Náboženstvá – miesta stretnutia človeka s Bohom – Katolícke biblické dielo na Slovensku

1. ročník, 3. tematický celok, 8 hodín

Prehľad tém:

Čo je náboženstvo. Dôvody pre skúmanie náboženstva.
Prejavy náboženstva a jeho pôvod.
Odpovede na potreby človeka – znovupotvrdenie.
Ďalšie aspekty – tajomstvo a túžba po dokonalosti.
Kritika náboženstva, sekularizácia.
Sociologický a psychologický prístup k náboženstvu.
Postoje cirkvi k iným náboženstvám, cirkevné dokumenty.

Všeobecný metodologický prístup: Otázky týkajúce sa náboženstva nie sú neutrálne ako napr. poznatky z chémie, fyziky, matematiky, gramatiky… Je dobré, aby si bol pedagóg vždy vedomý toho, že pri vyučovaní náboženstva sa prelínajú dve roviny: rovina informácií, teda oblasť vzdelania, a rovina presvedčení, teda oblasť výchovy a viery. Pedagóg by sa mal, podľa mňa, snažiť študentov predovšetkým zaujať, motivovať, inšpirovať, byť príkladom… – toto platí pre obe roviny. V oblasti presvedšenia by sa mal snažiť vyhýbať akémukoľvek nátlaku, trestaniu, manipulácii, zastrašovaniu… dokonca aj vtedy, keď ide o pravdy vlastnej viery. Má však právo hľadať všetky primerané spôsoby, ako prekonávať lenivosť a nechuť študentov v oblasti vzdelania, informácií (skúšanie, písomka, domáca úloha…). Nejde teda o to podávať im hotové pravdy, ktoré musia prijať ako svoje presvedčenie, ale čo najviac ich naučiť a udržiavať atmosféru otvorenosti pre možné diskusie. Toto je náročný prístup, lebo vyžaduje veľa aj od pedagóga, aj on musí neustále pracovať na sebe.

Otázky a diskusie: Študenti už majú nejaké skúsenosti s náboženstvom (vlastné, z kníh, filmov, zo stretnutí s ľuďmi inak veriacimi…). Toto treba čo najviac využiť a viesť ich k tomu, aby sami hľadali odpovede na základné otázky týkajúce sa náboženstva. Pedagóg tu môže byť akýmsi moderátorom, ktorý postupne cez otázky vedie študentov k tomu, čo má pripravené. Najprv sa snaží získať od študentov čo najviac odpovedí, až potom príde so svojím pohľadom. Najlepšie je nadviazať aspoň na jednu odpoveď alebo dokonca len zhrnúť odpovede študentov. Budem sa snažiť uvádzať, akým smerom je vhodné viesť diskusiu.

Pomôcka: Schématická tabuľka, ktorú treba brať len orientačne, jednotlivé jej časti sa navzájom nevylučujú, ale skôr dopĺňajú.

Čo je náboženstvo. Dôvody pre skúmanie náboženstva.

Cieľ: Každý nejako rozumie slovu „náboženstvo“, lebo vie uviesť príklady náboženských prejavov. Oveľa ťažšie je definovať náboženstvo, hľadať, čo tvorí jeho podstatu. O to sa usiluje religionistika. Vedecký prístup ku skúmaniu náboženstva vôbec nie je samozrejmý, treba zdôvodniť jeho potrebu. Nejde v ňom o ľudské ovládnutie posvätna, ale cez porozumenie a postoj úcty prispievať k prekonávaniu negatívnych javov v náboženstve.

Obsah: Keďže s náboženstvom každý už nejakú skúsenosť má, je možné začať otázkami a brainstormingom: „Čo všetko je prejavom náboženstva?“ Odpovede je možné aj zapisovať a neskôr sa k nim znovu vrátiť. Medzi nimi môžu byť také skutočnosti ako modlitba, prorokovanie, obeta, pôst, socha… Ďalšia otázka by mohla znieť takto: „Čo majú všetky tieto prejavy spoločné, čo je ‚jadrom‘ náboženstva?“ Je dobré nechať študentov hľadať a postupne ich priviesť napríklad k takejto charakteristike: Náboženstvo je vzťah človeka k transcendentálnej, neempirickej, posvätnej skutočnosti, ktorý má sociálny rozmer.

Vedeckému skúmaniu náboženstva sa venuje religionistika. Je zvláštna v tom, že vyžaduje čo najväčšiu nezaujatosť v niečom, čo je pre človeka veľmi dôležité, vyžaduje odstup od jeho viery (alebo nevery). To neznamená, žeby sa mal vzdať svojho presvedčenia, ale mal by ho pre tento prístup uzátvorkovať. Religionistika nemá nejakú všeobecne uznávanú definíciu náboženstva, ale to nevadí, podobné je to aj v iných vedách (napr. buddhisti nehovoria o Bohu, takže na ich formu náboženskosti by nesedela definícia, že náboženstvo je vzťahom človeka k Bohu). V dejinách sa nevyskytla žiadna kultúra, ktorá by bola bez náboženského rozmeru života. Aj na ateizmus je možné dívať sa ako na určitú formu viery, teda presvedčenia o tom, ako to je v živote s tým, čo sa vymyká zmyslovému poznaniu človeka. Aj ateizmus je predmetom skúmania religionistiky.

Sú nejaké dôvody pre vedecké skúmanie náboženstva? Zdalo by sa, že to nie je vhodné, že je to znesväcovanie posvätného. Tu je možné uviesť podobnosť s vedeckým prístupom k iným oblastiam ľudského života, ako je napr. sexualita. Je tiež niečím posvätným, intímnym, ale má svoje choroby, zvrátené formy správania… Veda môže ľuďom pomôcť prekonávať negatívne prejavy a rozširovaním vedomostí prehlbovať úctu človeka k Stvoriteľovi niečoho tak zázračného, ako je ľudská sexualita. Tak aj náboženstvo má svoje temné stránky: môže byť útekom od života, môže viesť ľudí k nesamostatnosti, elitárstvu, nacionalizmu, k utláčaniu iných, k fanatizmu. Úloha vedy je tu podobná: pomáhať prekonávať negatívne prejavy a rozširovaním vedomostí o rôznych náboženstvách prehlbovať úctu človeka k Stvoriteľovi za to, že ponúka nám ľuďom také mnohoraké spôsoby ako žiť vo vzťahu s Ním. Každé náboženstvo je pre toho, kto k nemu patrí, ako matka pre svoje dieťa. Úcta a láska k svojej mame nie sú v rozpore so základnou úctou k iným matkám. Rozvoj globálnej kultúry je stále väčšou výzvou pre jednotlivé náboženstvá a kultúry, aby prekonávali staré predsudky a hľadali nové cesty vzájomného porozumenia. Religionistika v tomto procese zohráva dôležitú úlohu.

Východiskom do ďalších hodín môžu byť nasledujúce otázky, ktoré sú súčasne príkladmi toho, aké otázky si kladie religionistika: „Prečo sú ľudia náboženskí? Čo asi očakávajú od náboženstva? Čo je na náboženstve dobrého? Aký je vzťah náboženstva k morálke? Sú rôzne predstavy o Bohu, bohoch, o duchovnej dimenzii života pravdivé alebo sú to len ilúzie? Neodporujú si navzájom veda a náboženstvo? Môže náboženstvo pomôcť človeku byť šťastnejším, než by bol bez neho? Ako súvisí náboženstvo s inými oblasťami života? Môže byť človek náboženský sám? Sú nejaké kritériá zdravej a nezdravej spirituality?“ Takéto a podobné otázky a hľadanie odpovedí na ne pomáhajú pochopiť, čo je na náboženstve to podstatné.

Literatúra: Horyna, B.: Úvod do religionistiky, s. 8-29, Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction, s. 1-11. Waardenburg, J.: Bohové zblízka. Systematický úvod do religionistiky. Komorovský, J.: Religionistika. Veda o náboženstvách sveta a jej pomocné disciplíny. Skalický, K.: Po stopách neznámeho Boha.

Prejavy náboženstva a jeho pôvod.

Cieľ: Keďže svet náboženských fenoménov je veľmi rozmanitý, je potrebné sa v ňom zorientovať. Podobne ako v iných disciplínach sa to robí tak, že sa zvolia určité kritériá, podľa ktorých sa veľké množstvo javov roztriedi do niekoľko málo skupín. Tu je ponúknutá jedna z mnohých možných typológií. Prehľadným spôsobom sú základné prvky tejto typológie, ktorá bude rozvíjaná aj na ďalších hodinách, uvedené v tabuľke. K podstate náboženstva chceli v začiatkoch religionistiky dospieť mnohí bádatelia tak, že sa pýtali na pôvod náboženstva, hľadali jeho najstaršiu formu. Dnes je takýto prístup prekonaný.

Obsah: Je možné a vhodné vrátiť sa k odpovediam študentov z minulej hodiny. Rôznorodé prejavy náboženstva usporiadame do 4 základných ciest alebo postojov.

Cesta symbolizmu alebo sakramentalizmu – Otvára sa božskému tajomstvu prostredníctvom symbolov, mýtov, rituálov, obetí, predovšetkým takých, ktoré súvisia s prírodou a s ľudskou prirodzenosťou. Je typická pre archaické náboženstvá (posvätné stromy, rieky…), ale prítomná je vo všetkých (kresťanské sviatosti).
Cesta mysticizmu – Je zakúšaním jednoty s božským tajomstvom bez sprostredkovania tohto vzťahu inými skutočnosťami (na rozdiel od predchádzajúceho typu). Hľadanie všeobsiahlej jednoty za rôznosťou foriem a javov tohto sveta je typické predovšetkým pre hinduizmus, ale mystické prúdy sú prítomné vo všetkých náboženstvách (súfizmus v isláme, kabala v judaizme, kresťanskí mystici: majster Eckhart, sv. Ján od Kríža, Terézia z Avily, Jakub Böhme…), ale aj mimo nich (Plotinos).
Cesta ticha – Je si vedomá neadekvátnosti reči o božskom tajomstve, keď používame reč podobne ako v hovorení o veciach tohto sveta, a tiež neadekvátnosti neverbálnych prejavov, ak ich používame ako v udalostiach vo svete. Preto zdôrazňuje význam ticha, mlčania, prípadne keď hovorí o Bohu, tak nehovorí o tom, aký Boh je, ale aký nie je. Je typická pre buddhizmus, ale prejavuje sa tiež v iných náboženstvách (taoizmus, zákaz zobrazovať Boha v isláme a judaizme, zákaz vyslovovať Božie meno v judaizme, apofatická teológia v kresťanstve: Pseudodionýzius Areopagita).
Cesta aktivity – Dotyk božského tajomstva pohýna človeka k tomu, aby sa angažoval vo svete, aby sa zasadzoval za spravodlivosť, aby prejavoval súcit a charitatívnu lásku, aby svoj vzťah k Bohu vteľoval do skutkov a vzťahov s druhými ľuďmi. Táto cesta je typická pre monoteistické náboženstvá, ale tiež je prítomná vo všetkých (napr. v buddhizme cesta bódhisatvu znamená neustálu snahu o prejavovanie súcitu vo vzťahu k všetkým cítiacim bytostiam).

Tieto štyri cesty sa nielenže navzájom nevylučujú, ale sú to skôr štyri aspekty alebo dimenzie harmonického náboženstva. Keď teda niektorý aspekt úplne chýba alebo je príliš v úzadí, narušená rovnováha sa skôr či neskôr nejako negatívne prejaví a vytvorí pokrivený obraz náboženstva.

Pôvod náboženstva sa v minulosti hľadal v nejakej konkrétnej forme, z ktorej sa ďalšie formy vyvíjali (manizmus – kult predkov, animizmus – všetko je oživené, totemizmus, dynamizmus, mágia), alebo z ktorej upadali (pramonoteizmus). Trochu to pripomína otázku: Čo bolo skôr – vajce alebo sliepka? Takýto prístup v religionistike súvisí s populárnosťou myšlienky evolúcie a spadá do obdobia konca 19. a prvej polovice 20. st. Dnes sú takéto teórie prekonané a už sa nehľadajú nejaké jednoduché a priam „železné“ zákonitosti premien náboženstiev v dejinách, teda zákonitosti, podľa ktorých by sa náboženstvá museli nutne vyvíjať. Náboženstvo je vnímané ako zložitý a komplexný jav, ktorého premeny v dejinách sú spolurčované aj ostatnými oblasťami ľudskej kultúry (politika, hospodárstvo, veda, vzdelanie, umenie…).

Literatúra: Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction, s. 81-142, Horyna, B.: Úvod do religionistiky, s. 30-53, Komorovský, J.: Religionistika. Veda o náboženstvách sveta a jej pomocné disciplíny, Sudbrack, J.: Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu, Vitray-Meyerovitch, E. de: Rúmí a súfismus. Úvod do islámske mystiky.

Odpovede na potreby človeka – znovupotvrdenie.

Cieľ: Pre pochopenie náboženstva je dôležité nielen ho popisovať, analyzovať a triediť, prípadne kritizovať, ale aj čo najviac zvnútra prenikať k jeho podstate, k tomu, ako sa vzťahuje k potrebám človeka, k jeho každodennému životu. Taký prístup sa nazýva fenomenologický. Jedna z potrieb človeka, ktorá otvára vhľad do toho, čím je náboženstvo, je potreba zaistenia. Táto potreba nie je len náboženská, náboženstvo však na ňu odpovedá špecifickým spôsobom.

Obsah: Na začiatku nech študenti premeditujú 23. žalm a nech sa pokúsia vyjadriť svoje dojmy z neho. Je veľmi vhodné pri výklade nejako nadviazať na vyjadrenia študentov.

K jadru náboženstva nepochybne patrí dôvera, potreba zaistenia. Náboženstvo patrí do inej kategórie rozumenia než je napr. násobilka. Zďaleka nedosahuje takú presnosť a jednoznačnosť. Náboženstvo má bližšie k takému typu poznania a skúseností, aké sa vyskytujú v medziľudských vzťahoch, kde postup v porozumení je možný len cestou dôvery.

Schopnosť dôverovať nie je čisto náboženská, je to základná ľudská kapacita, bez ktorej by sme ani nemohli plnohodnotne byť ľuďmi. Za naším smiechom, hrou, rozhodovaním sa… je základná dôvera, ktorá by sa slovami dala vyjadriť asi takto: realita je zmysluplná.

Pedagóg môže uviesť takýto príklad: Malé dieťa sa v noci zobudí a plače. Matka si ho vezme do náručia a utešuje ho: „Neplač, všetko je v poriadku, všetko bude dobré.“ Klame matka dieťa? Nech sa nad tým študenti zamyslia.

Matka nevedomky vyjadruje metafyzické stanovisko o podstate skutočnosti, vychádza to z nej spontánne. Ale povedať, že neklame, je možné len vtedy, ak náboženská interpretácia ľudskej existencie má pravdivý základ.

Náboženstvo našu dôveru nevytvára a navyše vo svojich príbehoch, rituáloch, symboloch nás povzbudzuje k dôvere v niečo vyššie než sú bežné svetské istoty. Čo pridáva náboženstvo k našej bazálnej dôvere? Náboženstvo poskytuje posledné znovupotvrdenie. Odkazuje na posledný základ toho, aby sme mohli dôverovať vždy znovu, aj keď nás životné sklamania zneisťujú a pokúšajú k nedôvere. Keď je takýto nápor príliš silný, potrebujeme byť znovu uistení o zmysle. Tu vstupuje do hry náboženstvo.

Zvyšky náboženskej dôvery sú prítomné aj v sekulárnej kultúre vďaka jej náboženskému pozadiu (Vianoce, biblické príbehy premietnuté do umenia…).

Náboženstvo človeka postupne upriamuje na posledný základ dôvery, na rozdiel blízkych, ktoré sú „poruke“ (rodičia, priatelia, domov, práca, majetok, tituly…). Poukazuje na ich krehkosť a vedie človeka k tomu, že aj v prípade ich straty si nemusí zúfať, lebo je ešte hlbší či presažnejší základ toho, prečo môžeme žiť svoj život bez strachu a úzkosti, a naopak s pocitom zmysluplnosti svojho života.

Na domácu úlohu nech študenti skúsia nájsť ďalšie príklady náboženských textov, ktoré poukazujú na túto stránku náboženstva (SZ a NZ, iné posvätné texty – Korán, Bhagavadgíta, Buddhove reči…, texty náboženských autorov – Vyznania sv. Augustína…).

Literatúra: Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction, s. 145-157, Skalický, K.: Po stopách neznámeho Boha.

Ďalšie aspekty – tajomstvo a túžba po dokonalosti.

Cieľ: Slová „tajomstvo“ a „dobrodružstvo“ neznejú mladým ľuďom cudzo, možno mnohým oveľa lákavejšie než „náboženstvo“. Na ich ceste hľadania im preto môže pomôcť to, keď sa im ukáže spätosť tajomstva a dobrodružstva s náboženstvom. Keď nahliadneme pod povrch náboženského diania, ukáže sa, že k jadru náboženstva patrí tajomstvo aj dobrodružstvo. A na druhej strane pritom tiež vysvitne, že kazdé tajomstvo a každé dobrodružstvo nejako odkazujú na Poslednú skutočnosť, Absolútno, Transcendenciu, Boha.

Obsah: Túto hodinu je možné začať textom Iz 6, 1-9. Po prečítaní a chvíli ticha nech študenti hovoria o tom, čo si myslia o tom texte.

Pokúšame sa porozumieť tomu, ako náboženstvo vstupuje do života človeka a do jeho skúseností. Jedným z koreňov náboženstva je zaujatie človeka pre neznáme. Náboženstvo sa zvláštnym spôsobom ukazuje vtedy, keď zakúšame hranice svojho každodenného života a myslenia. Je pravda, že neznáme v nás vzbudzuje aj úzkosť. Väčšinou si neuvedomujeme alebo si sami pred sebou zakrývame skutočnosť, že svet je pre nás vo veľkej miere neznámy a cudzí. Pre inú časť ľudského „ja“ však neznáme ukazuje svoju druhú, príťažlivú tvár – vyjavuje sa ako tajomstvo. Náboženskí ľudia majú akúsi základnú intuíciu, podľa ktorej toto posvätné tajomstvo obklopuje bežný ľudský život a obdarúva ho krásou a zmyslom. Významný nemecký religionista Rudolf Otto vo svojej knihe „Posvätno“ tento rozmer ľudskej existencie charakterizuje ako mysterium tremendum et facsinans – teda ako tajomstvo, ktoré vzbudzuje bázeň, ale súčasne priťahuje človeka. Takto chápané tajomstvo nie je len označením pre nedokonalosť nášho poznania, ale je tušením toho, že táto sféra je pre človeka principiálne nepodmaniteľná, že je oblasťou úplnej inakosti. Teraz je možné vrátiť sa k textu zo začiatku hodiny a poukázať na uvedené aspekty v ňom.

Francúzsky filozof Gabriel Marcel v knihe „K filozofii nádeje“ rozlišuje medzi problémom a tajomstvom a ukazuje, že to najdôležitejšie v živote sa netýka problémov, ktoré je možné riešiť nejakým technickým postupom, ale tajomstva. Keď uvažujeme o zle a smrti, o zmysle života, o láske ako najplnšom medziľudskom stretnutí, o Bohu… nemôžeme sa postaviť bokom ako nezaujatí pozorovatelia, akoby sa nás to netýkalo, ako keď sa opravár zamyslí nad tým, kde asi môže byť chyba, že prístroj nefunguje. Zlo, láska, zmysel života, Boh pre mňa skutočne existujú len vtedy, ak ma zasahujú, ak som do nich zapletený. A práve takýto „problém“, z ktorého sa nemôžem vymotať, od ktorého nemôžem poodstúpiť, lebo ma strháva so sebou, ktorý ma presahuje, nazýva Gabriel Marcel tajomstvo.

Nikto nemôže poprieť, že v živote sa striedajú chvíle radosti a nadšenia s pocitmi rozčarovania, sklamania, bolesti. Náboženstvá sú tou oblasťou života, ktorá sa najviac ujíma ľudskej túžby po dokonalosti a naplnení. Kresťanstvo svojim veriacim ponúka vykúpenie a spásu, v iných náboženstvách má toto definitívne vyslobodenie zo strastí života rôzne názvy, napr. v hinduizme mokša, v buddhizme nirvána. Náboženstvá ukazujú, že nič pozemské nemôže naplniť ľudskú túžbu po dokonalosti, lebo tá je nekonečná. Veľmi pekne to vyjadril sv. Augustín v úvode svojich „Vyznaní“: „Stvoril si nás pre seba, Pane, preto nepokojné je srdce človeka, kým nespočinie v Tebe.“ Na domácu úlohu môžu študenti pohľadať v literatúre štyri vznešené pravdy buddhizmu a zamyslieť sa nad nimi z tohto hľadiska.

Nepokoj, o ktorom hovorí sv. Augustín, je sprievodným znakom hľadania širšej, obsiahlejšej perspektívy. Vhodným označením pre takéto hľadanie je dobrodružstvo. Je to pohyb od vízie sveta, ktorá je príliš úzka a monotónna, k širšej a jemnejšie zharmonizovanej. Pretože cieľom dobrodružstva je krása. Podľa anglického mysliteľa A. N. Whiteheada je krása harmóniou kontrastov. To, čo robí veci krásnymi, je to, že v sebe spájajú harmóniu, poriadok a jednotu na jednej strane a kontrasty, komplexnosť a originalitu na strane druhej. Každé hľadanie širšej perspektívy, dokonalejšej harmónie je riskantné, nebezpečné, dobrodružné, lebo sa načas vzdáva zabehaného poriadku a hrozí upadnutím do chaosu. Ale ak prejde nástrahami, jeho plodom sú dva znaky dotyku dokonalosti aspoň v jej náznakoch: hlboká radosť a vnútorný pokoj. Tieto stavy sa nedostavia bez námahy, zakúšania neistoty a pochybností. Príkladom takéhoto náročného hľadania širšej vízie môže byť Kniha Jób, ale v symbolickej forme túto rovinu ľudského života naznačujú všetky dobrodružné príbehy.

Literatúra: Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction, s. 158-184, Marcel, G.: K filosofii naděje, s. 13-18, Otto, R.: Posvátno, Eliade, M.: Posvátné a profánní. Waldenfels, H.: Světová náboženství jako odpovědi na otázku po smyslu života a světa.

Moralita.

Cieľ: Náboženstvo je priestorom s najvýraznejším vyjadrením ľudského dobra – nesebeckej lásky. Trvá na tom, že posledná skutočnosť má charakter lásky a pozýva svojich stúpencov, aby to stelesňovali vo svojich životoch. Pritom tvrdí, že k poznaniu súcitného charakteru poslednej skutočnosti môžeme prísť len tak, ak sa aj naše životy premenia na príklady súcitu.

Obsah: Prirodzene vnímame ako blízkych ľudí takých, ktorí nám preukazujú lásku a starostlivosť. Náboženstvo vyrastá z ľudskej túžby po dobre a láske, ale nie je možné ho s nimi stotožňovať. Mnoho nenáboženských ľudí je prirodzene láskavejších a starostlivejších než iní, nábožensky založení ľudia. Nepotrebujú pritom náboženstvo ako médium. Iní zase kritizujú náboženstvo a hovoria, že keď obracia pozornosť ľudí na inú dimenziu života, odvracia ich tým od angažovanosti vo svete. Náboženstvo nemožno zúžiť na morálku, ale predsa každé náboženstvo v sebe nesie morálne posolstvo a formuje správanie svojich prívržencov.

Výrazom ľudského smerovania k dobru je morálka. Moralita je označením pre záujem o druhých, pre také postoje a skutky, ktorými sa človek usiluje prispieť k tomu, aby bol život uspokojivý a radostný nielen pre mňa, ale aj pre druhých, a dnes môžeme ešte dodať, že k tomu patrí aj citlivý vzťah k prírode a k prostrediu, v ktorom žijeme. K moralite patrí schopnosť obetovať vlastné záujmy v prospech širšieho spoločenstva. Je pochybné, či by sme boli niečoho takého schopní, keby sme neboli zakúsili dobro a lásku druhých. Veď všetci máme skúsenosť s tým, že sa v nás vynárajú aj sebecké a neetické pohnútky. Predsa však k podstate človeka patrí schopnosť rozlišovať medzi tým, aký som a aký by som mal byť.

Náboženstvá dávajú etické pravidlá do súvislosti s posvätnou skutočnosťou. Hriech je niečo viac než len porušenie morálky. Je prejavom neúcty voči poslednému, presažnému dobru, a v konečnom dôsledku má negatívny dopad v najväčšej miere na toho, kto takto koná, lebo sa tým sám vymaňuje z harmonických vzťahov, ktorými sú pospájané všetky súčasti celku skutočnosti.

Môžeme rozlíšiť tri základné stupne morálneho vývoja človeka, každému z nich zodpovedá určitý špecifický typ religiozity (toto členenie je inšpirované najmä výskumami a teóriou amerického profesora L. Kohlberga):

Predkonvenčná morálka – V nej je ľudské správanie ovládané systémom odmien a trestov, ktoré pôsobia na túžby a strach človeka. Je typická pre detský vek, ale jej aspekty môžu aj u vzdelaných ľudí pretrvávať celý život. Taký človek sa môže v mnohých situáciách zachovať veľmi eticky, ale bez vedomia hodnoty toho správania, bez vnútorného stotožnenia sa s ním. Tento typ morálky sa spája aj s určitým typom „detskej“ religiozity: v nej Boh je zdrojom príkazov, zákazov a odmien. Opustenie tohto typu morálky môže niekoho viesť aj k opusteniu náboženstva, pretože ho stotožňoval s týmto typom religiozity.
Konvenčná (konformná) morálka – Je charakteristická potrebou patriť, byť prijatý v nejakej sociálnej skupine (rodina, trieda, štát, cirkev…). Odmeny a tresty ustupujú do úzadia a etické rozhodovanie spoluurčuje viac identita skupiny – dôležité je to, čo podporuje jej integritu a prežitie. Človek často nasleduje skupinovú etiku bez toho, aby sa hlbšie zamýšľal nad jej obsahom. Takýto stádový efekt je ideálnym prostredím pre šírenie predsudkov. Túžba po prijatí, často vedome nepriznaná, je schopná premôcť naše zábrany voči násiliu na iných (partie skínov, boje medzi Židmi a Palestínčanmi, križiacke výpravy…). Kritika zvonku aj zvnútra je voči tomuto typu morálky takmer neúčinná, lebo aj keď človek nasledovaním tejto morálky niekomu ubližuje, je presvedčený, že tak robí v prospech „vyššieho“ dobra. Tí, čo sa takejto morálke nepodriaďujú, bývajú prenasledovaní, pretože v očiach väčšiny sú to rebeli, ktorí ohrozujú posvätné dobro (inkvizícia…). Aj táto morálka sa spája s určitým typom religiozity, dokonca veľmi častej. V nej Boh je záštitou a ochrancom daného spoločenského poriadku, do ktorého sú bez rozdielu zahrnuté nielen najvznešenejšie hodnoty, ale aj predsudky a prejavy ľudského strachu, sebectva, povýšenectva… Keby sa väčšina výrazných náboženských postáv nevymykala z takého typu morálky, mohli by sme byť v pokušení vidieť v náboženstve len potvrdzovanie pohodlného životného štýlu
Postkonvenčná morálka – Konanie v nej nevychádza z iného základu než z toho, čo je samo v sebe a nepodmienene dobré. V pozadí správania je skúsenosť dotyku univerzálnych hodnôt, ktoré usmerňujú človeka bez ohľadu na to, aké to bude mať preňho dôsledky. Udržať správanie dlhodobo na tejto úrovni je veľmi ťažké, pretože tlak konformizmu, strachu a lákanie rôznych odmien sú nesmierne. A predsa sú príklady ľudí, ktorí dosiahli túto úroveň (Gándhí, Johanka z Arku, súčasný dalajláma…). Nie je to náhoda, keď sa dostanú do konfliktu s ľuďmi z predchádzajúcich úrovní. Aj Ježiš bol náboženskými vodcami svojej doby vnímaný ako rebel, heretik. Treba však podotknúť, že len veľmi málo rebelov má problémy preto, že sú až príliš morálni. Tomuto stupňu morálky zodpovedá zrelá religiozita, ktorá nezneužíva ideu Boha na ospravedlnenie predsudkov a rôznych foriem neprimeraného správania. Zo vzťahu s transcendenciou naopak čerpá silu k obetavému, láskyplnému a súcitnému vzťahu k všetkým ľuďom a k citlivému prístupu k životnému prostrediu.

Hodnotenie tých istých situácií na rôznych stupňoch morálky môže byť veľmi rozdielne, dokonca až tak, že čo je na jednom stupni morálne, môže byť na inom nemorálne a naopak. Treba ešte spomenúť, že náboženstvá hľadajú spoločné, všeľudské korene svojich morálnych systémov. Jedným z výsledkov takéhoto spoločného úsilia je aj deklarácia o svetovom étose podpísaná predstaviteľmi mnohých náboženstiev na Druhom parlamente svetových náboženstiev, ktorý sa uskutočnil v r. 1993 v Chicagu.

Literatúra: Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction, s. 185-196, Semivan, J.: Pomáhať rásť, s. 8-40, Küng, H. / Kuschel, K.-J.: Prohlášení ke světovému étosu. Deklarace Parlamentu světových náboženství.

Kritika náboženstva, sekularizácia.

Cieľ: Od začiatku novoveku postavenie náboženstva v spoločnosti postupne slabne a jeho vplyv na životy ľudí je stále menší. Povedie proces sekularizácie k zániku náboženstva? Ako by mali nábožensky založení ľudia čeliť sekularizácii? Dnešní mladí veriaci by mali vedieť o rôznych formách kritiky náboženstva a o primeraných spôsoboch vyrovnania sa s ňou.

Obsah: Náboženské tvrdenia o nádeji, tajomstve, dokonalosti, dobre tým, že nie sú rukolapne dokázateľné, priam volajú skepticky naladených ľudí po kritickom prístupe. A v dejinách skutočne zaznelo mnoho hlasov podozrievajúcich náboženstvo zo zavádzania ľudí. V období osvietenstva sa tento postoj začína stávať sociálnym javom, hovoríme tomu sekularizácia. Tá znamená postupné presadzovanie takého prístupu k svetu, ktorý nepočíta so žiadnou transcendentnou skutočnosťou v pozadí prírodných a sociálnych javov – zmyslami vnímateľný svet je jedinou realitou.

Treba povedať, že nástup takéhoto spôsobu myslenia má čiastočne svoj pôvod aj v náboženstve. Je reakciou na prehnaný dôraz niektorých náboženských prúdov na „druhý svet“, na odmietanie tohto sveta a pokusy o únik z neho. Sekularizácia je snahou o znovupotvrdednie hodnoty tohto sveta. Pre stredoveké myslenie bol totiž svet skôr pozadím drámy človeka, v ktorej šlo o jeho spásu. Svet sám nemal svoju dôstojnosť, náboženské myslenie sa upriamovalo na nebo. Ilustratívnym dokladom tohto prístupu ku skutočnosti je Danteho „Božská komédia“ so svojimi časťami Nebo, Peklo, Očistec. Zemepisné, astronomické a prírodovedecké objavy ďalších storočí však priniesli výrazný posun v chápaní zeme, sveta a miesta človeka v ňom.

Práve spomenutý aspekt sekularizácie by sme mohli kľudne ohodnotiť ako jej pozitíny prínos. Sekularizácia má však aj svoju odvrátenú stranu: vytvára ilúziu, že človek sa svojimi vlastnými silami môže zabezpečiť v tomto svete, že je len otázkou času, kedy pomocou vedy a techniky získa kontrolu nad všetkým, čo ho nejako ohrozuje. Takáto prehnaná dôvera vo vedecký, ekonomický a sociálny pokrok však utŕžila mnoho rán (svetové vojny, chudoba, povodne, terorizmus…). Okrem toho žiaden pokrok neodstráni smrť, s nezvratnosťou minulosti a pocitom viny sa nedá vysporiadať žiadnym technickým postupom, nikdy nebudeme môcť realizovať všetky svoje sny a plány, pretože sme konečnými, obmedzenými bytosťami. Toho, kto by bol vo svojom sekulárnom postoji dôsledný, by tento jeho postoj priviedol k jednému z dvoch extrémnych postojov: buď by ho vedomie všetkého toho, čím je ohrozovaný, priviedlo k strate zmyslu a zúfalstvu, alebo by si to všetko zakrýval únikom do rozptýlenosti, zábavy, práce, zabudnutia. Vskutku môžeme v modernej spoločnosti tieto tendencie pozorovať.

Tu sa ukazuje význam náboženstva v dnešnej dobe. Náboženstvo nemá ambície riešiť technické problémy, na tie sa naozaj dobre hodí technika. Dnešní ľudia sa napríklad nebránia možným ničivým následkom blesku len modlitbou a dôverou v Božiu moc, ale používajú hromozvod. Náboženstvo však dáva človeku silu a odvahu prijať svoju konečnosť a nezaistenosť v tomto svete. Strach a bolesť sa tým zo života človeka nevytrácajú, ale nemajú už paralyzujúcu moc, sú relativizované širšou víziou skutočnosti, v ktorej má dôvera svoje miesto.

V potýkaní sa so sekularizáciou sa jasnejšie ukázali dve pokušenia náboženstva. Prvým z nich je skratkovité riešenie ľudskej nezaistenosti vo svete, ktorú Paul Tillich nazval existenciálna úzkosť. Spočíva v tom, že takáto úzkosť sa pretransformuje na strach a vtelí sa do nejakého konkrétneho objektu (zlí Maďari, neveriaci, čarodejnice…). Je to fenomén tzv. obetného baránka, ktorý skúmal a popísal R. Girard. Druhým pokušením je zase snaha previesť tajomstvo na problém. Prejavuje sa napr. vo fundamentalistických prúdoch náboženstiev, keď nimi ovplyvnení veriaci očávajú riešenie všetkých problémov len od náboženstva a pohŕdajú všetkými ostatnými oblasťami života (veda, politika, ekonomika…).

Aj na ďalšie kritické reakcie na náboženstvo sa môžeme pozerať v podobnom svetle. Pri troche úprimnosti je možné vytušiť ich pozitívnu stránku, ktorá je väčšinou reakciou na prekrútenú podobu náboženstva, a oddeliť to od negatívnych prejavov. Takýto prístup môže byť nielen poučný, ale môže prispieť aj očisťovaniu a novej kráse náboženstva. Takto je možné pristupovať k materializmu, ezoterike, prehnanému racionalizmu, nihilizmu a sekulárnemu humanizmu. Keď sa z nepriateľa premenia na výzvu, potom sa aj náboženstvo bude môcť stať výzvou pre mnohých sekulárnych ľudí dnešnej doby.

Literatúra: Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction, s. 199-250, Lužný, D.: Náboženství a moderní společnost. Sociologické teorie modernizace a sekularizace, Girard, R.: Obětní beránek.

Sociologický a psychologický prístup k náboženstvu.

Cieľ: Náboženstvo má vždy sociálny rozmer a vždy sa nejako prejavuje v prežívaní jednotlivca. Vedecký prístup k týmto oblastiam – sociológia a psychológia – môžu vniesť mnoho nového svetla do nášho chápania náboženstva a tiež môžu prispieť k vyrovnávaniu sa s takými javmi ako je sektárstvo, psychické poruchy u veriacich a pod.

Obsah: Čím je spoločnosť rozvinutejšia, tým viditeľnejšie sú v nej rôzne oblasti života: náboženstvo, hospodárstvo, politika, vzdelávanie, umenie… Tieto relatívne samostatné oblasti sú však aj naďalej prepojené a vzájomne sa ovplyvňujú, ich spojivom sú konkrétni ľudia, v ktorých tieto oblasti tvoria len aspekty ich identity. Sociológia náboženstva si všíma mnohostranné vzťahy medzi náboženstvom a spoločnosťou, teda najmä spôsob, akým náboženstvo ovplyvňuje sociálne dianie, štruktúru spoločnosti…, a zase na druhej strane spôsoby a formy, akými spoločenské podmienky vplývajú na náboženstvo. Napr. niektoré náboženské sviatky sa stali aj štátnymi sviatkami a dňami pracovného voľna, ako príklad vplyvu spoločnosti na náboženstvo možno uviesť to, že hoci je podstata kresťanskej liturgie rovnaká, v rôznych kultúrach má rozličné prejavy (v Afrike sa pri liturgii tancuje, v Ázii sa môže sedieť na zemi so skríženými nohami…). Za zakladateľov sociológie náboženstva sa zvyknú považovať E. Durkheim (1858-1917) a Max Weber (1864-1920). Durkheim zdôrazňoval integratívnu funkciu náboženstva, teda podľa neho práve náboženstvo je tou silou, ktorá zjednocuje spoločnosť a dodáva záväznosť jej inštitúciám. Weber si zase všímal to, ako náboženstvo ovplyvňuje hospodársky život spoločnosti a poukázal na rozdiely v kultúrach ovplyvnených konfucianizmom, hinduizmom, buddhizmom, judaizmom a kresťanstvom. Z novších autorov P. L. Berger poukazuje na komplikovanosť vzťahov medzi náboženstvom a spoločnosťou. Každá spoločnosť si vytvára svoj symbolický svet, komplex názorov, do ktorého sa človek rodí a ktoré tvoria akési okuliare, cez ktoré vníma skutočnosť. Náboženstvo je súčasťou tohto komplexu a je podľa Bergera najodvážnejším pokusom človeka urobiť svet ľudsky významuplným. Cenou za to je odcudzenie, ktoré sa dostavuje, keď kultúra spolu so svojou náboženskou zložkou vyvstáva pred človekom ako objektívna skutočnosť, ktorá naňho vytvára mnohostranný nátlak. V tomto procese sa náboženstvo môže podieľať tak na prehlbovaní odcudzenia ako aj na jeho prekonávaní.

Zaujímavou oblasťou sociológie je sociológia skupiny. Skúma zákonitosti vzniku a dynamiky skupín, hierarchického členenia v nich, rôzne typy vzťahov medzi vedením skupiny a ostatnými členmi a pod. Ukazuje sa, že náboženská skupina sa v zásade v ničom nelíši od iných skupín, že v nej fungujú rovnaké zákonitosti. To má závažné dôsledky napr. pre problematiku siekt. O tom, či nejakú skupinu treba považovať za nebezpečnú alebo nie, nerozhoduje zvláštnosť jej učenia, veľkosť, to, či sa odčlenila od nejakého oficiálneho náboženstva a pod. Z hľadiska sociológie skupiny sa sekta javí ako skupina so zdeformovanými vzťahmi, a to bez ohľadu na to, či sa hlási k nejakému veľkému a oficiálne uznávanému náboženstvu alebo či je to malá skupina čudákov, ktorá prišla s nejakým novým učením. Medzi znaky, ktoré signalizujú sektársku mentalitu, patria: skupina ponúka čierno-biely obraz sveta a ľahké vyriešenie všetkých problémov; vodca alebo vedenie má mimoriadne poznanie a vyžaduje prísnu podriadenosť a prehnanú úctu; skupina tvorí elitu, veľmi kriticky sa stavia ku všetkému mimo nej, ale sama žiadnu kritiku neprijíma; člen skupiny je postupne vedený k tomu, aby prerušil vzťahy mimo skupiny; pochybnosti a samostatné uvažovanie sú vnímané ako veľký nedostatok, pri pokuse o odchod zo skupiny dochádza k citovému vydieraniu a manipulácii…

Rôzne spôsoby psychickej manipulácie sú len jedným z predmetov záujmu ďalšej širokej disciplíny, ktorou je psychológia náboženstva. Tá si všíma zložité súvislosti medzi náboženstvom a prežívaním jednotlivca, jeho potrebami, rozpoloženiami, motiváciou… Náboženskou skúsenosťou sa zaoberal W. James (1842-1910), známy aj ako predstaviteľ filozofie pragmatizmu. Významný prínos v oblasti psychológie náboženstva sa prisudzuje hlbinnej psychológii, treba spomenúť najmä S. Freuda (1856-1939) a C. G. Junga (1875-1961). Freud skúmal náboženstvo najmä v súvislosti s psychickými traumami, Jung si zase všímal vzťah náboženstva a kolektívneho nevedomia, ktorého najvýraznejším prejavom sú archetypy. Tie sú akýmisi ideálnymi formami prítomnými v psychických procesoch každého človeka. Terapeutická hodnota náboženstva spočíva v tom, že ono sprostredkúva vyrovnávanie medzi vonkajším a vnútorným svetom a tým harmonizuje človeka.

Medzi oblasti záujmu psychológie náboženstva patria také otázky ako vzťah medzi religiozitou a zdravím, náboženská manipulácia, skúmanie náboženských praktík v súvislosti s terapiou (napr. meditácia), náboženská konverzia… Významnou oblasťou na pomedzí psychológie a náboženstva je pastorálna psychológia, ktorá pomáha vnášať do pastorálnej práce poznatky z psychológie, oddeľovať duchovné problémy veriacich ľudí od problémov psychických, ktorých by sa mal ujať psychológ alebo psychiater…

Literatúra: Horyna, B.: Úvod do religionistiky, s. 79-84, Skalický, K.: Po stopách neznámeho Boha, Říčan, P.: Psychologie náboženství, Holm, N. G.: Úvod do psychologie náboženství, Stríženec, M.: Psychológia náboženstva, Stríženec, M.: Súčasná psychológia náboženstva, Hora, L.: Problematika tzv. alternativní religiozity a jejího podílu na formování životní orientace mládeže, Lužný, D.: Nová náboženská hnutí, Vojtíšek, Z.: Netradiční náboženství u nás, Macháčková, L. / Dojčár, M.: Duchovná scéna na Slovensku.

Postoje cirkvi k iným náboženstvám, cirkevné dokumenty.

Cieľ: Katolícka cirkev vo svojich dokumentoch a prostredníctvom svojich oficiálnych predstaviteľov vyjadruje postoj úcty vo vzťahu k iným náboženstvám. Takýto postoj však vôbec nie je samozrejmý a nerodil sa ľahko.

Obsah: Keď sa hovorí o postoji cirkvi k iným náboženstvám v dejinách a v súčasnosti, treba sa vyhnúť zjednodušujúcim generalizáciám. Vzťahy medzi veľkými spoločenstvami so zložitou vnútornou štruktúrou sú vždy komplikované a väčšinou sa v nich prejavuje celá škála možného vzťahovania sa: ľahostajnosť, vzájomné nepochopenie, súperenie, pokus o ovládnutie a pohltenie, nenávisť, vnímanie druhého ako nutného zla, tolerancia, dialóg, spolupráca, láska. Aj keď existujú určité oficiálne proklamované postoje, zďaleka nie všetci príslušníci daného spoločenstva sa s nimi stotožňujú a podľa nich správajú.

Spoločenstvo sa s inakosťou iného spoločenstva (nielen náboženského) vyrovnáva v zásade dvojakým spôsobom. Prvá možnosť ako upevňovať identitu vlastného spoločenstva spočíva v metóde kontrastu: zdôrazňuje na iných to, čo je nedokonalé, chybné, zlé až „diabolské“. Na takomto čiernom pozadí sa aj vlastná šedivosť javí ako najjasnejšia beloba. Tento postoj sa aj dlhší čas nemusí nijako zvlášť prejavovať navonok, ale v určitých vyhrotených situáciách ľahko prechádza od tichého, len lanentného pohŕdania k masovému zabíjaniu. Dvetisícročné dejiny kresťanského antisemitizmu, križiacke vojny, inkvizícia a príspevok misií ku kolonizácii sveta sú výrečným svedectvom o nedostatočnosti a nezrelosti takéhoto prístupu. Druhá možnosť vzťahu k svojmu okoliu sa nebojí hľadať všetko dobré a hodnotné, čo v ňom je, a poukázať na to. Nepotrebuje svoju vlastnú dôstojnosť budovať na znevažovaní iných.

V dejinách kresťanstva sa preplietajú oba uvedené postoje. Na ospravedlnenie snáď treba povedať to, že druhý, dialogický prístup sa v dejinách rodil len pomaly a bolestne, postupným dozrievaním ľudstva. Čím má totiž človek bližšie k prírodnému, archaickému spôsobu života, tým viac sa uňho prejavuje úroveň pudov a inštinkov, okrem iného aj vnútrodruhová agresivita, ktorá nabáda k priateľskému správaniu v rámci skupiny, ale k nepriateľstvu voči členom inej skupiny. Len rozvojom ľudskej kultúry a morálky a najmä prispením zvlášť zrelých osobností sa pomaličky mohol presadzovať druhý prístup, ktorý je vlastne poprením našej génovej výbavy. Veľmi pútavo o tom píše významný etológ K. Lorenz vo svojej knihe „Takzvané zlo“. Podobné názory zastáva aj významný francúzsky filozof H. Bergson v diele „Dva pramene morálky a náboženstva“. Z tohto hľadiska môžeme povedať, že sme mimoriadne obdarovaní, lebo žijeme v dobe, keď sa druhý, dialogický prístup – ktorí mnohí v minulosti predvídali a obetovali preň svoje životy, ale nedočkali sa ho – postupne presadzuje ako oficiálny postoj národov, kultúr, náboženstiev…

V katolíckej cirkvi sa tento zlom udial na 2. vatikánskom koncile (1962-65), ktorý zvolal a jeho smerovanie vytýčil pápež Ján XXIII. Duch tejto zmeny je obsiahnutý vo všetkých dokumentoch, ale zvlášť významné sú tri. V deklarácii „Nostra aetate“ o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám sa uvádza: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ Ďalej je to deklarácia „Dignitatis humanae“ o náboženskej slobode a dekrét „Unitatis redintegratio“ o ekumenizme. Z neskorších dokumentov treba zvlášť spomenúť spoločný dokument Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a Kongregácie pre evanjelizáciu národov „Dialóg a ohlasovanie“ z roku 1991. Tento dokument vysvetľuje, že misijné poslanie cirkvi nie je v protiklade s dialogickým postojom k iným náboženstvám a ponúka aj mnoho praktických usmernení. Ide v dialogickom postoji ešte ďalej ako predchádzajúce dokumenty, keď hovorí o tom, že nielen iné náboženstvá, ale aj sekulárnu kultúru môžeme vnímať ako výzvu a určité ich prvky môžu byť pre kresťanstvo obohatením. Stručne povedané, že sa od seba navzájom môžeme všeličo prospešné naučiť.

Od čias Jána XXIII všetci pápeži podporujú ekumenizmus a medzináboženský dialóg, ale zvlášť treba spomenúť Jána Pavla II, ktorý nevynechá žiadnu príležitosť stretnúť sa s predstaviteľmi iných cirkví a náboženstiev, ako prvý pápež v dejinách navštívil synagógu a mešitu, zorganizoval významné medzináboženské modlitebné stretnutia v Assisi v rokoch 1986 a 2002 a predniesol na túto tému množstvo príhovorov.

Cestu k súčasnému stavu kliesnilo mnoho postáv. Zaiste je potrebné vracať sa k tým pasážam z Písma, ktoré popisujú Ježišovo správanie k Nežidom. Inšpiratívne je tiež vystúpenie apoštola Pavla na aténskom Areopágu (Sk 17, 22-23). Dnes môžeme povedať, že naši vierozvesti Cyril a Metod svojím dialogickým prístupom predbehli svoju dobu o tisíc rokov. V časoch začínajúcej kolonizácie boli výrazne dialogickými postavami dvaja jezuitskí misionári: Robert de Nobili (1577-1656), ktorý pôsobil v Indii, a Matteo Ricci (1552-1610), ktorý sa dostal až na čínsky cisársky dvor. V dobe pred 2. vatikánskym koncilom sa viacerí kresťanskí rehoľníci otvárali hlbšiemu štúdiu iných náboženstiev spojenému s pobytom v inonáboženských mníšskych komunitách. Spomedzi takýchto priekopníkov treba spomenúť aspoň anglického benediktína Bede Griffithsa (1906-1993), ktorý veľkú časť svojho života prežil v Indii, známeho trapistu a spisovateľa Thomasa Mertona a napokon nemeckého jezuitu Huga Makibi Enomiya-Lassalle (1898-1990), ktorý po pobytoch v japonských zenových kláštoroch integroval zenovú meditáciu do kresťanstva a v takto upravenej forme sa stal jej šíriteľom v Európe.

Literatúra: Lorenz, K.: Takzvané zlo, Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I-II, Tworuschka, M. und U.: Denkerinnen und Denker der Weltreligionen im 20. Jahrhundert, Griffiths, B.: Sňatek mezi Východem a Západem.

Literatúra:

Haught, J. F.: What is Religion? An Introduction. Paulist Press, New York / New Jersey 1990, 273 s.
Waardenburg, J.: Bohové zblízka. Systematický úvod do religionistiky. Ústav religionistiky FF Masarykovy univerzity / Georgetown, Brno 1997, 163 s.
Horyna, B.: Úvod do religionistiky. OIKOYMENH, Praha 1994, 131 s.
Komorovský, J.: Religionistika. Veda o náboženstvách sveta a jej pomocné disciplíny. Univerzita Komenského, Bratislava 2000 (skriptá, druhé, doplnené vydanie), 179 s.
Skalický, K.: Po stopách neznámeho Boha. Aula, Praha 1994, 207 s.
Heller, J. / Mrázek, M.: Nástin religionistiky. Kalich, Praha 1988, 349 s.
Štampach, O. I.: Náboženství v dialogu. Portál, Praha 1998, 205 s.
Komorovský, J. a kolektív: Religionistika a náboženská výchova. Terminologický a výkladový slovník. F. R. & G. spol. s r. o., Bratislava 1997, 421 s.
Marcel, G.: K filosofii naděje. Vyšehrad, Praha 1971, 136 s.
Otto, R.: Posvátno. Vyšehrad, Praha 1998, 158 s.
Eliade, M.: Posvátné a profánní. Česká křesťanská akademie, Praha 1994, 155 s.
Eliade, M.: Mýtus o věčném návratu. (Archetypy a opakování). OIKOYMENH, Praha 1993, 102 s.
Semivan, J.: Pomáhať rásť. Vydavateľsto Michala Vaška, Košice 2000, 50 s.
Küng, H. / Kuschel, K.-J.: Prohlášení ke světovému étosu. Deklarace Parlamentu světových náboženství. CDK, Brno 1997, 89 s.
Říčan, P.: Psychologie náboženství. Portál, Praha 2002, 325 s.
Holm, N. G.: Úvod do psychologie náboženství. Portál, Praha 1998, 157 s.
Stríženec, M.: Psychológia náboženstva. Veda, Bratislava 1996, 108 s.
Stríženec, M.: Súčasná psychológia náboženstva. IRIS, Bratislava 2001, 237 s.
Girard, R.: Obětní beránek. Nakl. Lidové noviny, Praha 1997, 251 s.
Lužný, D.: Náboženství a moderní společnost. Sociologické teorie modernizace a sekularizace. Masarykova univerzita, Brno 1999, 183 s.
Hora, L.: Problematika tzv. alternativní religiozity a jejího podílu na formování životní orientace mládeže. Karolinum, Praha 1995, 228 s.
Lužný, D.: Nová náboženská hnutí. Masarykova univerzita, Brno 1997, 181 s.
Vojtíšek, Z.: Netradiční náboženství u nás. Dingir, Praha 1998, 139 s.
Macháčková, L. / Dojčár, M.: Duchovná scéna na Slovensku. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2001, 174 s.
Bělka, L. / Kováč, M. (eds.): Normativní a žité náboženství. Masarykova univerzita / Chronos, Brno / Bratislava 1999, 158 s.
Lorenz, K.: Takzvané zlo. Academia, Praha 2003, 235 s.
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I-II, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1993.
Naudin, C. / Cuqová, M.-L.: Náboženstvá sveta. Encyklopédia mladých. Mladé letá, Bratislava 1997, 96 s.
Eliade, M. – Culianu, I. P.: Slovník náboženství. Český spisovatel, Praha 1993, 318 s.
Waldenfels, H.: Světová náboženství jako odpovědi na otázku po smyslu života a světa. Zvon, Praha 1992, 64 s.
Ma’súmiánová, F.: Život po smrti v učení světových náboženství. Jota, Brno 1996, 183 s.
Armstrongová, K.: Dějiny Boha. Argo, Praha 1996, 500 s.
Fishbane, M. A.: Judaismus. Zjevení a tradice. Prostor, Praha 1999, 194 s.
Balabán, M.: Hebrejské myšlení. Herrmann a synové, Praha 1993, 141 s.
Haeri, Šajch Fadhlalla: Základy islámu. Tradice, historie, vývoj, současnost. Votobia, Olomouc 1997, 235 s.
Vitray-Meyerovitch, E. de: Rúmí a súfismus. Úvod do islámske mystiky. CAD Press, Bratislava 1993, 160 s.
Werner, K.: Malá encyklopedie hinduismu. Atlantis, Brno 1996, 215 s.
Eliade, M.: Jóga. Nesmrtelnost a svoboda. Argo, Praha 1999, 326 s.
Miltner, V.: Malá encyklopedie budhismu. Práce, Praha 1997, 237 s.
Carrithers, M.: Buddha. Odeon / Argo, Praha 1994, 104 s.
Lužný, D.: Zelení bódhisattvové. Sociálně a ekologicky angažovaný buddhismus. Masarykova univerzita, Brno 2000, 142 s.
Hartzová, P. R.: Taoismus. Nakl. Lidové noviny, Praha 1996, 133 s.
Freke, T. / Wa’na’nee’che (Renault, D.): Spiritualita severoamerických indiánů. Aurora, Praha 141 s.
Nicholson, S. (ed.): Šamanismus II. Rozšířená vize reality. CAD Press, Bratislava 1994, 125 s.
Angel, M. D. a ďalší: Slovník židovsko-křesťanského dialogu. OIKOYMENH, Praha 1994, 188 s.
Pavlincová, H. a kol.: Slovník judaizmus – křesťanství – islám. Mladá fronta, Praha 1994, 469 s.
Kuschel, K.-J.: Spor o Abrahama. Co židy, křesťany a muslimy rozděluje a co je spojuje. Vyšehrad, Praha 1997, 311 s.
Küng, H. / Stietencron, H. von: Křesťanství a hinduismus. Vyšehrad, Praha 1997, 223 s.
Küng, H. / Bechert, H.: Křesťanství a buddhismus. Vyšehrad, Praha 1998, 223 s.
Küng, H. / Ess, J. van: Křesťanství a islám. Vyšehrad, Praha 1998, 191 s.
Küng, H. / Ching, J.: Křesťanství a náboženství Číny. Vyšehrad, Praha 1999, 286 s.
Griffiths, B.: Sňatek mezi Východem a Západem. Brno: Cesta, 1997, 217 s.
Hanh, Thich Nhat: Živý Buddha, živý Kristus. Pragma, Praha 1996, 224 s.
Watts, A. a ďalší: Buddhismus a křesťanství. CAD Press, Bratislava 1996, 138 s.
Tworuschka, M. und U.: Denkerinnen und Denker der Weltreligionen im 20. Jahrhundert. Gütersloher Verlagshaus, Gütersloh 1994, 175 s.
Lao-C’: Tao Te Ťing. Nestor, Bratislava 1996, 319 s.
Bhagavadgíta, Odeon, Praha 1976.
Korán, Odeon, Praha 1991 (2. vydanie), 795 s.
Světlo upanišad. Útěcha a poezie svatých písem indických. Santal, Liberec 1998, 116 s.
Dvacet jedna řečí askety Gótama zvaného Buddha. Felt technika s. r. o., Praha 1993, 239 s.
Buddhovy rozpravy 1 – 5. Dharma Gaia, Praha 1994 – 96.
Bhikkhu, T.: Mysl odpoutaná jako oheň. Symbolika raných buddhistických textů. Dharma Gaia, Praha 1997, 134 s.
1. Wilson, A. (ed.): World Scripture. A Comparative Anthology of Sacred Texts. Paragon House, St. Paul (Minnesota, USA) 1995.
2. Sudbrack, J.: Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995, 149 s.
3. Tillich, P.: Biblické náboženství a ontologie. Kalich, Praha 1990, 239 s.
4. Kuschel, K.-J.: Teologie 20. století. Antologie. Vyšehrad, Praha 1995, 463 s.
Časopisy a ročenky
- Hieron. Religionistická ročenka. Vydáva Slovenská spoločnosť pre štúdium náboženstiev pri SAV Bratislava v spolupráci s vydavateľstvom Chronos. Vychádza od r. 1996.
- Religio. Revue pro religionistiku. Vydáva Česká společnost pro studium náboženstí Brno v spolupráci s Ústavom etiky a religionistiky v Brne. Vychádza od r. 1993 dvakrát ročne.