Prvé čítanie: Izaiáš 50, 5 – 9a
Dnešné prvé čítanie je súčasťou Tretej piesne Pánovho služobníka z proroka Izaiáša. V pôvodnom význame tajomnou postavou tohto služobníka mal byť niekto z prorokov alebo dokonca izraelský národ. Vyznačuje sa tým, že vie počúvať Pánovo slovo a ohlasovať ho tým, ktorí už nemajú silu žiť a stratili dôveru k Bohu. Vernosť Pánovho služobníka, ktorý ohlasuje nové časy, však naráža na odpor tých, ku ktorým je poslaný. A predsa, všetky zvrátené snahy obžalovať ho a odsúdiť vyjdú navnivoč, lebo svedkom a ručiteľom jeho spravodlivosti a nevinnosti je sám Boh.
Druhé čítanie: Jakubov list 2, 14 – 18
Tento úryvok z Jakubovho listu je občas chápaný ako protiklad k Pavlovi, podľa ktorého je možné prijať spásu len na základe viery. V skutočnosti rázne Jakubove argumenty o tom, že sa naša viera má prejavovať skutkami treba čítať ako upozornenie pre tých, ktorí slová sv. Pavla prekrúcajú alebo príliš radikalizujú. Opravdivá viera sa totiž musí zákonite prejavovať konkrétnymi činmi lásky, pretože je to jediný pravý spôsob ako vyjadriť našu poslušnosť voči Božiemu slovu. Inak môže byť naša viera čírou ilúziou.
Evanjelium: Marek 8, 27 – 35
V doterajšom evanjeliovom svedectve sa Marek snažil ukázať Ježiša ako Mesiáša, na ktorom sa vypĺňajú všetky proroctvá. Na začiatku druhej časti svojho evanjelia sa zameriava na objasnenie jeho titulu „Boží Syn“, ktorý však Ježiš neprežíva ako znamenie slávy a úspechu, ale ako poníženie a utrpenie.
Na prvý pohľad je Ježiš benevolentný k odpovediam na jeho otázku, za koho ho považujú ľudia alebo aj učeníci na čele s Petrom. Keď ho však Peter chce ovplyvniť, čo má ako Mesiáš robiť alebo vykonať, narazí. Dostane od Ježiša výčitku, že rozpráva ako satan a vzápätí sa obráti k zástupom. Nehovorí im o teóriách za koho ho majú pokladať, ale vyzýva ich, aby sa pripravili na to, čo sa bude diať. Lebo nasledovanie Mesiáša musí aj bolieť. Preto čestne Ježiš nesľubuje svojim prívržencom svätodušné jasanie, ale skôr krv, slzy a pot.
Čo vlastne znamenajú jeho slová zaprieť sám seba? Až doteraz Ježiš nehlásal askézu. Naopak, v otázke pôstov sa svojich učeníkov zastával a odmietal akúkoľvek seba-strednú askézu. Podľa evanjelia pravá askéza je prácou na sebe, na svojom raste v láske, čo zrejme nie je to isté ako vonkajškové seba-zaprenie.
Slovo zaprenie použije Marek už iba pri Petrovi. Peter však nezapiera sám seba, ale Ježiša. Práve vtedy, keď Ježiš vyznal, že je Mesiáš. Ak ideme ešte ďalej, tak autentické seba-zaprenie je v tomto kontexte protiváhou k seba-vyznávaniu. Lebo kým budeme vyznávať svoju dôležitosť, svoje záujmy či svoju zbožnosť, nasledovanie to nebude. Nasledovanie je nevyznávanie seba v praktickom živote, ako aj vyznávanie Krista v tom úplne konkrétnom.
sr. Dagmar Kráľová
