Božie zjavenie a viera

  1. Pojem „Zjavenie“

Zjavenie ako Božia iniciatíva a jej charakteristika. Dnešné kresťanstvo sa chápe ako zjavené náboženstvo, kresťanská teológia je považovaná za vedu o zjavení. Kresťanstvo súčasnej modernej doby sa naozaj charakterizuje a aj cíti zjaveným náboženstvom; pôsobí vo svete, ale nie je zo sveta. Považuje sa za výsledok slobodného Božieho pôsobenia, ktoré nazývame «zjavenie».
Zjavenie a jeho pochopenie. V starých vyznaniach viery sa výraz «zjavenie» neobjavuje. Ani vo Svätom písme nezastáva tento pojem kľúčové postavenie a v teológii až na začiatku modernej doby sa začínajú objavovať prvé teologické traktáty na túto tému. Napriek tomu, kresťanský svet bol vždy presvedčený o nadprirodzenej povahe svojho pôvodu. Kresťanská viera by nejestvovala bez zjavenia sa Boha v dejinách Izraela a v Ježišovi Kristovi. Obsah tohto kresťanského zjavenia človek nemôže poznať sám od seba, ani ho nemôže vydedukovať zo svetových alebo spoločenských údajov. Už v Novom Zákone je zakladajúca skutočnosť tejto viery pomenovaná «Božím slovom», skrze ktoré mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov, v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi (porov. Hebr 1,1-2), Ježišovi Kristovi, ktorý nielen kázal slovo (porov. Mt 11,27; Ef 1,3), ale ktorý sám je Slovo (porov. Jn 1,1-14). Výraz «zjavenie» sa používa na vymedzenie a označenie kresťanského posolstva a to na základe jeho pôvodu a obsahu. Napríklad sv. Pavol hlása, že neprijal evanjelium od ľudí, ale „zo zjavenia Ježiša Krista“ (porov. Gal 1,12) a že obsah jeho posolstva nie je múdrosťou tohto sveta, ale božou múdrosťou (porov. 1Kor 2,6n). V priebehu modernej doby sa výraz «zjavenie» stal ústredným pojmom, výrazom, ktorý označuje základ, centrum a normu všetkého, čo by si nárokovalo, že chce byť kresťanské.
Zjavenie ako pojem. „Zjaviť“ znamená sňať závoj, odhaliť. Výsledkom zjavenia je, že niečo skryté, nedostupné, sa odhaľuje, stáva sa prístupným poznávaniu. Výraz «zjavenie» teda označuje proces, prostredníctvom ktorého sa niečo stáva faktickým údajom, označuje teda určitý druh a spôsob ľudskej skúsenosti.  Aj Biblia hovorí o podobných skúsenostiach zjavenia; hovorí nám o nich a dosvedčuje ich. V Biblii zjavenie nie je na prvom mieste nadprirodzeným posolstvom, ktoré treba veriť, ale skúsenosťou, ktorá je dosvedčená a stáva sa tak posolstvom; a ako ohlasované posolstvo má za cieľ ponúknuť poslucháčom novú možnosť života. Pri zjavení sa človek cíti zasiahnutý, zainteresovaný a oslovený poznatkom, ktorý mu bol komunikovaný prekvapujúcim spôsobom. Podobne aj skutočnosť, ktorá sa mu javí odlišným, novým spôsobom, ovplyvňuje spôsob konania. Takéto skúsenosti otvárajú nové perspektívy a hľadiská pre jeho život. Zjavenie angažuje človeka a následne určuje jeho konanie.

  1. Zjavenie sa Boha v Starom zákone

Charakteristické pre náboženstvo v Starom zákone je potvrdenie zvláštneho, úplne slobodného Božieho zásahu v ľudských dejinách. Tento zásah je chápaný ako forma stretnutia sa niekoho s niekým: niekoho, kto hovorí a niekoho, kto počúva a odpovedá. Boh sa obracia k človekovi ako Pán k svojmu služobníkovi, oslovuje ho a človek, ktorý počúva Boha, odpovedá vierou a poslušnosťou. Udalosť a obsah takéhoto dorozumievania nazývame «zjavením».
Zjavenie je vo svojej celistvosti videné ako komplexný jav, ktorý zahŕňa mnohorakosť foriem a prostriedkov, ono sa predstavuje predovšetkým ako skúsenosť najvyššej moci, ktorá mení normálny beh dejín a individuálnej existencie. Táto činnosť nie je materiálnym prejavením sa moci, pretože ona je všade charakterizovaná slovami: táto moc vedie dialóg, ohlasuje, vysvetľuje, ukazuje plán. Boh nehovorí k masám, ale vyberá si národ. Vo vyvolenom národe si opäť vyberá prostredníkov, ktorí odovzdávajú jeho slovo a vyžadujú v jeho mene odpoveď.
Ak v Starom zákone nenájdeme nejaký technický termín na vyjadrenie fenoménu zjavenia, mohli by sme považovať za najprivilegovanejšie, najčastejšie a azda aj najvýznamnejšie vyjadrenie skutočnosti Božieho zjavenia biblický starozákonný výraz «Jahveho slovo» (Pánovo slovo). V teofániách je zjavenie v službe slova. Pre zjavenie v Starom zákone azda nie je až tak dôležité vidieť božstvo ako počuť jeho hlas. Božie povolanie Abraháma sa ukazuje čiste ako Božie hovorenie (porov. Gn 12,1nn). Je tiež zaujímavé, že Mojžiš, ktorý sa mohol rozprávať s Bohom ako priateľ hovorí s priateľom (porov. Ex 33,11), nemohol vidieť jeho tvár (porov. Ex 33,21-23). V rozprávaní o zjavení na Sinaji všetka váha je položená na Božom hovorení. Dokonca aj u prorokov je zaujímavé, že vo videniach sú podstatné slová. Aj v zjavení prostredníctvom videnia je zjavenie spojené so slovom. Práve prostredníctvom svojho slova Boh uvádza postupne človeka do poznania svojho intímneho bytia. Božie slovo v Starom zákone vedie a inšpiruje históriu, ktorá začína slovom Boha, ktoré vyslovil v stvorení a uzatvára sa slovom, ktoré sa stáva telom.
Zjavenie v Starom zákone má svoje veľmi špecifické črty, ktoré ho odlišujú od každého iného druhu poznania.
Zjavenie je predovšetkým interpersonálne. Väčšmi, než by bolo oznámením niečoho je zjavenie ukázaním sa Niekoho niekomu. Jahve je tak súčasne subjektom i objektom zjavenia, je Bohom, ktorý zjavuje a zároveň Bohom, ktorý je zjavený. Na jednej strane Jahve, ktorý sa necháva spoznať, na druhej strane Jahve, ktorý dáva poznať. Žijúci Boh vstupuje do osobného vzťahu, do vzťahu medzi osobami. Boh tvorí zmluvu s človekom, ako Pán so svojím služobníkom. Božie slovo vovádza človeka do spoločenstva s Bohom pre spásu človeka.
Biblické zjavenie má za svoj východiskový bod slobodnú Božiu iniciatívu. Nie je to človek, ktorý odhaľuje Boha, ale je to predovšetkým Jahve, ktorý sa dáva spoznať kedy chce, komu chce a pretože to chce. Jahve je dokonalá sloboda. Božie slovo, ktoré je v ostrom kontraste s ľudskými a telesnými perspektívami Izraelitov umožňuje naplno zažiariť lesku slobody a nepretržitosti Božieho plánu spásy. Božia sloboda sa prejavuje aj v rôznosti prostriedkov, ktoré Jahve používa v procese zjavovania sa: cesta stvorenia a prírody; ľudskej a historickej existencie; mnohorakosť vybraných osobností (kňazi, mudrci a proroci, kráľ a aristokratici, roľníci a pastieri); rozličný spôsob komunikácie (teofánie, sny, konzultácie, videnia, extázy, unesenia a pod.); rozličnosť vyjadrovacích prostriedkov alebo literárnych druhov (výroky, povzbudenia, autobiografie, hymny, múdroslovné reflexie, atď).
Zjavujúcej ekonómii udeľuje jej jednotu je slovo. Primát slova nie je postulátom viery, ale je vnímateľným faktom na rovnakej úrovni ako historické poznanie. Grécke filozofie a náboženstvá helenistického obdobia sa usilujú o videnie božstva. Náboženstvo Starého zákona však je náboženstvom počutého slova. Táto prevaha počúvania nad videniami je jednou z najcharakteristickejších čàt biblického zjavenia. Boh hovorí k prorokovi a posiela ho, aby aj on hovoril. Prorok oznamuje Pánov plán a jeho vôľu ľuďom a títo sú pozvaní k poslušnosti viery. Boh sa obracia k človekovi, oslovuje ho, ale človek zostáva slobodný, aby sa rozhodol či odpovie alebo počuté slovo odmietne.
Prostredníctvom zjavenia je človek konfrontovaný so slovom, ktoré vyžaduje vieru a aktualizáciu, uskutočňovanie. Preto hriech spočíva v odmietaní počúvania, v neochote odpovedať na Božie výzvy, v utvrdení sa v odpore (porov. Jer 7,13). Podľa toho, či zjavené slovo je prijaté alebo odmietnuté, zjavenie sa stáva milosťou alebo odsúdením, smrťou alebo životom. Osud človeka je viazaný na rozhodujúcu voľbu, ktorú človek robí pre alebo proti slovu. Účelom zjavenia je život a spása človeka, jeho spoločenstvo s Bohom.
Celé zjavenie nachádza svoje zameranie v nádeji na budúcu spásu, ktorá sa tiahne od prísľubu, ktorý dal Boh Abrahámovi až jeho realizácii. Pre proroka to znamená čiastkovú, parciálnu realizáciu tohto prisľúbenia. Každé prorocké zjavenie je zavŕšením slova, ale je aj zároveň novým prísľubom na ešte rozhodujúcejšieho uskutočnenia toto istého večného a nemeniteľného Jahveho slova. Biblický čas teda nie je cyklický, ale lineárny. História smeruje k plnosti časov, ktorou je zavŕšenie Božieho plánu v Kristovi a skrze Krista.

  1. Vyvrcholenie Božieho zjavenia v Kristovi

Pojem zjavenia v Novom zákone svojím významom a bohatosťou prevyšuje význam starozákonného zjavenia. Dôvod tejto zmeny je vysvetlený najdôležitejšou udalosťou: “Mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet” (Hebr 1,1-2). Ježiš Kristus, Slovo Boha, sa stáva telom. Stáva sa Evanjeliom, slovom spásy, aby potom toto slovo pozývalo ľudí k spáse. V Ježišovi Kristovi, vtelenom slove, je Boží Syn prítomný uprostred nás a v ľudských výrazoch, ktoré môžeme pochopiť a prijať, hovorí, káže, vyučuje, potvrdzuje všetko to, čo videl a počul u Otca. Preto Kristus je vrcholom a naplnením zjavenia.
Výrazy, ktoré v Novom zákone popisujú zjavujúcu Kristovu činnosť sú u synoptikov tieto: kázať vo význame ohlasovať, kázať evanjelium, vyučovať a zjavovať. Kristus je Učiteľ, Majster, ktorý vykladá Písma s autoritou učiteľa v Izraeli. Mnohí jeho súčasníci ho vnímajú ako proroka: je naplnený Duchom a Božie slová sú v jeho ústach. Podobne ako proroci, Ježiš káže, robí divy. Tieto charakteristiky a pomenovania svojej osoby Ježiš neodmieta, ale rovnako si ich ani neprivlastňuje, pretože si je vedomý skutočnosti, že ich prevyšuje. Ježiš je viac ako prorok, učiteľ, on je Synom, ktorý je účastný na tajomstvách Otca. Pod tlakom udalostí, umučenia a vzkriesenia, ktoré zjavili jeho pravú totožnosť, názvy (pomenovania) ako učiteľ alebo Majster sú zatláčané do úzadia, sú postupne zanechávané ako nevhodné a nedostatočné a sú nahradené výrazmi ako Pán, Boží Syn. Ak sa s nádychom archaizmu uchovali u synoptikov, svedčí to len o ich historickej vernosti a úsilí o maximálnu autenticitu.
Ježiš v novozákonných opisoch káže a vyučuje (porov. Mt 4,23; 11,1; Lk 20,1; Sk 4,2; 5,42; 15,35; 28,31), dokazuje nepretržitú náväznosť svojho ohlasovania na kázanie prorokov. Proroci sú Božími poslami, ohlasovateľmi a interprétmi Božieho slova (porov. Ex 4,15; 7,1; Jer 1,9). Boh ich posiela (porov. Jer 2,2; Iz 58,1), zverejňovať, ohlasovať (porov. Jer 4,5; 50,2; Zach 1,14.17) jeho vôľu, jeho úmysly, jeho prísľuby, jeho hrozby. Kristus uvádza svoje poslanie na spôsob prorokov a ohlasuje Radostnú zvesť Božieho kráľovstva a pokánie, ktoré do tohto kráľovstva uvádza (porov. Mt 4,17; Mk 1,14-15). Podstatným obsahom jeho kázania je evanjelium o Božom kráľovstve: Kristus ohlasuje uvedenie toho kráľovstva, ktorého bezprostredný príchod ohlasoval Ján Krstiteľ (porov. Mk 1,15). Kristus si je vedomý svojej príbuznosti s prorokmi ako oni preniká Božie tajomstvá, predvída svoj osud ako osud typický pre prorokov (porov. Mk 4,11; Mt 13,57; Lk 13,33), avšak keď hovorí o sebe, nepoužíva označenie prorok, nakoľko prevyšuje všetkých prorokov mimoriadnosťou svojej osoby. Je väčší ako Jonáš (Mt 12,40), ako Mojžiš a Eliáš (Mk 9,2-10; Mt 17,1-13; Lk 9,28-36), väčší než Dávid (Mk 12,35-37; Mt 22,41-46; Lk 20,41-44), než Ján Krstiteľ (Lk 17,18-23; Mt 11,2-6). V podobenstve o vinohradníkoch sa považuje za väčšieho od prorokov práve tak, ako syn sa považuje za väčšieho od sluhov (Mk 12,1-12). Zdokonaľuje zákon a prorokov (Mt 5,17). Nehovorí: «Tak hovorí Jahvé», ale «ja vám hovorím» (Mt 5,22.28.32).
Novozákonné zjavenie je vyjadrené aj opisom činnosti Ježiša Krista: zjavuje i vtedy, keď vyučuje: v synagóge (porov. Mk 1,21; Mt 4,23; 9,35), na vrchu (porov. Mt 5,1-2), v predvečer jeho umučenia nám ho evanjelisti zobrazujú ako vyučuje v Chráme (porov. Mk 12,35; Lk 19,47; 20,1; Mt 21,23). Kristus odpovedá na otázky svojich učeníkov, koriguje ich postoje a správanie (vzájomnú žiarlivosť, inštinkt pomsty; prehnanú ambicióznosť, násilie). Vysvetľuje im význam podobenstiev, informuje ich o svojom umučení a zmŕtvychvstaní (porov. Mk 8,31; 9,30-31). Má s nimi dôverné rozhovory ako napríklad rozhovor po Večeri, v ktorom im odovzdáva podstatu svojej náuky. Vyučuje aj zástupy: sadá si, vysvetľuje, pýta sa (porov. Mt 13,1-53; Mk 10,1; 4,1-10). So zákonníkmi a farizejmi diskutuje a polemizuje (porov. Mk 8,11; 10,2; 3,22-30). Učitelia v Izraeli Ježišovej doby sa obmedzovali len na komentovanie zákona; Kristus však vysvetľuje, vykladá, opravuje, prehlbuje. Predpisy nedokonalej morálky nahradzuje požiadavkami, ktoré prechádzajú až do hĺbky srdca. Hovorí autoritou Jahveho: «Ja vám hovorím» (Mt 5,22.28.32).
Kristus je vo svojej osobe najvyšším prejavom zjavenia a to preto, že je jediným Synom, dedičom (porov. Mk 12,6), ktorému Otec zveril všetko (porov. Mt 11,27) a ktorého Otec posiela po svojich sluhoch, prorokoch (porov. Mk 12,6). On hovorí o Bohu «môj Otec» (porov. Mt 7,21; 10,32-33; 11,27; 12,50), ako premilený Syn (porov. Mk 1,11; 12,6). Nikto nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť (porov. Mt 11,25-27). Prijať Božie zjavenie je dielom Božej milosti.

Pre mnohých, bohužiaľ, slovo zostáva neplodným (porov. Mk 4,15-19). Totiž Boh sa zjavuje tak prekvapujúcim spôsobom, že zjavenie sa môže stať pre ľudí kameňom úrazu, pohoršenia, príležitosťou k nevere. Obyvatelia Nazareta odmietajú Krista, pretože poznajú jeho skromný pôvod (porov. Mk 6,3). Kristove slová o nebezpečenstve bohatstva (porov. Mk 10,23-27), o trpiacom Mesiášovi (porov. Mk 8,31; 9,31) sú nepochopiteľné dokonca aj pre učeníkov. Kristov postoj v konfrontácii sa so zaužívaným správaním sa Židov (porov. Mk 7,1nn; Lk 11,38-40), so sobotou (porov. Mk 3,1-6; Lk 13,10-17; 14,1-6), s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi (porov. Mt 11,19; Lk 7,34; Mk 2,16), jeho predpoklad môcť odpúšťať hriechy (porov. Mk 2,5nn; Lk 7,48), jeho smrť na kríži (porov. Mk 15,29-32): všetko toto je kameňom úrazu.

Každý bude posudzovaný podľa svojho správania sa a životného postoja voči Božiemu slovu. Tým, že zjavenie ohlasuje spásu, stavia človeka pred voľbu, od ktorej závisí jeho spása alebo jeho odsúdenie: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený» (Mk 16,15-16). Tak aj ohlasovanie Božieho kráľovstva je naviazané na konverziu, obrátenie, teda na preorientovanie celého bytia k Bohu. Ježiš začína svoje kázanie týmito slovami: “Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu” (Mk 1,15; por. Mt 3,2; 4,17). Týrus a Sidon budú v deň súdu súdené miernejšie než galilejské mestá, ktoré odpovedali odmietnutím na Kristove zázraky (porov. Mt 11,20-24; Lk 10,13-15). Kazatelia viery budú v deň súdu svedčiť proti tým, ktorí odmietli ich posolstvo (porov. Mk 6,11; 13,9; Mt 10,15; Lk 10,12).

Kristus zjaviteľom nakoľko ohlasuje evanjelium o Božom kráľovstve a vyučuje autoritou Božieho slova. Ak on zjavuje, je to preto, že je Synom, ktorý pozná všetky tajomstvá Otca. Keď Kristus dokončí svoje dielo, apoštoli budú musieť zjaviť všetko to, čo im Učiteľ v svojej dobe zveril; inými slovami, budú musieť ohlasovať evanjelium spásy, vyučovať, pozývať ľudí k viere. Podstatný obsah zjavenia je spása, ktorá je ponúknutá ľudstvu v osobe Božieho kráľovstva ohlasovaného a ustanoveného Kristom. Čas sa naplnil: v Ježišovi Kristovi Božie kráľovstvo je prítomné a aktívne, účinné. Kristus je ten, ktorý ohlasuje Kráľovstvo a súčasne ten, v ktorom sa toto Kráľovstvo uskutočňuje.

  1. Náuka Druhého vatikánskeho koncilu o zjavení

Druhý vatikánsky koncil venoval problematike Božieho zjavenia jeden zo svojich štyroch najdôležitejších dokumentov, dogmatickú konštitúciu Dei Verbum, ktorú pápež Pavol VI. slávnostne vyhlásil 18. novembra 1965. Tento dokument je reakciou koncilových otcov, ktorí odmietli nedostačujúci a príliš intelektualistický pohľad na Božie zjavenie bez zohľadnenia biblických a patristických poznatkov o procese sebadarovania sa Boha.

Dogmatická konštitúcia O Božom zjavení pozostáva z úvodu a šiestich kapitol: 1) Zjavenie; 2) Podávanie Božieho zjavenia; 3) Božská inšpirácia Svätého písma a jeho výklad; 4) Starý zákon; 5) Nový zákon; 6) Sväté písmo v živote Cirkvi. Problematike Božieho zjavenia sa najviac venuje prvá zo šiestich kapitol dokumentu nazvaná Zjavenie. Pozostáva z piatich článkov (DV 2-6): článok DV 2 je venovaný predmetu, povahe a prirodzenosti Božieho zjavenia; DV 3 hovorí o dejinách zjavenia a o príprave na novozákonné zjavenie; DV 4 je podstatným článkom kapitoly a zaoberá sa vyvrcholením Božieho zjavenia v osobe Ježiša Krista; DV 5 je venované otázke viery ako odpovede na Božie zjavenie zo strany človeka; DV 6 hovorí o zjavených pravdách, o poznateľnosti Boha vo svetle stvorenia.

V teológii Druhého vatikánskeho koncilu Božie zjavenie už nie je charakterizované ako odovzdanie súhrnu Božích právd alebo ako Božie vyučovanie pre človeka nedostupného poznania, ale zjavenie je predstavené ako proces nezištného, slobodného a skutočne osobného darovania sa Boha. Prostredníctvom tohto procesu sa Boh odhaľuje nielen ľudskému rozumu, ale svoju spásnu prítomnosť robí viditeľnou a vzťahy medzi Bohom a človekom nadobúdajú celkom nový rozmer a kvalitu. Prostredníctvom Božieho zjavenia majú ľudia účasť na Božej prirodzenosti (porov. DV 2), na Božích dobrách (porov. DV 6), sú oslobodení z tmy hriechu a smrti a sú povolaní k večnému životu (porov. DV 4). Toto nové vnímanie zjavenia ako skutočnej Božej sebakomunikácie predstavuje Boha ako iniciátora a hlavného nositeľa tohto procesu. Prirodzenosť udalosti zjavenia dosvedčuje dôvody Božej iniciatívy: dobrota, múdrosť a láska (porov. DV 2), ktoré potom predstavujú zjavenie ako osobné stretnutie zamerané na spoločenstvo medzi Bohom a človekom, v ktorom sa Boh prihovára k ľuďom ako k priateľom (porov. DV 2), vo svojej láske im ide v ústrety a rozpráva s nimi (porov. DV 21) a neprestáva sa s nimi rozprávať (porov. DV 8.25). Zjavenie postupom času preberá charakter povolania človeka vyjadrenú vo forme zmluvy medzi Bohom a človekom – najskôr s jednotlivcom (Abram), potom s národom (Izrael). Bola to prípravná fáza na príchod Vykupiteľa sveta a Mesiášskeho kráľovstva (porov. DV 15). Vo svetle Ježiš Krista je udalosť opísaná ako poslanie: „Boh poslal… Ježiša Krista, vtelené Slovo, „človek“ poslaný „k ľuďom“… zoslaním Ducha pravdy“. V prvých dvoch vyjadreniach koncilu je nositeľom Boh, v druhých dvoch je noditeľom Ježiš Kristus, ktorý sa tak stáva cestou, Sprostredkovateľom pre ľudí na ceste k Otcovi: „Kto jeho vidí, vidí aj Otca“ (porov. DV 4; Jn 5,36; 17,4). Náuka o Božom zjavení je jasne zameraná na Krista ako Zjaviteľa a centrálne tajomstvo celého zjavenia. Dokument sa následne venuje prijatiu tejto Božej iniciatívy zo strany človeka a možnej odpovede na tento proces. Osobnou a zodpovedajúcou odpoveďou na Božie zjavenie je viera človeka (porov. DV 5). Viera je tak osobným prijatím Božieho zjavenia a súčasne úkonom poslušnosti, prostredníctvom ktorého sa človek dobrovoľne podriaďuje Bohu. Takýmto postojom nevyjadruje v základe svoj súhlas s jednotlivými zjavenými pravdami (ako bolo zjavenie dovtedy predstavované), ale v tomto postoji vyjadruje prijatie Božieho zjavenia ako takého, so všetkým, čo v sebe prináša. Viera je vedomým a slobodným skutkom, prostredníctvom ktorého človek sa zveruje Bohu, ktorý mu vyšiel v ústrety, skutkom, v ktorom Boh a človek vzájomne spolupracujú. Až v závere kapitoly je zmienka o tom, že zjavenie prináša pre človeka aj taký druh poznania, ktoré nemôže nadobudnúť svojím ľudským intelektuálnym úsilím, pretože zjavené pravdy ľudský rozum presahujú (porov. DV 6).

Úmyslom Druhého vatikánskeho koncilu bolo začleniť do dogmatickej konštitúcie Dei Verbum predchádzajúce učenie Cirkvi o Božom zjavení (Prvý vatikánsky koncil – dogmatická konštitúcia Dei Filius) komplexnejším a osobnejším spôsobom, ako skutočne slobodný a nezištný proces, v ktorom Boh sa daruje človekovi pre jeho spásu, ktorá spočíva účasti na Božom živote bez konca.

  1. Zjaviť sa znamená stretnúť sa

Cieľ: Predstaviť študentom Božie zjavenie ako osobné stretnutie Boha a človeka, ktoré sa realizuje v tajomstve stvorenia, ale aj v tajomstve ľudskej histórie. Dôležitosť tohto pohľadu spočíva práve v tom, že osobné stretnutie tohto druhu je na počiatku našej viery (porov. FR 7).

 Obsah: 1. Boh dejín je Boh stvorenia; 2. „Stvoriť“ znamená súčasne „zjaviť“; 3. Vzťah medzi dvoma formami zjavenia.

Boh dejín je Boh stvorenia. Mohli by sme sa nazdávať, že na počiatku bol v Izraeli Boh poznaný ako Boh stvorenia. Chronologicky bol však Boh ešte skôr spoznaný ako Boh Zmluvy. Izrael totiž neobjavil Boha metafyzickou úvahou vychádzajúc zo stvorenia, ale prostredníctvom Božieho pôsobenia vo svojich dejinách. V úvahách o stvorení a jeho Stvoriteľovi sa zrkadlí prechod Izraela od Boha histórie k Bohu stvorenia, teda starozákonné uvažovanie sa tiahne od Boha Spasiteľa k Bohu Stvoriteľovi. Biblický človek sa stretáva s Bohom najskôr cez svoju skúsenosť s Exodom a Zmluvou, čo zjavuje Boha ako Boha spásy, ktorý je prítomný svojou mocou vo svojom národe. Až následne zaujíma jeho pozornosť spojenie, ktoré je medzi spásou, mocou a stvorením. Postupom času prechádza vo svojom vedomí od skúsenosti moci Jahveho k uvedomeniu si absolútnej moci, ktorá charakterizuje Boha. Zaujatím Kanaánu nadobúda Izrael povedomie, že táto moc nad svetom i dejinami pochádza z toho, že Boh je Pánom všetkého, čo jestvuje, nakoľko je Stvoriteľom všetkého. Táto Božia moc sa stáva predmetom záujmu prorokov najmä ku koncu vyhnanstva. Deutero-Izaiáš vidí v novom Exode z Babylónska do Jeruzalema viťazný triumf, ktorý je prejavom Božej moci, ktorá na počiatku stvorila nebo a zem, a ktorá neskôr opätovne zachraňuje národ (porov. Iz 41,4; 45,11-12; 48,14-15; 50,2), je novým historickým stvorením (porov. Iz 45,8). V celom biblickom zjavení je zdôraznená historická perspektíva, odvolávanie sa na kozmický rozmer zjavenia slúži skôr na potvrdenie platnosti a účinnosti historického zjavenia (porov. Ž 18; 102; 104; 136; 2Mach 7,22-29).

Nakoľko budúca spása je ohlásená a opisovaná ako nový Exodus, pôvod sveta je chápaný ako istý druh predhistorického Exodu, ako prvý prejav nekonečnej Božej moci, ako pečať budúcich Jahveho víťaztiev. Z toho je zrejmé, že témy stvorenia, Exodu a eschatologickej spásy budú nerozlučne spojené ako víťazný triumf Boha a navzájom sa budú dopĺňať (Iz 44,24-28; 42,5-9; 45,6-8).

Stvorenie je pre Izrael prvou kapitolou dejín spásy. Skôr než bol Mojžiš, Abrahám alebo Noe, Boh tvoril stvorenie a stvorením uviedol svoje dielo spásy (initium salutis). V celej kresťanskej tradícii tak možno pozorovať cit pre kontinuitu medzi stvoriteľským slovom a slovom vteleného Slova. Stvorenie, vyvolenie, Zákon, prorci ,Vtelenie, to sú len etapy toho istého a jediného plánu spásy. Možno povedať, že v Bohu stvorenia je kontemplovaný Boh histórie; naša viera v stvorenie je vložená v našej viere v Boha jediného v Troch Osobách.

„Stvoriť“ znamená súčasne „zjaviť“. Teologické uvažovanie rozlišuje dve formy, ktoré bývajú často definované aj ako spôsoby prístupu k poznaniu Boha. Text Prvého vatikánskeho koncilu hovorí o poznaní Boha prirodzenou cestou a o Božom zjavení nadprirodzenou cestou (porov. DS 3004). Reagoval tak na tradicionalizmus, ktorý nepripúšťal iný prostriedok poznania Boha než náuku prijatú zo zjavenia a odovzdanú prostredníctvom tradície a agnosticizmus vo forme kantovského kriticizmu alebo pozitivistický agnosticizmus, ktorý považoval ľudský rozum za neschopný dôjsť k istému poznaniu Boha. Podobne aj Druhý vatikánsky koncil rozlišuje medzi svedectvom stvoreného sveta, adresovanom všetkým ľuďom a historickým, osobným zjavením (porov. DV 3.6). Sv. Pavol sa viackrát zmieňuje o tomto zjavení sa Boha cez stvorenie: pred pohanmi v Lystre (porov. Sk 14,15-17), v Aténach (porov. Sk 17,22-29) a vedomé ignorovanie tohto poznania považuje za veľmi vážne a ťažko ospravedlniteľné (porov. Rim 1,24-32). Poznanie Boha, o ktorom hovorí nie je totiž ani židovské, ani kresťanské, ide o poznanie, ku ktorému dospeje každý človek rozumnou úvahou, pričom Apoštol nepochybuje o možnosti, že toto uvažovanie môže byť vo svojom úsilí napomáhané Božou milosťou. Boh teda vstupuje do dialógu s človekom dvojakým spôsobom: dielami stvorenia a udalosťami dejín.

 Vzťah medzi dvoma formami zjavenia. Sväté Písmo popisuje dve formy, ktorými sa realizuje zjavenie: prirodzenú a nadprirodzenú. Toto rozlíšenie nájdeme aj v dokumentoch Učiteľského úradu Cirkvi a aj v dielach teologických autorov. Aký je vzájomný vzťah týchto dvoch foriem jediného Božieho zjavenia?

Poznanie Boha prostredníctvom sveta a stvorených vecí vôbec je už v istom zmysle zjavenie a prejav Božej dobroty. V tomto poznaní je možné vidieť dar: Boh je pôvodcom sveta a života, od neho pochádza ľudská prirodzenosť, svetlo a vôbec všetko, čo nám umožňuje identifikovať svet. Nielenže máme možnosť skrze stvorenie vnímať svet, ale cez toto stvorenie dokonca Boh zostupuje k nám. Túto Božiu iniciatívu vyjadril sv. Pavol: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil“ (Rim 1,19). Zjavenie cez stvorenie je odhalením skrytého a nepoznaného Boha. Celé stvorenie ukazuje na svojho pôvodcu, je dôkazom, ktorý je v tomto smere nevyhnutným, objektívnym a prirodzeným. Sám človek ako vrchol stvorenia je dôkazom Boha: jeho intelekt, vôľa, schopnosti. Toto Božie ukázanie sa však človekovi prináša aj povinnosť prejaviť voči Bohu náboženskú úctu oslavou a vzdávaním vďaky. Iný postoj je z biblického hľadiska neospravedlniteľný: „Veď to, šo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1,20).

Prirodzené zjavenie tvorí súčasť poriadku jestvujúcich vecí, preto jeho východiskom je stvorenie a nástrojom poznávania je prirodzené svetlo ľudského rozumu. Poznanie pochádzajúce z prirodzeného zjavenia dosahuje Boha ako pôvodcu sveta v jeho príčinnom vzťahu. Prichádza k samotnému prahu Božieho tajomstva, no ďalej už nevstupuje, zostáva pre človeka záhadou, tajomstvom. Nadprirodzené zjavenie má za svoj princíp Božiu iniciatívu dať sa spoznať človekovi, priblížiť sa mu. Nástrojom tejto formy zjavenia je viera smerujúca k videniu živého Boha. Táto forma zjavenia nastoľuje dialóg, vstupuje do spoločenstva účasti na dobrách medzi Bohom a jeho stvorením.

Len v nadprirodzenom charaktere zjavenia sa naplno realizujú pojmy slova a svedectva. Človek, ktorý kontempluje stvorenie sa necíti byť zaangažovaný, oslovený, vyzvaný odpovedať, skôr sa usiluje rozlúštiť tajomstvo, ktoré sa nachádza pred ním. Stvorenie hovorí o Bohu, ale nie je to Boh sám, ktorý hovorí, ktorý vstupuje do dialógu. Avšak v nadprirodzenom zjavení Boh osobne zasahuje v konkrétnom čase a priestore, odhaľuje tajomstvo svojho vlastného života a svoj plán spásy a pozýva k osobnému spoločenstvu života. Prvý vatikánsky koncil zdôrazňuje: „Katolícka Cirkev sa vždy jednomyseľne pridržiavala a pridržiava toho, že sú dva poriadky poznávania, rozdielne nielen z hľadiska poznávacej schopnosti, ale aj z hľadiska predmetu. Rozdielne z hľadiska schopnosti: v jednom poriadku poznávame prirodzeným rozumom, v druhom božskou vierou; rozličné z hľadiska predmetu, lebo okrem toho, k čomu môže dospieť prirodzený rozum, sa nám predkladá veriť v tajomstvá skryté v Bohu, ktoré by sa nedostali nášmu poznaniu, keby nám ich Boh nebol zjavil. Tak svedčí sv. Pavol, že pohania poznávajú Boha zo stvorených vecí (Rim 1,20); keď však hovorí o milosti a pravde, ktorá prišla skrze Ježiša Krista (Jn 1,17), vyhlasuje: „Hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu.“ Nik z kniežat tohoto veku ju nepoznal (…) Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo „Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1Kor 2,7.8.10). A sám Jednorodený zvelebuje Otca, že tieto veci skryl „pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým“ (Mt 11,25)“ (porov. DS 3015).

  1. Ľudské dejiny ako miesto stretnutia s Bohom

Dejiny – miesto stretnutia. Izraelský národ ako prvý položil cyklickému vnímaniu času protiklad lineárneho chápania histórie. Ako prví začali Židia chápať stretnutie zjavenia s dejinami a pochopili dejiny ako miesto stretnutia sa s Bohom. Okrem Izraela nenachádzame tak rozhodne potvrdenú myšlienku neprerušenej postupnosti časných udalostí, ktoré by obopínali minulosť, prítomnosť a budúcnosť, pospájané navzájom svojím smerovaním a účelom. V polyteistických náboženstvách nachádzame úzke spojenie s prírodou (s pohybom hviezd, so zmenou ročných období, s narodením alebo so smrťou) a človek sa usiluje nájsť istotu v tomto rytme každoročného opakovania sa. Podobne aj v náboženstvách obyvateľov Číny, Perzie a Indie je dôraz omnoho väčšmi položený na múdrosť než na históriu. Rovnako aj v helénskej kultúre nachádzame problém ako sa vyrovnať s cyklickým pojmom času. Grécky čas je bez počiatku, bez významu, bez spojenia so slobodou a spásou človeka. Spása pre gréckeho človeka nevyplýva z historickej udalosti.

Izrael má pod vplyvom zjavenia lineárny čas; jeho čas má počiatok a má svoj konečný cieľ. Spása sa uskutočňuje v dejinách, je spojená s udalosťami, ktoré sa odohrávajú podľa Božieho plánu a maju za svoj cieľ jedinečnú udalosť smrti a zmŕtvychvstania Krista. V centre pozornosti biblického vyvoleného národa nie je každoročne sa opakujúci cyklus, v ktorom všetko začína odznova, ale to, čo Boh urobil, robí a ešte urobí podľa svojich prisľúbení. Prísľub a jeho zavŕšenie utvárajú dynamizmus tohto času v trojitom rozmere. Prítomnosť začína ohlásenou budúcnosťou, ktorá bola prisľúbená v minulosti. Ročné slávnosti v izraelskom národe (jarná Pascha, jesenný sviatok Stánkov) nie sú udalosťami cyklickej drámy prírody, ale predovšetkým pripomienkou spásnych skutkov Boha.

Táto zmena v izraelskom chápaní času nastala preto, lebo Izrael sa stretol s Bohom v dejinách. Izrael vyhlasuje, že Boh zasiahol do jeho histórie a že toto stretnutie má svoj konkrétny historický deň a celkom zmenilo jeho existenciu. Tento Boh nie je stotožnený s prírofou, je to osobný Žijúci s najvyššou slobodou, ktorý sa zjavil tam, kde túto slobodu možno pozorovať: v historických udalostiach. Starozákonné zjavenie sa neuskutočňuje v mýtickom čase, v akomsi okamihu mimočasového počiatku, ale v konkrétnom historickom trvaní. Mojžiš prijal Zákon v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste a táto udalosť je nezvrátiteľná, ktorú nemožno opakovať; rovnako ako ostatné Božie zjavenia.

Takýto pojem historického zjavenia núti prehodnotiť dejiny. Ak Boh zasahuje v dejinách, aby zjavil svoju vôľu, potom tieto historické udalosti nadobúdajú nový rozmer – stávajú sa nositeľkami Božieho zámeru a dávajú histórii význam a teda aj smer. Iné národy, ktoré sa nestretli s historickým zjavením, nemajú nástroj na výklad dejín, nechápu ich význam a krízových momentoch je pre ne ťažké sa v dejinách orientovať. Myšlienka historického zjavenia dáva zjaveniu povahu aktualizácie. Boh je ten, kto môže v akomkoľvek okamihu vstúpiť do dejín a zmeniť priebeh udalostí. On je blízko, je tu, je nepredvídateľný vo svojom pôsobení i v účinkoch ktoré ono vyvoláva. Treba očakávať jeho príchod.

Dejiny zjavenia. O Božom pôsobení nemôžeme nič predpovedať, pretože celkom závisí od Božieho slobodného rozhodnutia. Zjavenie je slobodná a nezištná udalosť. Boh nezjavil, nepovedal všetko čo chcel v jednom okamihu, ale vždy vstúpil do dejín v príhodnom okamihu, ktorý si vyvolil. Božie zjavenie sa utvára pomaly, krok za krokom, postupuje dopredu v množstve i kvalite a podľa vývoja času a spôsobu Božieho zásahu do histórie (porov. Hebr 1,1). Tieto jednotlivé zásahy Boha nie sú izolovanými bodmi histórie a dokonca sú medzi sebou veľmi úzko prepojené. Od Abraháma k Ježišovi Kristovi je naznačená línia, v ktorej je možné postupom času rozpoznať Boží plán spásy. V tomto zmysle žiadna udalosť nie je nezávislá, ale možno ju chápať len ako súčasť tohto Božieho spásneho zámeru a jeho realizácie. Tento Boží spásny plán, ktorý sa spočiatku obmedzoval len na Izrael sa rozšíril na celé ľudské pokolenie a v Cirkvi má tendenciu začleniť do neho všetkých ľudí všetkých čias.

Na počiatku starozákonného zjavenia nachádzame udalosti, ktoré znamenajú vznik Izraela ako národa a zjavili Boha ako Boha histórie pôsobiaceho v dejinách. Sem možno zaradiť udalosti ako Exodus, Zmluvu na Sinaji, zaujatie Prisľúbenej krajiny. Sú to samostatné udalosti, ktoré však navzájom veľmi úzko súvisia. Prvoradou udalosťou je vyslobodenie z Egypta (porov. Ex 12,31-32), kde sa Boh zjavil ako všemohúci a spasiteľ (porov. Ex 14,31). Táto skúsenosť sa tak veľmi hlboko vryla do povedomia Izraela, že od počiatku chápe Božie zjavenie ako historické. Izrael sa nikdy neprestal považovať za národ oslobodený mocou Jahveho.

Účelom tohto oslobodenia bola Zmluva. Je to práve sinajská Zmluva, ktorá dáva význam Exodu a robí z kmeňov zachránených z Egypta náboženské a politické spoločenstvo. Ako národ je Bohom doslova utvorený (porov. Ezechiel 16,1-9) a ako národ bol zachránený z milosti, aby sa stal Jahveho ľudom. Boh sa zjavuje ako Osoba, ktorú možno vzývať, ktorej sa možno prihovoriť a ktorá odpovedá na volanie človeka. Zmluva tak dáva základ vytvoreniu interpersonálnych vzťahov medzi Bohom a človekom. Izrael sa usiluje zachovať vernosť požiadavkám Zmluvy, teda zachovávať Zákon Jahveho (porov. Ex 19,3-6; Dt 7,7-14). Vernosť zákonu vytvorí z Izraela ľud zasvätený Pánovi (porov. Dt 7,6) a povolaný oslavovať Jeho Meno medzi národmi. Vstupom do Zasľúbenej krajiny sa len završuje to, čo začalo vyslobodením z Egypta, ba možno povedať že ešte predtým oveľa skôr prisľúbením, ktoré dal Boh Abramovi (porov. Gn 17,3-8). Rovnako neskôr proroci sa usilovali rozšíriť a prehĺbiť poznanie Boha. Najmä v časoch vyhnanstva neustále pripomínali najvýznamnejšie udalosti dejín spásy, aby pripomenuli národu potrebu zostať verní podmienkam Zmluvy s Jahvem. Izraelský národ včlenil do svojich modlitieb historické udalosti spásy, v ktorých rozjímal o viere v Boha, o potrebe vlastného pokánia a dôvere v neustálu Božiu prítomnosť (porov. Ž 44; 77-78; 105; 107; 114; 136).

Zjavenie prostredníctvom dejín. Akým spôsobom sa môžu stať dejiny zjavením? Ak chceme hovoriť o Božom zjavení prostredníctvom dejín, potom je potrebné vnímať vzájomný súvis medzi udalosťou a slovom. Izrael na počiatku žil uprostred množstva udalostí: otroctvo a oslobodenie, prechod púšťou, zaujatie Kanaánu. Ale čo by znamenali tieto udalosti bez slova, ktoré Boh adresoval Mojžišovi (porov. Ex 3-4; 6,1) a ktoré prostredníctvom Mojžiša sprevádzalo a vysvetľovalo vyvolenému národu tieto udalosti? Východ z Egypta by stratil svoj skutočný význam (porov. Ex 14,31) a stal by sa len obyčajnou migráciou národov. Prostredníctvom Mojžišovej interpretácie sa tak Boh zjavil nielen jeho súčasníkom, ale aj budúcim generáciám. Štruktúra zjavenia je sviatostná: skutky a udalosti sú vysvetľované prostredníctvom slova.

Prostredníctvom prorockého slova si Izrael uvedomuje Božiu spásnu činnosť v dejinách. Historická udalosť, akou Božie zjavenie nesporne je, nadobúda svoj význam hovoreným slovom proroka (porov. Am 3,7; Iz 42,9). Zjavujúci proces teda pozostáva a) z historickej udalosti; b) z vnútorného zjavenia, ktoré dáva prorokovi zrozumiteľnosť samotnej udalosti c) z prorockého slova, ktoré predstavuje udalosť a jeho význam ako predmet Božieho svedectva.

Novozákonná štruktúra Božieho zjavenia sa odlišuje od starozákonnej. Kristus je ten, kto prišiel, aby uskutočnil Boží plán spásy a preto zasadol po pravici Otca. Prvé novozákonné vyznania viery dosvedčujú historické udalosti a ich spásne dôsledky. Medzi tie najjednoduchšie patria Kristovo zmŕtvychvstanie a jeho oslávenie ako Pána a Božieho Syna (porov. 1Kor 12,3; Rim 10,9; Sk 8,37; ďalej 1Tim 3,16). Skutky apoštolov prinášajú Petrove príhovory, v ktorých hlavné historické okamihy sú predstavené v ich nadprirodzenom význame ako základ pre kresťanstvo (porov. Sk 2,23-36; 3,12-26; 10,34-43). Plnosť časov, o ktorej hovorili proroci sa naplnila s príchodom Krista; podľa svedectva Písma spása prišla jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Vzkriesený Kristus je povýšený a sedí po Otcovej pravici ako Pán a Kristus. On je centrom dejín, zároveň aj centrom a vyvrcholením Božieho zjavenia. V Kristovi vrcholia dejiny spásy, pretože osobný príchod Boha do našich dejín posväcuje a pretvára aj profánne dejiny. Boh sa uprostred nich zjavil nezištne, raz, navždy a úplne (porov. Hebr 1,1).

Boh sa zjavil prostredníctvom konkrétnych historických udalostí, ktorých plný význam bolo možné pochopiť vďaka slovu, ktoré tieto udalosti vysvetľuje a predkladá k viere.

  1. Zjavenie ukryté v tajomstve Vtelenia

Súčasná teológia veľmi nástojí na potrebe zvýrazniť úzke spojenie zjavenia s osobou Krista. V tomto zmysle osobitnú pozornosť zaujíma spojenie Božie zjavenie-Vtelenie.

Vhodnosť tajomstva vtelenia pre zjavenie sa Boha. Pri vyjadrení tajomstva tohto spojenia sv. Tomáš uvádza analógiu ľudskej myšlienky, ktorá musí byť vyjadrená slovami alebo písmom, aby bola zrozumiteľná a mohla byť aj ďalej odovzdateľná. Podobne Boh, ktorý sa chcel zjaviť ľuďom, v plnosti času poslal svojho večného Syna na svet a vzal na seba ľudské telo. Práve prostredníctvom nám podobného ľudského tela sa stal zjaviteľným a pochopiteľným pre nás ľudí, čo dosvedčuje vhodnosť Vtelenia pre plné uskutočnenie Božieho zjavenia. Boh sa navonok zjavuje prostredníctvom svojho Syna, svojho večného Slova: Ten, ktorý bol v lone Najsvätejšej Trojice, ktorý pozná večné tajomstvá Božej existencie, je Slovo večného Boha a toto Slovo nám skrze svoju ľudskú prirodzenosť nám zrozumiteľným spôsobom zjavuje Otca. Božie zjavenie je zjavením Božských Osôb a preto len Osoba nás mohla uviesť do poznania trojičného tajomstva. V Ježišovi Kristovi a skrze jeho slová a skutky je nám zjavené večné Božie tajomstvá: večné Slovo sa stáva evanjeliom. To, čo nám chcel Boh o sebe povedať, povedal nám to ľudským spôsobom prostredníctvom Krista. Tak ako v našej bežnej skúsenosti skrze slová a skutky máme prístup k poznaniu konajúcej osoby, aj prostredníctvom slova skutkov Kristamáme prístup k osobe Slova a skrze túto Osobu aj k Otcovu a Duchu Svätému. V Kristovi, v jeho zjavení, spoznávame najskrytejšie tajomstvá osobného Božieho života. Tajomstvo vtelenia je zavŕšením zjavenia Starého zákona.

Plnosť a skutočnosť tajomstva Kristovho vtelenia. Ľudská prirodzenosť Ježiša Krista nie je jednoduchým zjavom, ktorým si Boh poslúžil, aby zjavil svoju prítomnosť, pričom by zostal v skrytosti, ale je vyjadrením samého Boha. Je vyjadrením sebaukázania sa Boha navonok zo svojho trojičného života. Kristus je Boží Syn aj v svojom človečenstve. Druhá Osoba Najsvätejšej Trojice je osobne človek a tento človek je osobne Boh. Kristus je Boh ľudským spôsobom a súčasne človek božským spôsobom. Jeho ľudská láska je ľudská forma vykupujúcej Božej lásky, inými slovami, zviditeľnená Božia láska. Každé duchovné stretnutie medzi ľuďmi sa uskutočňuje sprostredkovane, cez telo. Prostredníctvom tela a v tele sa človek sprítomňuje pre ostatných. Telo je znamením, ktoré súčasne odhaľuje i zahaľuje ľudské vnútro. Preto pre Ježišových súčasníkov ich osobné stretnutie s Kristom bolo ich osobným stretnutím so živým Bohom. Božie Slovo sa zjavilo vďaka tomu, že sa vtelilo, že prijalo ľudskú prirodzenosť. Tento spôsob nebol nutnosťou, ale Vtelenia bolo cestou, ktorú si vybral Boh, aby zjavil a aby sa zjavil. Vtelenie umožňuje nám zrozumiteľným spôsobom prijať poznanie Boha a jeho spásneho plánu. Bolo nám dané, aby Boh cez všetky dimenzie človeka vyjadril človekovi ľudským spôsobom Božie poznanie a lásku. Preto môžeme povadať, že Vtelenie Syna je zjavením Syna a prostredníctvom neho zjavením Otca.

  1. Cirkev a Božie zjavenie

Bolo to Kristovo slovo, ktoré uvádzalo apoštolov do tajomstiev Otca, jeho slovo ustanovilo Cirkev a dalo apoštolom trojakú moc kázať posväcovať a riadiť. Kristovým slovom prijali apoštoli poslanie pozývať ľudí k viere a krstom ich začleniť do spoločenstva  s Otcom, Synom a v tom istom Duchu Svätom: jednou vierou, jedným krstom, jedným Duchom (porov. Ef 4,5).

V istom zmysle možno konštatovať, že Cirkev je zvolaná a zrodená slovom. V tomto duchu vyznáva sv. Pavol: „V Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (porov. 1Kor 4,15). Kresťania sú povolaní evanjeliom Ježiša Krista. Skôr, než eucharistickým a krstným spoločenstvom je Cirkev evanjeliovým spoločenstvom, teda spoločenstvom zhromaždeným slovom. Už od počiatku život Cirkvi závisel od tohto slova, ktoré ju zrodilo a ktoré ju živí.

Slovo zhromažďuje a rodí Cirkev. Podľa synoptikov Božie slovo ustanovuje Nové kráľovstvo (porov. Mt 13,19). V podobenstve o rozsievačovi je slovo zasiaté do sŕdc ľudí, aby počúvali a pochopili (porov. Mt 13,23), teda aby uverili (porov. Mk 4,9; Mt 11,15; Lk 14,35) a priniesli ovocie života (porov. Mt 13,23). Slovo, podobné kvasu, spája ľudí v jeden živý chlieb (porov. Mt 13,33). Aj provotné spoločenstvo kresťanov je utvorené a vyživované slovom. Spoločenstvo v Jeruzaleme vzniká tak, že tí, čo počuli Petrovo slovo ho prijímajú a dávajú sa pokrstiť (porov. Sk 2,41-42). Podobne aj Židia v Samárii, ktorí počúvali Filipovo kázanie ohlasujúce Radostnú zvesť Božieho kráľovstva, prijímajú slovo a v mene Ježiša Krista dávajú sa pokrstiť (porov. Sk 8,12.14). Pre sv. Pavla je Cirkev zhromaždením zvolaným kresťanským posolstvom (porov. Rim 1,6; 1Kor 1,2). Je založená na kázaní apoštolov (porov. Ef 2,20). Cirkev v Koreinte sa tiež zrodila z Pavlovho kázania (porov. 2Kor 3,3). Jánovo evanjelium zobrazuje Krista ako Dobrého Pastiera, ktorý zvoláva a zhromažďuje svoje ovečky, aby bolo jedno stádo a jeden pastier (porov. Jn 10,16). Kristovo slovo spája ľudí v jednote Syna a Otca v jedinom Duchu lásky a pravdy.

Cirkev sprítomňuje slovo. Božie slovo zhromažďuje a rodí Cirkev, ale zároveň toto slovo sprítomňuje pre všetkých ľudí všetkých čias. Prostredníctvom Cirkevi Kristus oslovuje ľudí každej generácie a dáva im spoznať svoj plán spásy a nabáda ich k obráteniu (porov. Mk 1,14-15). Prostredníctvom Cirkvi je zjavenie stále prítomné a aktívne (porov. Lk 10,16; Mt 10,40). Ohlasovanie slova nie je pre Cirkev len čestnou výsadou, ale poslaním, ktoré pochádza z výslovného Pánovho príkazu (porov. Mt 28,18-20; Mk 16,15-16; Jn 17,18-20).

Cirkev chráni a interpretuje slovo. Boh sa dal poznať raz a navždy prostredníctvom Ježiša Krista a jeho apočtolov. Učenie viery bolo definitívne uzatvorené oficiálnymi svedkami zjavenia, apoštolmi. Pán Ježiš zveril svoje evanjelium Cirkvi, Služobníčke slova, aby ho chránila a verne odovzdávala a vysvetľovala (porov. DS 3012; 3020; 3537-3542). Božie slovo k nám prichádza s Písma, z Tradície a z Učiteľského úradu Cirkvi. Počúvať Cirkev znamená počúvať napísané a tradované Božie slovo nakoľko je interpretované Cirkvou. V tomto zmysle je cirkevné Magistérium pre veriacich všeobecnou normou pravdy (porov. DS 3884-3885). Cirkev musí uchovávať poklad, ktorý jej bol zverený; uchovať ho celistvý, aby nič neupadlo do zabudnutia, aby do neho nebola vsunutá žiadna novota, ktorá by poklad znehodnotila. Duch Svätý, ktorý je prítomný v Cirkvi ako dar Zmŕtvychvstalého pomáha Cirkvi v interpretácii a vo vysvetľovaní slova, ktorého je Cirkev ochrankyňou. Tento Duch Svätý nielen chráni Cirkev pred omylom pri vysvetľovaní zjavenia, ale zároveň pomáha Cirkvi preniknúť do plnosti zjavenej pravdy.

Cirkev a zjavenie teda veľmi úzko súvisia, sú navzájom spojené a vzájomne sa oživujú. Cirkev je tá, ktorá zhromažďuje a súčasne aj tá, ktorá je zhromažďovaná. Zrodená zo slova je v službe slova a znamením slova. Cirkev ako Nevesta prijala slovo svojho Ženícha nemôže naň zabudnúť. Žije z tohto slova v očakávaní návratu svojho Ženícha.

  1. Cieľ sebadarovania Boha

Cieľ: Účelom hodiny je oboznámiť žiakov s významom a zameraním procesu Božieho zjavenia. Odpovedať na otázku: načo je Zjavenie? Aký má cieľ? Načo je zjavenie „dobré“? Táto časť poukazuje na dve základné zamerania Božieho zjavenia, ktoré spočívajú v oslave Boha a v spáse človeka. Predložený návrh vychádza najskôr zo spásy človeka, ktorý sa z existenčného hľadiska môže javiť asi ako „pragmatickejší“ a potom je predstavený druhý spomenutý cieľ, v ktorom sa významovo napĺňa Božie zjavenie. Podľa uváženia a vzhľadom na podmienky žiakov je možné oba postupy formálne zameniť.

 Božie zjavenie je zamerané na vieru človeka a cieľom samotnej viery je jeho spása. Cieľom sebadarovania Boha je teda spása človeka, ktorá spočíva v účasti na Božom živote. Zjavenie sa Boha je teda vo svojom zameraní spásonosné. Boh sa nezjavuje z akéhosi rozmaru, alebo preto, aby uspokojil zvedavosť človeka, prípadne márnivo obohatil mieru jeho poznania, ale preto, aby vytrhol človeka zo smrti hriechu a aby človek mohol žiť naveky. Zjavené Božie slovo, ktoré má svoj pôvod v živom Bohu, vzbudzuje vierou v ľuďoch účasť na živote Troch božských Osôb. Zbaviť Božie zjavenie tohto rozmeru by znamenalo zredukovať zjavenie len na bezduchý súhrn článkov a právd, ku ktorým ľudský rozum musí priľnúť.

Zjavenie je pre spásu človeka. Myšlienka spásy sa tiahne ako hlavná myšlienka celými dejinami. V Starom zákone sa Izrael predstavuje ako národ, ktorý si Boh vyvolil a ktorý zachránil z Egypta. Vyslobodenie a meno jeho Záchrancu sú nerozlučne spojené. Zjavenie Jahveho mena je spojené s týmto vyslobodením. Zjavenie Dekalógu tiež začína pripomenutím zachraňujúceho oslobodenia od zániku (porov. Ex 20,1-2). Jahve sa zjavuje ako Ten, ktorý zachraňuje, ktorý dokonca aj v trestajúcich situáciách zachraňuje a dáva prežiť. Obeta Paschy sa preto židovská slávnosť stala obrazom prechodu neustále zachraňujúceho Boha (porov. Ex 12,1-14). Z tejto istej viery izraelského národa pramení aj nádej očakávania Mesiáša, ktorú prisľúbenia Nátana a Dávida obracajú na budúce pokolenia nádeje Izraela (porov. 2 Sam 7,16). Boh sa neustále, aj napriek nevernostiam svojho vyvoleného národa zjavuje stále ako Jahve verný svojim prisľúbeniam a stále pripravený zachrániť človeka. To umožňuje človekovi hlbšie a pravdivejšie pochopiť myšlienku Božej spásy, ktorá sa už nevníma ako kedysi materiálne (víťazstvo nad nepriateľmi, pokoj a hojnosť života), ale začína chápať spásu ako oslobodenie od hriechu, ako záchranu od zla, ako vykúpenie od hriechov (porov. Iz 44,22; 45,8; 53,8). Nová zmluva, o ktorej hovorili proroci bude spočívať v očistených srdciach a bude otvorená všetkým národom (porov. Jer 24,7; Ez 36,23-28; Zach 13,9). Spása bude udalosťou dejín, ktorú prinesie Pomazaný Boží, ktorý zachráni Izrael a prostredníctvom neho celé ľudstvo.

Ježiš Kristus je ten, v ktorom sa uskutočňuje toto Božie prisľúbenie. V ňom sa Božia zachraňujúca dobrota zviditeľňuje a sprítomňuje. Ježiš znamená „Jahve-Spasiteľ“ alebo „Jahveho spása“. Ježiš je Pán, ktorý prichádza uskutočniť spásu, je Spasiteľ (porov. Mt 1,21; Lk 2,11.30) a niet iného mena, v ktorom by sme mohli byť spasení (porov. Sk 4,12; Rim 10,9).

Kristus počas svojho verejného účinkovania ohlasuje príchod Božieho kráľovstva, ktoré začína kázaním evanjelia (porov. Mk 1,14-15), oslobodením od hriechu (porov. Mk 2,10-11; 14,24) a od Satanovho kráľovstva (porov. Mk 5,1-20; Mt 12,28) spolu so založením Cirkvi (porov. Mt 16,18) a ktoré bude mať svoje zavŕšenie na večnej hostine (porov. Lk 22,24-30; 12,37; Mk 10,43-45), kde budú ľudia účastní Otcovho života (porov. Mt 25,34-41). Kristus prišiel zachrániť to, čo bolo stratené (porov. Lk 4,18; Mt 9,12) a spása je stále ponúknutá každému, kto uverí a dá sa pokrstiť (porov. Mk 16,15-16). Z toho je zrejmé aj zameranie Božieho zjavenia: evanjelium je pre vieru, viera je pre spásu a spása je pre večný život.

Zjavenie je na Božiu slávu. Definitívnym cieľom Božieho zjavenia je Božia sláva. Kristus sa vo svojej veľkňazskej modlitbe modlí: „Ja som ťa oslávil na zemi; dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Jn 17,4), potom pokračuje: „zjavil som tvoje meno ľuďom“ (Jn 17,6). Je žiš Kristus prišiel na zem, aby dal ľuďom spoznať osobu Otca (porov. Jn 17,3), Otcovu náuku a Jeho slová (porov. Jn 7,16; 17,8). On svedčil o Otcovi a zjavil jeho Meno (porov. Jn 18,37; 17,26), čo znamená osláviť Ho. „Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Jn 17,4). Toto oslávenie Otca na zemi znamenalo: „slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im“ (Jn 17,8). Na jednej strane Kristus ako zjaviteľ oslávil Otca, pretože zjavil ľuďom plán milosti Otca, na druhej strane Otec a Kristus sú oslavovaní apoštolmi, pretože oni spoznali výnimočný dar zjavenia a spásy v Ježišovi Kristovi a …uverili. Kristus preto hovorí: „Ja som oslávený v nich“ (porov. Jn 17,10).

Božia sláva označuje predovšetkým Boha vo svojej dokonalosti a v jase jeho dokonalosti. Táto dokonalosť sa šíri vo vnútri Najsvätejšej Trojice, potom na stvorenie podľa stupňa a poriadku účasti na tejto sláve. Človek so svojimi schopnosťami, so svojím poznaním, s podobnosťou Bohu, zjavuje nekonečnú Božiu lásku. Božia sláva si vyžaduje od duchovných bytostí uznanie Božej jedinečnosti a výnimočnosti. Ľudia sú cez Božie zjavenie pozvaní, aby vzdávali vďaky a oslavovali Boha, ktorý sa zjavuje cez stvorenie (porov. Múd 13,1-9; Rim 1,18-21). Dokonca sú pozvaní oslavovať Boha za jeho plán spásy, ktorý Boh pripravil od večnosti. Celé zjavenie je na Božiu chválu a slávu jeho milosti (porov. Ef 1,6.12.14).

Vzorom prijatia a pochopenia Božieho zjavenia je pre nás Panna Mária, ktorá oslávila Pána Boha poslušným prijatím slov anjela (porov. Lk 1,27) a uznaním, že Pán pre ňu pripravil „veľké veci“ (porov. Lk 1,49). Kresťan oslavuje Boha prijatím Božieho plánu spásy prostredníctvom viery a prežívaním svojho pozemského života v súlade s touto vierou. Tak človek uskutočňuje posledný cieľ zjavenia – dať človekovi účasť na dokonalosti trojičného života. Človek oslavuje Boha a zároveň uskutočňuje svoju spásu, pretože tým, že žije ako Božie dieťa, realizuje svoju spásu, ktorá je súčasne aj oslavou Boha.

  1. Jednota Božieho zjavenia

Aspekty zjavenia. Zjavenie je predovšetkým tajomstvo a Božia činnosť, ktorou Boh zjavuje sám seba a plán spásy, ktorým chce zachrániť človeka. Zjavenie je v Bohu úplne slobodná činnosť, ku ktorej Boh nijakým spôsobom nie je prinútený, je to iniciatíva, ktorá má svoj pôvod výhradne v Božej láske. Tento proces sebaukázania sa Boha sa uskutočňuje prostredníctvom historických udalostí, skrze ktoré Boh prejavuje obsah svojho zjavenia. Vo svojom večnom pláne Boh chce dať človekovi účasť na svojom živote a túži po tom, aby človek toto Božie pozvanie prijal slobodne a v láske. Zjavenie je poriadok poznania, ktorý je zameraný na poriadok života. Skrze zjavenie sa Boh obracia na človeka a oslovuje ho, otvára sa mu. Zjavenie je tak stretnutím. Táto komunikácia medzi Bohom a človekom je úplná len ak sa kompletizuje vo viere, ktorá je stretnutím so živým a osobným Bohom v jeho slove. Ak by sme teda predstavovali Božie zjavenie ako doktrínu, len ako učenie, odosobnili by sme samotnú podstatu zjavenia a ono by stratilo svoju tvár, oddelili by sme tento proces od dejín a zmenili by sme ho v nejakú neživú ideológiu.

Zdanlivé protiklady zjavenia. Zjavenie je transcendentné a zároveň imanentné. Na jednej strane je to slovo žijúceho nestvoreného, trikrát svätého Boha, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, vyvýšený nad všetko, čo je stvorené, na druhej strane však možno vnímať jeho prítomnosť v historických udalostiach, vstupuje do dialógu s človekom, dokonca si slúži znameniami ľudskej reči človeka. Toto slovo má pôvod v Bohu, ale je orientované na človeka, je prijímané človekom, napokon aj ohlasované človekom. Správne pochopenie zjavenia je ohrozované dvomi nebezpečenstvami: teológiou, ktorá nerešpektuje transcendentnosť zjavenia, degraduje a naturalizuje Božie slovo (liberálny protestantizmus, modernizmus) alebo teológia, ktorá v úsilí nespochybniť Božiu zvrchovanosť, drží Boha v neprístupnej transcendencii (napr. Karl Barth) a potláča akúkoľvek skutočnú komunikáciu medzi Bohom a človekom, pričom obidvaja sú odsúdení viesť izolovane paralelné monológy. Katolícka teológia sa preto usiluje uchovať transcendentný a aj imanentný charakter zjavenia zároveň. Podľa tejto teológie stretnutie a dialóg medzi Bohom a človekom sú možné a k tomuto presvedčeniu ju oprávňuje analógia medzi svetom Boha a stvoreným svetom rovnako ako široké a predurčené schopnosti takéhoto dialógu zo strany človeka.

(Okrem uvedeného „protikladu“ je možné poukázať na ostatné podobné aspekty zjavenia: napr. jednota a mnohorakosť zjavenia, osobné ukázanie sa na jednej strane a na druhej doktrinálny charakter obsahu zjavenia, progresívny vývoj v dejinách a zároveň definitívny charakter zjavenej pravdy, udalosť, ktorá sa historicky odohrala na zároveň aktuálna prítomnosť, na jednej strane očakávanie, na druhej zavŕšenie a pod.).

Zjavenie ako činnosť Najsvätejšej Trojice. Božie zjavenie je dielom celej Najsv. Trojice: Otca, Syna a Ducha Svätého. Kristovo slovo má svoj pôvod v spoločenstve života Otca a Syna; preto je Božím slovom. Duch Svätý predlžuje poslanie Krista, ale nie hovorením sám zo seba, ale objasňovaním Kristovho slova v spoločenstve života so Synom, čo je zároveň spoločenstvo s Otcom. Slovo Ducha Svätého je slovom Syna a slovo Syna je slovom Otca. Jediné Božie slovo prináleží Otcovi, Synovi i Duchu Svätému; toto slovo má totiž svoj pôvod v jednote života Trojice. Nejedná sa tak o pravdu jednej Osoby, ale o pravdu Troch Božských Osôb. Toto slovo je zakorenené v spoločenstve Troch Osôb a tlmočí toto spoločenstvo.

Tak ako vo všetkom, iniciátorom zjavenia je Boh Otec, Syn prijíma všetko od Otca, rovnako aj prirodzenosť a poslanie. Je splodený z Otca, je tej istej podstaty ako Otec, je jedno s Otcom. Otec posiela Syna ako zjaviteľa svojho plánu spásy (porov. 1Jn 4,9-10; Jn 3,16). Otec svedčí o Synovi a jeho zjaviteľskom poslaní vo svete prostredníctvom skutkov, ktoré dal vykonať Synovi (porov. Jn 10,25; 5,36-37; 15,24; 9,41). Otec priťahuje srdcia ľudí k Synovi (porov. Jn 6,44).

Kristus je dokonalým Zjaviteľom. Otec dáva ľudstvu svojho Syna, pretože chce znovuzrodiť vlastného Syna v každom človekovi vo svete, vliať každému človekovi svojho Svätého Ducha a zjednotiť všetkých ľudí navzájom v spoločenstve, ktoré by vyjadrovalo jednotu Otca, Syna i Ducha Svätého. Ak prijmeme svedectvo, ktoré nám Otec adresoval vo svojom Synovi, potom Otec urobí z nás svojím Duchom Božích synov a dcéry (porov. Jn 1,12; Gal 4,6).

Duch Svätý je Božím dychom, ktorý dáva účinnosť slovu tým, že ho zvnútorňuje a aplikuje. Robí slovo prijateľným pre človeka, dáva ľudskému srdcu schopnosť otvoriť sa Božiemu slovu a prijať ho. Duch Svätý robí zo zjavenia účinný dar. Neprináša nové zjavenie, len preniká do hĺbky jediného a už uskutočneného zjavenia a robí ho aktuálnym pre každého človeka akejkošvek doby alebo kultúry. Neustále pôsobí v službe Kristovho slova, zabezpečuje jeho pretrvávanie, vernosť, odhaľuje to, čo Cirkev ešte nespozorovala a spája už objavenú hĺbku zjavenia s tým, čo ešte čaká pozornosť človeka, aby obohatila jeho vnútro.

Otec akoby dvomi ramenami Syna a Ducha Svätého neustále s láskou objímal celé ľudstvo, zjavoval sa mu cez túto láskouprekypujúcu náruč a privolával k sebe každého človeka, aby ho mohol zahrnúť týmto svojím darom nevyčerpateľnej lásky. Zjavenie sa tak ukazuje ako činnosť, ktorá neprestajne angažuje Trojicu a ľudstvo. Vytvára tak nepretržitý dialóg medzi Otcom a jeho deťmi vykúpenými Kristovou krvou. Uskutočňuje sa na úrovni histórie a zároveň večnosti; začína prostredníctvom slova a v blaženom videní, ktoré je stretnutím z tváre do tváre, nachádza svoje definitívne zavŕšenie.

  1. Viera ako odpoveď človeka na Zjavenie

 Cieľ: Priblížiť žiakom kresťanskú vieru ako základný postoj človeka komunikujúceho s Bohom. Boh oslovuje a človek odpovedá. Jeho odpoveď má formu viery. Ukázať žiakom adekvátny spôsob tohto ľudského „odpovedania“ na Božie výzvy na niektorých modelových situáciách, prípadne na príklade niektorých vybraných svätých.

 Obsah:  1. Biblický obraz viery; 2. Nadprirodzená povaha viery.

Sväté Písmo chápe vieru ako integrálnu odpoveď človeka Bohu, ktorý sa zjavuje ako spasiteľ. Viera tým, že prijíma Božie slová, Božie prisľúbenia a Božie prikázania, je zároveň dôverným podriadením sa Bohu, ktorý hovorí, vnútorným priľnutím k posolstvu spásy.

Biblická viera. Pre SZ veriť znamená zveriť sa Bohu, spoliehať sa na Boha, dôverovať Bohu, tomu, čo hovorí a koná (porov. Gn 15,6; Ex 14,31; Num 14,11). Celý izraelský národ sa zrodil práve z viery v moc Boha zmluvy (porov. Ex 19,1), ktorý je jediným záchrancom (porov. Iz 43,10-13; ďalej Dt 6,20-24; 26,5-9; Joz 24,2-13; Neh 9,5-25).

V NZ možno vidieť zopakovanie a zdôraznenie starozákonného významu, avšak novozákonné spojenie dejín spásy s vteleným Slovom spôsobuje, že viera má v osobe Ježiša Krista omnoho konkrétnejší charakter. Podľa synoptikov práve viera je pre Ježiša najhlavnejšou požiadavkou pre spásu; podobným spôsobom to dosvedčujú aj Sk, ktoré žiadajú od človeka očistenie srdca a prijatie spásy. Podľa Jn je viera cestou celého človeka – nielen jeho poznania, ale aj nasadenia – za osobou Ježiša Krista.

Keďže aj novozákonné chápanie viery je interpersonálne, pojem viery v NZ je podobný starozákonnému chápaniu. Je to odovzdanosť Bohu, dôvera v Boha prítomného v Ježišovi Kristovi, v jeho slove, v jeho skutkoch. Silnejšie než v SZ zaznieva viera aj ako súhlas s posolstvom: ohlasovanie Božieho kráľovstva, ohlásenie milosrdnej Božej lásky, evanjelium smrti a zmŕtvychvstania Krista, ktorý je jediným spasiteľom všetkých ľudí a v ktorom sa zjavuje Božia sláva.

Viera je cesta človeka, ktorá má svoj pôvod v Bohu. Je vyvolaná spásnou mocou Boha, Kristovým pôsobením a jeho slovom. Viera je spôsobená vnútornou príťažlivosťou, ktorú vyvoláva Boh Otec, ktorý pozýva a pridružuje človeka k účasti na živote Trojice.

Nadprirodzená povaha viery. Cesta viery je v kresťanskom ponímaní okrem Božej iniciatívy súčasne aj slobodným úkonom človeka. Človek vierou prijíma a asimiluje Božiu vôľu, Božie myslenie. Prijať Božie slovo neznamená poprieť v sebe osobné hľadanie pravdy, ale vstúpiť do Božieho zoznamu pravdy. Človek už svojou otvorenosťou, svojím poznačením nekonečnosťou, je otvorený pre Boha, je v kontakte s nekonečnosťou. A človek sa právom pýta, poznáva. Poznáva Boha len analogicky, čo vo svete svojich skúseností vníma ako niečo negatívne, cíti, že to, čo skúma, ho presahuje.

Na vyjadrenie Božích tajomstiev je najvhodnejšie slovo. Stvorenie bezpochyby opíše existenciu Boha (ako posledný a zvrchovaný prameň), ale prvky stvorenia hovoria predovšetkým o sebe a až sekundárne pozdvihujú ľudského ducha k úvahe o Bohu. Slovo môže jestvovať len vo vzťahu k niečomu/niekomu inému; popisuje toho, kto sa cez toto slovo vyjadruje a to, čo chce prostredníctvom slova vyjadriť.

Viera zahŕňa bezpodmienečnú a bezhraničnú dôveru tomu, kto je absolútna pravda a dobrota. Viera predpokladá oddanie sa stvoriteľskej moci Boha, uznanie vlastných hraníc alebo – inak povedané – aj odmietnutie vlastnej dostatočnosti.