Duch Svätý

Teologické línie k téme „Duch Svätý“ pre 1. ročník gymnázií

(10 vyučovacích hodín)

  1. Vedomie a skúsenosť ducha. Jazykové, religionistické a filozofické východisko

           Cieľ: Pred zaoberaním sa s obsahom viery v Ducha Svätého sa poukáže na bežné použitie slova duch a jeho obsah. Na príkladoch sa ďalej ukáže, že tento pojem nie je špecificky kresťanský, ale že je všeobecným javom ľudskej kultúry v jej náboženských a filozofických vyjadreniach. Táto indukcia má pomôcť pochopiť, že ľudstvo všeobecne i jednotlivec konkrétne zakúšajú prítomnosť vyššej duchovnej sily a hľadajú pre ňu primeraný výraz. Tieto vyjadrenia sa síce veľmi líšia, dokonca si protirečia, no s ich pomocou je možné určiť, čo má ľudská kultúra na mysli pod pojmom „duch“. Táto hodina slúži ako antropologické východisko pre biblické, kresťanské a katolícke chápanie viery v Ducha Svätého.

           Obsah: 1. Jazykové použitie slova „duch“, 2. „Duch“ v náboženstvách, 3. Príklad filozofického vyjadrenia: G. W. F. Hegel.

  1. Slovo „duch“ nie je iba náboženským výrazom alebo súčasťou kostolnej reči, ale používa sa aj v každodennej, nenáboženskej reči: Niekto povie duchaplný vtip; vraha nazvú noviny zloduchom; o slávnom spisovateľovi sa hovorí ako o veľduchovi; politikovi sa vysmejú za bezduché vyhlásenie; občas sa v duchu zasmejeme; niekto má veselého ducha; v dobrej partii vládne duch priateľstva; keď nás nečakane nechá priateľka či priateľ, chodíme ako bez ducha; vieme si zachovať duchaprítomne; právnik má konať v duchu zákona; a v zdravom tele je zdravý duch. Slovo „duch“ teda nevyjadruje len nejakú „nadprirodzenú netelesnú bytosť“, ale aj rôzne prejavy intelektuálneho, citového a morálneho sveta človeka. Analýza používania výrazu a jeho synoným sprehľadní, čo/kto/aké nadprirodzené a ľudské kvality sú myslené výrazom „duch“. Zrejmá jazyková mnohotvárnosť demonštruje ťažkosť vyjadriť jednou definíciou jeho obsah, a tým aj náročnosť zachytenia reality, ktorá sa za ním skrýva. Pri tejto príležitosti možno poukázať na limity ľudského jazyka a na význam analógie, symbolu, metafory a obrazuv každom, a teda aj náboženskom vyjadrovaní. Toto má dôsledky aj pre našu vieru: Akt viery sa nezastavuje pri vyjadrení (= článok viery, dogma), ale pri veci samotnej (=Boh).
  2. Väčšina náboženstiev učí o existencii duchovnej bytosti alebo duchovných bytostí. Toto je spoločná črta náboženského myslenia, bez ohľadu na civilizačné rozdiely. Duch/duchovia majú mimoriadne kvality, presahujúce ľudské schopnosti; sú nadradení človeku, často sú hierarchicky odstupňovaní a organizovaní, sú v rôznom stupni vzťahu k svetu a ľudským bytostiam. Ako príklad tu môže byť africký animizmus, náboženstvá Egypťanov, Grékov a Rimanov, predkresťanské predstavy Germánov a Slovanov, náboženstvá Strednej a Latinskej Ameriky. Opatrne treba postupovať v ázijskom kultúrnom priestore: mnohé náboženské majú neosobnú, „a-teistickú“ podobu, pričom ázijská ľudová mytológia je preplnená postavami božstiev. Dodnes živé folklórne tradície národov sprítomňujú tieto prekonané alebo zaniknuté náboženské formy. Aj v slovenskom folklóre sú v pokresťančenej podobe zachované dávne náboženské predstavy Slovanov (Morena, jánske ohne, jarné odomykanie studničiek, zvyky na Luciu, …).
  3. Ľudia sa snažili vystihnúť nábožensky prítomnú myšlienku „ducha“ pomocou filozofických kategórií. Filozofi išli za rámec mytológie, folklóru a obradov. Tému „ducha“ chceli vystihnúť a popísať v pojmoch a intelektuálnych konštrukciách. Ich snaženia našli svoj vrchol vo filozofickom prúdení nemeckého idealizmu a najkonkrétnejšie – i najkomplikovanejšie – v diele Georga Wilhelma Friedricha Hegela (1770 – 1831). Hegel považuje „ducha“ za „najvznešenejší pojem“, „za najvyššiu definíciu Absolútna“. Hovorí o ríši ducha a delí ju na tri stupne: subjektívny, objektívny a absolútny duch. Subjektívny duch je konkrétny človek, indivíduum; uvedomuje si seba, je sám pre seba. Pod objektívnym duchom chápe Hegel spoločné duchovné výtvory ľudstva ako rodina, spoločnosť, štát, ktoré nezávisia od jednotlivca, ale sú riadené spoločnými pravidlami etiky. Ríša absolútneho ducha presahuje svojou dokonalosťou subjektívneho i objektívneho ducha, je nadčasová a do nej patria umenie, náboženstvo a filozofia. Ony presahujú dejiny. Najvyššou formou duchovnej existencie je podľa Hegela filozofia, keď realita je vyjadrená v abstraktnej forme myšlienok a pojmov. Objektívny duch je viac než subjektívny, preto jednotlivec sa musí podriadiť rodine a štátu. Práve táto myšlienka – spolu s Hegelovou dialektickou metódou (téza, antitéza, syntéza) – viedla v okolnostiach 19. storočia k zrodu revolučnej filozofie Karla Marxa zápasu spoločenských tried, kolektivizácie, zoštátňovania majetku a potlačovaniu osobnej slobody v mene „novej“ spoločnosti.
  4. [Krátky slovník slovenského jazyka, Bratislava 1997, s. 138; Synonymický slovník slovenčiny, Bratislava 1995, 115; O. H. Pesch,Existuje? Poznání Boha dnes, Praha 1998, 103-109; K. Rahner – H. Vorgrimler, Teologický slovník, heslo „slovo“, Praha 1996, 299; Tomáš Akvinský, Summa theologiae II-II, q. 1, a. 2, ad. 2; J. Kubalík, Dějiny náboženství, Praha 1984; M. Eliade, Dejiny náboženských predstáv a  ideí, Bratislava 1995-1997, 3 zväzky; H. J. Störig, Malé dějiny filozofie, Praha 1991, 333-336; J. Gaarder, Sofiin svet. Román o dejinách filozofie, Bratislava 1991, 362-372]
  1. „Ruach“ v Starom zákone.

Cieľ: Kresťanské chápanie Božieho Ducha má svoje pozadie v Starom zákone. Obrazy, v ktorých Starý zákon hovorí o Duchu, možno pochopiť len na pozadí hebrejského myslenia. Starý zákon neprichádza s definíciou Božieho Ducha, ale snaží sa ho popísať cez jeho aktivity a obrazné vyjadrenia. Starozákonný pojem Božieho Ducha spája v sebe materiálne i duchovné charakteristiky. Je prípravou na vieru v Ducha Svätého ako tretiu božskú osobu ako obsah novozákonného Zjavenia.

Obsah: 1. Štýl hebrejského myslenia, 2. Obrazy Božieho Ducha v Starom zákone, 3. Starozákonné chápanie Božieho Ducha je dynamické, 4. Teologický a duchovný rozbor textu Ez 37, 1-14.

  1. Prv, než sa začneme zaoberať chápaním Božieho Ducha v Starom zákone, treba si uvedomiť jeho myšlienkový svet. Vystríhame sa tak rizika anachronizmu, keby sme starozákonné texty čítali tými istými očami, akými čítame napr. dennú tlač. Neustále máme na pamäti, že hľadáme, čo chcel autor vyjadriť použitými obrazmi. Množstvo rôznych obrazov, snažiacich sa však vyjadriť tú istú realitu Božieho Ducha, nás vedie k utvoreniu si predstavy o Božom Duchu a zároveň nás presviedča o tom, že ho nemožno „skryť“ do jednej definície či poučky. a) Z vyučovania slovenčiny si pripomenieme, aké figúry sa používajú v literárnych textoch: epitetá, metafory, prirovnania, symboly, … b) Dávny svet Semitov sa vyjadruje iným spôsobom než náš, ovplyvnený grécko-rímskou jazykovou kultúrou. Slovná zásoba hebrejčiny je jednoduchšia; jedno slovo má viacero významov; nejestvujú abstraktné pojmy, ale v prenesenom význame sa použije vecný pojem. Namiesto jedného abstraktného, presne definovaného pojmu (=naša kultúra) Semiti hromadia materiálne výrazy na vyjadrenie nadmateriálnej skutočnosti.
  2. Je preto zrejmé, že hebrejčina nemá samostatný výraz pre „duch“. Používa preň slovo „ruach“, ktoré vlastne znamená dych a prúdenie vzduchu (v rôznej intenzite: vietor/vánok/víchor). Výraz „Boží dych“ alebo „Boží vietor“ alebo „Božie vanutie“ môže teda zároveň znamenať „Boží duch“. Pomocou biblickej konkordancie alebo diskety/CD s textom Starého zákona možno vyhľadať miesta, kde sa hovorí o Božom Duchu ako o oživujúcom Božom dychu, o vanutí Božieho Ducha, o mocnom Božom Duchu, o svätom Božom Duchu. Nie je bez zaujímavosti všimnúť si podobnosť slovenských slov „duch“ a „dych“. Ak by sme ich napísali hebrejským spôsobom, teda bez samohlások, vždy by to bolo to isté slovo „d-ch“. Tak by sme „b-ž d-ch“ museli prekladať podľa kontextu buď ako „Boží Duch“ alebo ako „Boží dych“. Podobne v latinčine „spiritus“ (duch) súvisí so slovesom „spirare“ (dýchať).
  3. Za všetkými starozákonnými výrazmi o Božom Duchu za skrýva jedna predstava: Boží Duch – práve tak ako vietor prináša vlahu alebo osvieženie v horúčave a ako dych je znakom života človeka – prináša život a je pôvodcom všetkého žijúceho. Bez „ruach“ by v prírode nebolo ani dažďa ani úrody, bez „ruach“ by človek umrel a bez Božieho „ruach“, teda „Ducha“ by nejestvovalo nič, ani svet ani žiaden život. Samotné zvolené materiálne slovo na vyjadrenie „ducha“ hovorí o jeho dynamickom obsahu. Boží Duch je Duchom života, pohybu, vanutia, premeny.
  4. Výstižným textom k pôsobeniu Božieho Ducha je Ezechiel 37, 1-14. Možno ho čítať najprv tak, že všetky výrazy pre duch/dych/vietor sa nahradia výrazom „ruach“. Vyučujúci to môže zvýrazniť priamo v hebrejskom texte a graficky ukázať výskyt slova. Pri každom „ruach“ treba vnímať všetky v slove obsiahnuté významy. Text dostane nečakané bohatstvo a na základe toho nebude ťažké určiť jeho teologické a duchovné posolstvo: Boh dáva dych, ducha i svojho Ducha, a tak dáva život; bez jeho prítomnosti by sme boli iba zložená matéria – celok z kostí, šliach a mäso – bez prítomnosti Ducha/dychu života v sebe. Boh je ten, ktorý svojím „ruach“ oživuje a „oduchovňuje“; Boha poznávame na základe prítomnosti života, životaschopnosti v nás, keď nám dáva výjsť „z hrobu“, lebo nám dáva svoj(ho) „ruach“.
  • J. Kremer, Čítajme Bibliu rozumne, Trnava 1993, 44-51; M. Varšo, Zjedz, čo máš po ruke…, Zrno 1998, 18-36; J. Potúček, Biblická konkordanciaSlovenská biblická spoločnosť 1992, 98-101; J. Zvěrina, Teologie agapé, zv. 1., Praha 1992, 99-105; Arenhoevel; Puntel; Vorgrimler
  1. Duch Svätý v evanjeliách

Cieľ: Evanjeliá rozširujú starozákonné chápanie Božieho Ducha. Nie je len mocnou Božou prítomnosťou medzi ľuďmi, ale je zároveň Duchom Božieho Syna. Ježiš Kristus, počatý z Ducha Svätého, koná v Duchu Svätom a darúva Ducha Svätého svojím učeníkom. To, čo Duch Svätý koná v jeho živote, to má sprevádzať Cirkev. Vzťah Duch Svätý – Ježiš Kristus je zároveň trinitárnou výpoveďou. Skúmaním textov evanjelií o Duchu Svätom sa dostaneme bližšie k pochopeniu reality Ducha Svätého a svätej Trojice.

Obsah: 1. Svedectvo evanjelií o Duchu Svätom, 2. Duch Svätý – duch Ježiša Krista, 3. Texty: „Moc Najvyššieho ťa zatieni“, „Duch Svätý zostupoval na neho“, „Duch ho viedol na púšť“, „Duch Pána je nado mnou“, „Prijmite Ducha Svätého“.

  1. Priblížiť sa ku chápaniu Ducha Svätého v evanjeliách možno iba prostredníctvom textov, ktoré o ňom hovoria. Túto prácu uľahčí konkordancia alebo CD/disketa s biblickým textom. Na základe zhromaždených výpovedí sa nájde ich spoločný rys. Jedna skupina textov sa vzťahuje na moc a pôsobenie Ducha Svätého, druhá skupina citátov ukazuje na súvislosť Duch Svätý – Ježiš Kristus. Prvá skupina rozvíja starozákonné chápanie Božie Ducha. Druhá skupina prináša nový rozmer: Ježiš Kristus účinkuje v Duchu Svätom, Duch Svätý je duchom Ježiša Krista
  2. Bližšie sa treba venovať textom, ktoré hovoria o vzťahu Ježiš Kristus – Duch Svätý. Duch Svätý predchádza a sprevádza Ježišovo účinkovanie: Mária počala svojho syna z Ducha Svätého (počatie), Duch vedie Ježiša na púšť (pokúšanie), v Duchu Svätom začína Ježiš svoje účinkovanie (krst), Ježiš sľubuje a po vzkriesení dáva Ducha Svätého svojím učeníkom. Život a účinkovanie Božieho Syna je naplnené Duchom Svätým. Toto podčiarkuje trinitárny charakter Ježišovej misie – treba zdôrazniť túto skutočnosť a vysvetliť, že v Kristovom diele je vždy prítomná Božia trojica a rozlíšenia – stvorenie/Otec, vykúpenie/Syn, posvätenie/Duch Svätý – sú iba teologickými privlastneniami.
  3. Nestačí však iba zaoberať sa citátmi. Chuť biblického textu sa prejaví v objavení jeho celku a súvislostí. Preto je vhodné venovať čas textom o Zvestovaní, Ježišovom krste, vystúpeniu v nazaretskej synagóge, pokúšaniu na púšti a odovzdaniu Ducha Svätého učeníkom. Hľadať treba odpovede na otázky: Ako Duch Svätý účinkuje v Ježišovom živote a teda ako v Ježišovi Kristovi sa zjavuje Duch Svätý? O čo bohatšie je toto Zjavenie v porovnaní so Starým zákonom?

[J. Zvěrina, Teologie agapé, zv. 1., Praha 1992, 107-109; Congar; Hilberath; Schmaus

  1. Turíce ako zakladajúca skúsenosť prítomnosti Ducha Svätého v Cirkvi

Cieľ: Turíce sú zakladajúcou skúsenosťou ranej Cirkvi s Duchom Svätým. Ježišom prisľúbený Duch preniká Cirkev a neprestáva ju sprevádzať. V svedectve Skutkov a Pavlových listov je zrejmé, že prvokresťanskou komunitou je vnímaný a uctievaný ako Božská osoba pri zachovaní viery v jedného Boha. Tento paradox – jeden Boh a tri božské osoby Otca, Syna a Ducha Svätého – nie je v Novom zákone zatiaľ výslovne systematizovaný. Nový zákon sa zaoberá viac s tým, ako Duch Svätý pôsobí v Cirkvi, než s tým, ako treba realitu Ducha Svätého vyjadrovať v racionálnych konštrukciách.

Obsah: 1. Skúsenosť Turíc, 2. Duch Svätý v prvej cirkvi podľa svedectva Pavlových listov, 3. Dôležitosť zakladajúcich skúseností pre Cirkev i pre jednotlivca.

  1. Na Turíce dostáva cirkev Ježišom prisľúbeného Ducha. Táto udalosť je zároveň naplnením prisľúbení Starého zákona (Joel) o vyliatí Božieho Ducha. Text k Turíciam treba začať čítať už v Sk 1,1, ktorý je dôležitý na pochopenie samotnej udalosti Turíc – ukáže sa súvislosť s Ježišovým vzkriesením a nanebovstúpením. To pomôže chápať Turíce v kontinuite dejín spásy a nie iba ako jednorazovú izolovanú udalosť. Celý „turíčny“ text sú prvé dve kapitoly Skutkov apoštolov: končí sa opisom ideálneho kresťanského spoločenstva ako prirodzený a hmatateľný dôsledok prítomnosti Ducha Svätého v cirkvi. Na tomto texte možno zároveň vysvetliť, ako je Nový zákon komentárom a naplnením Starého zákona.
  2. Pavlove listy na mnohých miestach dosvedčujú prežívanú prítomnosť Ducha Svätého v prvotnej cirkvi. Pavol čerpal z vlastnej skúsenosti, vo svedectva apoštolov a z praxe prvotnej cirkvi. Podľa Pavla je Duch Svätý Duchom vzkrieseného Krista, je Duchom cirkvi a duchom kresťana ako v Kristovi znovuzrodeného, nového človeka. Kresťan je novým stvorením v Duchu Svätom, dostáva jeho dary a žije v spoločenstve zrodenom z Ducha Svätého. Iba v tomto Duchu možno vyznávať, že Ježiš Kristus je Pán. K týmto záverom možno dospieť pomocou už zmienenej metódy: vyhľadaním a analýzou príslušných biblických miest. Myšlienka, ktorá ich spája, je tak výrazná, že ak gymnazista urobí bežný literárny rozbor (ako ho robí na hodine slovenčiny), spoločné posolstvo textov mu nemôže ujsť.
  3. Udalosť Turíc – s ich starozákonnou a ježišovskou predohrou – je udalosťou, keď sa rodí cirkev. Je to zakladajúca udalosť, keď sa vytvára rámec, v ktorom má cirkev pôsobiť a z ktorej nesmie vybočiť (v počítačovom jazyku: keď sa „formátuje“ cirkev; keď sa vytvára „hardware“ cirkvi). Novozákonné texty sú svedectvom o tom, ako v cirkvi účinkuje Duch Svätý a ako kresťan žije v Duchu Svätom. Provokácia týchto textov je v ich ideálnosti. Cirkev sa musí vždy vracať k tejto zakladajúcej udalosti, porovnávať s ňou svoju prítomnosť a podľa nej ju neustále korigovať. Pre cirkev i pre jednotlivca majú takéto zakladajúce skúsenosti fundamentálny význam. Pre cirkev ako pre neustále sa obnovujúce spoločenstvo („ecclesia semper reformanda“) i pre jednotlivca: pre jeho životné rámce, pre jeho vieru, pre hodnoty, pre vytváranie partnerského vzťahu. Možno tu hovoriť o vzťažných bodoch, ku ktorým sa treba vracať v okamihu rozhodovania, pochybností, neistoty. Psychológiou týchto bodov (zakladajúcich udalostí) je skúsenosť nezištnosti, dobroty a lásky, ktorá je darovaná bez podmienok. Turíce sú tak predobrazom ideálnych pomerov v každom – nielen cirkevnom – spoločenstve.

    [J. Zvěrina, Teologie agapé, zv. 1., Praha 1992, 110-112.118-124; N. Lohfink, Kresťanský výklad Starého zákona, v: G. Braulik – N. Lohfink, Kde sú dnes proroci?, Katolícke biblické dielo 1997, 138-140; Y. Congar, Za církev sloužící a chudou, Kostelní Vydří 1995; Beinert; Lohfink, G.]

  1. Duch Svätý neprestáva „oduševňovať“ cirkev

Cieľ: Ak sú Turíce zakladajúcou udalosťou pre cirkev, potom dejiny tohto spoločenstva by mali dosvedčovať pôsobenie Ducha Svätého. Ježiš dal svojho Ducha učeníkom, cirkev ho dostala na Turíce a o jeho účinkovaní v začiatkoch cirkvi svedčia všetky novozákonné spisy. Duch Svätý je prítomný v ľuďoch, nadchnutých pre Božiu vec a dostatočné kritických k sebe samým. Jeho „vanutie“ nepodstupuje schváleniu žiadnym ľudským komisiám, a preto je často prekvapivé ba aj nepríjemné. Cirkev tak má nad sebou neustále kritickú inštanciu Božej autority. To ju má viesť k pokornému a vernému napĺňaniu jej poslania, ktoré vychádza z turíčnych darov Ducha.

Obsah: 1. Proroci – vernosť Božiemu Duchu, 2. Mučeníci a svedkovia – sila Ducha Svätého, 3. Duch veje, kam chce: charizma a inštitúcia.

  1. V Starom zákone sú svedectvá o ľuďoch, ktorých vnímavosť na Boží hlas a na realitu náboženského a spoločenského života z nich urobila presvedčivých nositeľov Božieho posolstva. To ich často privádzalo do rozporu s panujúcimi predstavami a predstaviteľmi náboženstva a politiky. Viac si uvedomovali súvislosti, tušili dôsledky, a preto akoby videli dopredu. Nazývali ich prorokmi. Za svoju poslušnosť Božiemu Duchu boli ohrození na spoločenskom postavení, zdraví, ba aj živote. Proroci konajú a hovoria, lebo vo svojom vnútri cítia povinnosť nasledovať Boží hlas. O náročnosti prorockej intuície a poslania hovoria Ezechiel 2-3, Jeremiáš 1.12.18.20, Izaiáš 6.
  2. Duch Svätý, ktorého cirkev dostala na Turíce, dáva učeníkom silu vydávať svedectvo o Kristovi. Dokladom tejto odvahy rodiacej sa cirkvi sú texty v Skutkoch apoštolov: napr. Peter a Ján pred veľradou (Sk 4), smrť diakona Štefana (Sk 7), Pavol pred veľradou (Sk 23). Možno vyhľadať aj iné texty, predovšetkým tie, kde sa v súvislosti s vyznavačskou odvahou spomína Duch Svätý. Dejiny cirkvi prinášajú mnoho svedectiev o odvahe kresťanov nezaprieť Krista. Tí, ktorí obetovali aj svoj život, sú mučeníci a od začiatku boli v cirkvi vo veľkej úcte. Na základe svojich doterajších znalostí môžu žiaci uviesť príklady mučeníkov a svätcov za dvadsať storočí cirkvi. Pozornosť treba venovať najmä takým postavám, ktorí žili svoju vieru uprostred života. Pustovníci a exkluzívne klerikálne typy pravdepodobne nebudú pre 15-ročného gymnazistu až takí atraktívni… Pri spoločnom brainstormingu možno utvoriť typológiu svätca a proroka pre dnešnú dobu.
  3. Je vhodné na tomto mieste systematizovať, čo žiaci pravdepodobne už postrehli: človek, nasledujúci vnútorný Boží hlas sa môže dostať do konfliktu s inštitúciou spoločnosti a cirkvi. Jeho dary a intuície, pochádzajúce od Ducha Svätého, sa nazývajú charizmy. Môžu byť mimoriadne, keď človek koná akoby z vyššej moci. Môžu byť – a častejšie sú – však kultivovaním prirodzených darov, ktoré rastú v čnosti viery. Tak sa cit pre dobro, lásku, spravodlivosť a slobodu stávajú viac než len ľudským angažovaním sa. Ostatní ich pociťujú ako znamenie Božej prítomnosti. Príkladom sú starozákonní proroci, apoštoli, mučeníci, svätci a mnohí vo svojej dobe spoločensky a cirkevne nepochopení, a preto odmietaní ľudia. Hovoriť tu treba v sociologických a náboženských termínoch o konflikte medzi charizmou a inštitúciou. Pravdivo nech sa povie, že aj konkrétne prostredie cirkvi môže pôsobiť demotivujúco a priam odstrašujúco, ak nežije vo vnímavosti na Božieho Ducha, ale štrukturálne presadzuje manipulatívne, autoritárske a totalitárne spôsoby. Tým však stráca prejavy chariziem, ktorými sú mnohí veriaci obdarení. Viera nie je len o loajalite voči jestvujúcim pomerom, ale aj o otvorenosti voči Duchu Svätému, ktorý „veje, kam chce“.

    [N. Lohfink, Kde sú dnes proroci?, v: G. Braulik – N. Lohfink, Kde sú dnes proroci?, Katolícke biblické dielo 1997, 44-47; O. H. Pesch, Základní otázky katolické víry, Praha 1997, 37-40; Fischer – Hasitschka; Kehl; Kasper – Sauter

  1. Teologické vyjadrenia o Duchu Svätom, 1. časť

Cieľ: Náuka o Duchu Svätom sa počas dejín cirkvi postupne konceptualizovala a systematizovala. Autorita Svätého písma zostáva východiskovým bodom a nevyhnutným predpokladom na pochopenie ďalšieho teologického vývoja. Schematicky treba predstaviť jednotlivé etapy vývoja pneumatológie a venovať dostatočný priestor pre aktuálne prístupy. Dôraz je na historicko-teologickom kontexte: žiaci majú pochopiť, ako prostredie a osobnosti vplývajú na formulovanie právd viery. Nejde o zmeny v obsahu viery, ale o nové intuície, ktoré pomáhajú nachádzať cestu jednotlivca i spoločenstva k obsahom viery. Kresťanský starovek je dobou, keď sa formulujú definitívne záväzné výpovede viery o Duchu Svätom.

Obsah: 1. Prvý carihradský koncil, 2. Augustín, 3. Spor medzi kresťanským Východom a Západom o „Filioque“.

  1. Vo vyznaní viery, ktoré sa recituje každú nedeľu, sú aj slová „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril skrze prorokov.“ Pochádzajú z Nicejsko-carihradského vyznania viery, ktorého konečná forma bola zostavená na prvom carihradskom (Carihrad = Konštantinopol = Istanbul) koncile v roku 381. Vysvetliť treba dve veci: pozadie koncilu (reakcia na ariánske chápanie kristológie a jeho dôsledky) a jednotlivé výrazy („Pána a Oživovateľa“, „vychádza z Otca i Syna“, „tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi“, „hovoril skrze prorokov“). Prvý carihradský koncil je dogmatickým základom celej pneumatológie.
  2. Augustín (+430) udával rytmus katolíckej teológii takmer 700 rokov – od 5. do 12./13. storočia. Možno krátko predstaviť jeho život (treba sa však vyhnúť homiletickým klišé a venovať sa osobnostno-kultúrnemu pozadiu jeho doby a osoby) a podčiarknuť psychologizmus jeho teológie. V pneumatológii Augustín vychádza z Rim 5,5 a dedukuje, že Duch Svätý je darom Otca a Syna a medzi nimi vytvára spoločenstvo; na vyjadrenie Otca, Syna a Ducha Svätého používa psychologickú analógiu Milujúci, Milovaný a Láska; pôsobenie Ducha Svätého prirovnáva k ľudskej láske: to, čo spôsobuje láska v ľudskom spoločenstva, to spôsobuje Duch Svätý v cirkvi a len vďaka jeho prítomnosti – ktorú človek zakúša prostredníctvom sviatostí cirkvi – môže byť cirkev domovom pravdy, lásky a slobody.
  3. Na spore okolo „Filioque“ možno priblížiť kresťanský, ortodoxný Východ. Nejde teda iba o dogmatický výklad problému; ten by bol pre 15-ročného gymnazistu príliš komplikovaný. Ide o demonštráciu rozdielnych kontextov myslenia a života na kresťanskom Západe a Východe, ktoré sa v nepriaznivých okolnostiach môžu stať ideologickou a politickou zbraňou. Prípad „Filioque“ je tu učebnicovým príkladom. a) Dve rozdielne mentality: západné kresťanstvo malo prakticko-pragmatický, špekulatívnejší a juridickejší charakter; východné kresťanstvo bolo silne pod vplyvom mníšstva, bolo menej špekulatívne, viac mysticko-asketické a doxologické, b) Dve rozličné teologické východiská: to sa premietlo do chápania svätej Trojice – Západ vychádzal z jednoty Trojice (Deus – Trinitas), Východ z Otca ako jediného zdroja Božstva, 3. Dva rozličné pneumatologické závery: Západ – Duch Svätý vychádza z Otca a Syna („Filioque“ = „a Syna“), Východ – Duch Svätý vychádza z Otca, 4. Ďalší teologický a politický vývoj: dve mentality vytvorili síce dve rôzne teologické koncepcie (obe vychádzajú z Písma i Otcov), no nie táto teologická rôznosť bola hlavnou príčinou rozdelenia cirkvi v dôsledku vzájomnej exkomunikácie v roku 1054. Treba vysvetliť politické príčiny roztržky Západu a Východu, keď sa z rozdielov v teologickom chápaní urobili spolupríčiny vzájomného udcudzenia.

    [J. Zvěrina, Teologie agapé, zv. 1., Praha 1992, 137-146; Bourassa; Congar; Greshake; Hilberath; Ladaria; Schmaus; Stagliano

  1. Teologické vyjadrenia o Duchu Svätom, 2. časť

Cieľ: Stredovek latinskej cirkvi nepozná vieroučné spory o Duchu Svätom, ale zažíva rôzne interpretácie jeho pôsobenia na život cirkvi. Mnoho pokusov sa orientuje charizmaticky, špirituálne a antiinštitucionálne. Sú príkladom neustálej mysliteľskej práce v cirkevnom prostredí, hoci väčšina z nich nebola prijatá učiteľským úradom cirkvi. Je však nevyhnutné poznať ich a mať na zreteli, že dejiny teológie sú neoddeliteľnou súčasťou teologickej náuky: viera žije v dialógu s dobovým myslením, kultúrou a psychológiou epochy. V 20. storočí sa začína intenzívny záujem o Ducha Svätého v katolíckej teológii a špiritualite.

Obsah: 1. Stredovek: Joachim z Fiore, 2. Reformácia, 3. „Novoobjavenie“ Ducha Svätého v 20. storočí.

  1. Teológia stredoveku nevenovala Duchu Svätého mimoriadnu pozornosť, ale spomínala ho skôr okrajovo. Duch Svätý však vzbudzoval zvláštnu pozornosť v kruhoch, ktoré boli voči cirkvi naladené kriticky a reformátorsky. Medzi nimi vynikol taliansky mních a teológ Joachim z Fiore (Gioacchino di Fiore, +1202). Tvrdil, že po dobe Otca (Starý zákon) a dobe Syna (Nový zákon) čoskoro začne doba Ducha Svätého. V ňom už nebudú vládnuť biskupi a kňazi, ale Duchom Sätým naplnení veriaci; kresťanská viera bude úplne duchovná a slobodná; cirkev nebude organizovaná podľa doterajších tvrdých pravidiel, ale duchovnými osobnosťami v láske, slobode a pravde. Tieto myšlienky mali mnohých nasledovníkov predovšetkým medzi ľuďmi nespokojnými so stredovekým stavom cirkvi. Joachimom sa filozoficky inšpiroval Hegel, ktorý v rámci tretieho stupňa ríše ducha („absolútny Duch“ – porov. 1. hodina) hovorí hovorí o jeho troch fázach: kráľovstvo Otca, kráľovstvo Syna, kráľovstvo Ducha Svätého, ktoré podľa neho začalo v protestantskej reformácii.
  2. Reformácia ako obdobie veľkých pohybov v cirkvi venuje intenzívnejšiu pozornosť Duchu Svätému, v ktorom hľadá zdôvodnenie pre oprávnenosť svojich reformných snáh. Martin Luther vychádza vo svojej pneumatológii z kristológie, kde spása od Krista účinkuje v človeku skrze Ducha Svätého; stavia sa proti špiritualistickému chápaniu tohto účinku a viaže ho na vonkajšie ohlasovanie. Ján Kalvín venuje Duchu Svätému pozornosť iným smerom: Duch Svätý nie je len spolupracovníkom na diele spásy, ale jej priamym tvorcom a sprostredkovateľom spoločenstva s Kristom; Kalvín viac než ostatní reformátori zdôrazňuje pôsobenie darov Ducha v spoločensko-politickom živote; kalvínska etika má výrazný podiel na budovaní hodnotového systému vznikajúcej kapitalistickej spoločnosti (k tomu porov. sociologické dôsledky protestantskej etiky u Maxa Webera). Popri luterskej a kalvínskej teológii sa rozvíjajú aj protestantské špiritualistické hnutia, charakterizované extatickými, charizmatickými a subjektivizujúcimi prejavmi (napr. pietismus alebo quakeri).
  3. Začiatkom 20. storočia sa v niektorých protestantských kruhoch v USA venuje intenzívna pozornosť Duchu Svätého predovšetkým v oblasti špirituality. Dôraz je na prejavy Ducha ako hovorenie jazykmi, dar proroctva, dar uzdravovania. Z Nového zákona sa nanovo preberá gesto vkladania rúk, popri krste vodou sa udeľuje aj krst Ducha Svätého. Za dôležitý sa považuje intenzívny život viery a jasné vyčlenenie sa proti spoločnosti, považovanej za úpadkovú, materialistickú a racionalistickú. Vznikajú tzv. turíčne cirkvi ako reakcia na veľké kresťanské cirkvi, ktoré nedávajú až tak veľký dôraz na Ducha Svätého. Sú však medzi nimi veľké rozdiely, mnohé náukové nejasnosti až po pohŕdanie teológiou a exegézou. Možno im vyčítať elitársky, izolacionistický a demagogický charakter. Hnutie našlo odozvu aj v katolíckej cirkvi, kde má podobu „obnovy v Duchu Svätom“. Cirkev na rôznych úrovniach vydáva k tematike dokumenty (encyklika Jána Pavla II. Dominum et Vivificantem; dokumenty biskupských konferencií), konajú sa charizmatické kongresy, v diecézach a farnostiach jestvujú skupiny Obnovy. Pri hodnotení činnosti Obnovy treba zaujať vyvážený a neextrémny postoj. Poukázať na klady a zápory, ktoré v sebe nesie každé hnutie.

    [J. Zvěrina, Teologie agapé, zv. 1., Praha 1992, 146-149.196-205; Katechizmus katolíckej cirkvi v päťdesiatich témach, Bardejov 1998, 59-64; J. Vrablec, Obnova v Duchu Svätom; Amato; Congar; Hilberath]

  1. „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“

Cieľ: Myšlienka prebývania Boha resp. Ducha Svätého v kresťanovi a v cirkvi nie je frekventovaná v náboženskom vyučovaní. Skutočnosť, že milosť je účinkom Ducha Svätého, ktorý je prítomný (= „prebýva“) v človeku, nie je zrejmá. Božia milosť je často chápaná materializovane ako „niečo“, čo človek dostáva od Boha. Medzi Darujúcim (Bohom), darovaným (milosť) a obdarovaným (človek) nie je vnímavá priama súvislosť. Je preto potrebné zasadiť problematiku milosti a pôsobenia Ducha Svätého v človeku do biblicko-systematického rámca s výhľadom na chápanie milosti v dennom živote veriaceho človeka.

Obsah: 1. Božie prebývanie uprostred jeho ľudu podľa Starého zákona, 2. Kristus ako Boží chrám uprostred ľudí, 3. Kresťan ako Boží chrám, 4. Milosť ako prebývanie Ducha Svätého v Cirkvi a v kresťanovi.

  1. Starý zákon je preniknutý myšlienkou, že Boh prebýva uprostred svojho ľudu. Je prítomný počas putovania púšťou v ohnivom stĺpe, potom v stánku zmluvy a v jeruzalemskom chráme, postavenom za kráľa Šalamúna. Proroci Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel ohlasujú nový chrám, v ktorom má Boh prebývať. Všetky tieto výrazy a biblické texty hovoria o aktívnej a spásonosnej prítomnosti Boha medzi svojím ľuďom. Analýza týchto textov je dôležitým východiskom pre novozákonné učenie o prebývaní Ducha Svätého a prípravou na katolícku teológiu milosti.
  2. Nový zákon aplikuje proroctvo o novom chráme na Ježiša Krista. Nový chrám už nebude stavbou z kameňa, ale živý človek, Ježiš Kristus. V ňom sa naplnia a prekonajú očakávania Starého zákona, lebo samo Božie slovo sa stane človekom: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. V Ježišovi Kristovi Boh prebýva medzi ľuďmi a tí majú byť svedkami jeho oslávenia.
  3. Pavol a Ján rozvinú túto myšlienku s poukazom na Ducha Svätého, ktorého Ježiš Kristus odovzdal svojím učeníkom. Tieto miesta treba v Písme vyhľadať. Pavol: Gal 4,6; Rim 5,5; 1 Kor 3, 16-17; 1 Kor 6, 19; 2 Kor 6, 16; Rim 8,9.11 atď. Pavol učí, že Boží Duch prebýva v kresťanoch a takto ich posväcuje. Ján: Jn 14; 1 Jn 2-4. Ján spája vieru a pravdu, ktoré skrze Ducha Svätého sú prítomné v človeku, žijúcom podľa Kristovho príkladu a jeho prikázaní. Taký človek dostane ducha pravdy, Ducha Tešiteľa a Zástancu. Boh prebýva v tých, ktorí sa navzájom milujú a sú šíriteľmi pokoja.
  4. Podľa svedectva Písma odovzdal Kristus svojím učeníkom Ducha Svätého. Na Turíce nastáva „vyliatie“ Ducha na celú cirkev. V Duchu Svätom môže cirkev vyznávať Otca a Syna. Milosť je Boží dar, ktorý vo veriacom človeku účinkuje vďaka Duchu Svätému. Žiť v Božej milosti znamená žiť život podobný Kristovi. Duch Svätý tento život „v Kristovi“ uskutočňuje, zosobňuje a zvnútorňuje. On dáva účasť na Božom živote jednotlivému kresťanovi a dáva ju i spoločenstvu cirkvi. „Duch veje, kam chce“ a stopy jeho prítomnosti sú aj mimo kresťanského prostredia. On sprevádza aj tých, ktorí úprimne hľadajú pravdu, lebo on je Duchom – Oživovateľom a Duchom pravdy. Táto téma má široké možnosti rozvinutia, keďže umožňuje hľadať stopy pôsobenia Ducha v osobnom, cirkevnom a spoločenskom živote.

[J. Galot, Duch Svätý – Duch spoločenstva, Trnava 1999, 199-289; Becker; Colzani

  1. Birmovanie – sviatosť kresťanského dospievania v Duchu Svätom

Cieľ: Birmovanie je sviatosťou kresťanskej zrelosti, keď mladý kresťan prijíma „znak daru Ducha Svätého“, aby bol vo svete aktívnym svedkom Kristovho vykúpenia. Dary Ducha Svätého dostáva človek už pri krste a vo sviatosti birmovania sa krstná milosť dovršuje, keďže pokrsteného viac spája s Cirkvou a obdarúva ho osobitnou silou Ducha Svätého. Okrem sviatostného účinku aj psychologický účinok na kresťanské vedomie a sebavedomie mladého veriaceho v procese jeho iniciácie do spoločenstva cirkvi.

Obsah: 1. Dary Ducha Svätého, 2. Dejiny birmovania, 3. Účinky birmovania.

  1. Starý i Nový zákon hovoria o daroch Ducha Svätého, ktoré posilňujú človeka kráčať po Božej ceste. Tradičných sedem darov Ducha Svätého nájdeme u proroka Izaiáša 11, 1-4: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti, bázne voči Bohu. Svätý Pavol v Gal 5, 22-23 hovorí o „ovocí“ Ducha Svätého: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota. V birmovancovi tieto dary posiľňujú jeho vieru a dávajú mu silu svedčiť o Kristovi. Pri každom spomenutom dare a ovocí sa treba zastaviť a uvážiť, čo znamená pre život kresťana.
  2. Birmovanie je sviatosťou Ducha Svätého. Jej predobraz je už v Starom zákone, kde proroci Joel, Izaiáš a Ezechiel hovoria o „vyliatí“ Božieho Ducha na veriacich. Ježiš sám prisľubuje a dáva Ducha Svätého. V udalosti Turíc mladá cirkev vidí splnenie Ježišovho prísľubu a naplnenie Joelovho proroctva. Počas prvých približne päť storočí v latinskej cirkvi tvorí birmovanie súčasť obradov krstu (v pravoslávnej cirkvi dodnes). Sakramentálnym znakom udelenia darov Ducha Svätého bolo – na biblickom základe – vkladanie rúk. Postupom času sa birmovanie oddelilo od krstného obradu. Súviselo to s tým, že v prvých storočiach krst udeľoval biskup. Keďže však pre nárast krstencov to už nebolo prakticky možné a krstiť začali aj kňazi, biskupovi zostal vyhradený obrad pokrstového pomazania, vkladanie rúk a modlitba o plnosť darov Ducha Svätého. Birmovanie začalo byť na Západe považované za samostatnú sviatosť. Tridentský katechizmus (1566) nariaďuje birmovanie na vek 7 až 12 rokov; Eucharistia sa prijímala vo veku okolo 14 rokov, čím sa zachovalo poradie sviatostí krst – birmovanie – eucharistia. Keď pápež Pius X. dovolil prijímať eucharistiu deťom, birmovanie sa začalo prijímať neskôr a zmenilo sa poradie prijímania iniciačných sviatostí, ako to dokladá aj naša dnešná prax. Pri krste dospelých sa však prijímajú všetky tri sviatosti naraz, v pôvodnom poradí krst – birmovanie – eucharistia (porov. Obrad kresťanskej iniciácie dospelých).
  3. Birmovanie má sviatostné a psychologické účinky. Sviatostne je „spečatením“ krstného sľubu, keďže udeľuje nezmazateľný duchovný znak. Je súčasne zintenzívnením vedomia darov Ducha Svätého – posiľňuje záväzok byť Kristovým svedkom v cirkvi i vo svete. Birmovanec sa verejne prihlási k účasti na všeobecnom kňazstve a prezentuje svoje odhodlanie vyznávať kresťanskú vieru. Psychologický účinok súvisí s vekom, v ktorom sa birmovanie prijíma. Otázka primeraného veku je diskutovaným problémom: Ak birmovanie je sviatosťou kresťanskej dospelosti a zrelosti, kedy je mladý človek pripravený demonštrovať ju aj sviatostnou formou? Ak sa podčiarkne rozmer posiľnenia vo viere, primeraným sa zdá byť vek začínajúcej puberty. Ak sa podčiarkne rozmer zodpovednosti za svoje kresťanské povolanie, potom sa vhodnejším zdá byť vek na prahu juridickej dospelosti. Oba druhy účinku – sviatostný i psychologický – možno na hodine rozdiskutovať primeranou formou a nechať žiakov vyjadriť, čo pre ňu znamená sviatosť birmovania, podľa toho, či ju už prijali alebo sa ju ešte len pripravujú prijať.

[Penock; Congar]

  1. Cirkev sa modlí v Duchu Svätom

Cieľ: Duchovný život cirkvi je možný iba v Duchu Svätom, ktorý z nej robí modliacu sa cirkev. Každý život modlitby – spoločný a osobný – pochádza z Ducha Svätého. Osobitné miesto má preto Duch Svätý v liturgii cirkvi, predovšetkým v epikléze eucharistickej modlitby. Okrem modlitby žije cirkev aj darmi a charizmami Ducha Svätého. Mnohé tieto prejavy sú považované za znamenie prítomnosti Ducha Svätého – pokúsime sa ich nakrátko opísať a uviesť niekoľko kritérií na ich rozlišovanie.

Obsah: 1. Osobná a spoločná modlitba v Duchu, 2. Epikléza v eucharistickej modlitbe. 3. Prejavy darov Ducha

  1. Človek sa môže modliť, lebo je to Duch Svätý, ktorý ho predchádza v duchovnej aktivite. Vedomiu ducha vďačí človek za schopnosť modlitby. Duch „otvára pery“, aby človek mohol oslavovať Boha (porov. Ž 51,17). Veriaci si má uvedomovať, komu vďačí za dar modlitbového života: Duch Svätý je prostredím, ktoré mu to umožňuje. Kresťan sa modlí k Bohu Otcovi skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Toto je postup, ktorý sleduje cirkev pri svojej spoločnej modlitbe. Len zriedka je liturgia zameraná priamo na Ducha Svätého. Je to Otec, ku ktorému smeruje modlitba. Vyjadruje to štýl liturgických modlitieb: je oslovený Otec a modlitba končí vyjadrením „skrze … Ježiša Krista … v jednote s Duchom Svätým“. Všimnúť si treba modlitby na Turíce, kde je – hoci je to sviatok Ducha Svätého – zachované nasmerovanie modlitby k Otcovia skrze Syna v Duchu Svätom, a hymnus Veni Creator Spiritus.
  2. Dôležitým miestom, ktoré odráža mentalitu modlitby cirkvi, je eucharistická modlitba. Jej časťou je epikléza, vzývanie Ducha Svätého. Cirkev prosí Ducha, aby posvätil dary, ktoré prináša na obetu. Epikléza, vzývanie Ducha Svätého, a anafora, slová premenenia, vytvárajú neoddeliteľnú jednotu a centrálnu časť eucharistickej modlitby. Poukázaním na túto spojitosť sa vysvetlí, že je nesprávne zamerať pozornosť iba na slová premenenia ako na takmer magický okamih; vyzdvihnúť treba eucharistickú modlitbu ako celok, všimnúť si jej jednotlivé časti. V eucharistických modlitbách treba vyhľadať aj ďalšie miesta, kde sa ešte spomína Duch Svätý a posúdiť ich funkciu. Táto charakteristika eucharistických modlitieb – napriek ich vzájomnej odlišnosti – dosvedčuje, že cirkev vníma prítomnosť Ducha Svätého vo svojej liturgii ako podmienku trinitárnej vyváženosti svojej modlitby.
  3. V súvislosti s (už spomínaným) charizmatickým hnutím začala byť aktuálna téma chariziem a prejavov Ducha Svätého, ktoré sú spomínané ako prejavy života cirkvi už v Novom zákone. Hovorenia v jazykoch (glossolália), dar proroctva alebo dar uzdravovať môže spôsobovať u neinformovaným svedkov rozpaky. Tieto prejavy však nemožno obísť, lebo majú v cirkvi svoje legitímne miesto. Treba ich popísať, vysvetliť a v ich hodnotení sa vyhnúť extrémom jednostranného odsúdenia alebo vyzdvihovania. Vychádzať možno z biblických textov a poukázať na mnohosť a rozdielnosť darov Ducha Svätého, vrátane mimoriadnych prejavov. Charizmy neslúžia na slávu jednotlivca, ale sú na službu spoločenstvu. Ich cieľom je zintenzívniť vedomie Ducha v cirkvi a prehĺbiť vieru, nádej, lásku, teda sú zamerané na svätosť spoločenstva a jednotlivca. Negatívnym sprievodným javom je často ich teatrálne prezentovanie, izolacionistické správanie spoločenstva a vedomie mimoriadnej vyvolenosti nositeľov chariziem. Treba však poukázať na to, že nebezpečenstvá, hroziace charizmatickým spoločenstvám, nie sú iné ani väčšie ani menšie než nebezpečenstvá hroziace všetkým nositeľom služieb a úradov v cirkvi.

[J. Zvěrina, Teologie agapé, zv. 1., Praha 1992, 166-196; Congar]