Komentáre k textom na 5. veľkonočnú nedeľu „A“

1. čítanie: Sk 6,1-7

Úryvok o ustanovení prvých diakonov nás uvádza do problematiky prvej Cirkvi, v ktorej sa veľmi pružne riešili organizačné otázky cirkevných štruktúr a cirkevnej správy v súvislosti s narastajúcim počtom kresťanov a zároveň s otázkou misií. Krásna je ukážka kolektívneho rozhodovania. Dvanásti pri prvom náznaku nespokojnosti riešia daný problém veľmi operatívne a transparentne: vyzvali prítomných, aby oni sami vybrali kandidátov na službu diakonov. Apoštoli si pre seba nechávajú službu Slova. Chránia si vlastné poslanie – život modlitby a ohlasovanie Božieho slova – a na ostatné úlohy, ktorých časom pribúdalo, si pribrali diakonov ako svojich najbližších spolupracovníkov. Tento problém bol teda vyriešený v plnej zhode a vo svornosti. Podstatné pritom bolo – a to je aj posolstvo tohto úryvku pre nás – aby sa Božie slovo šírilo a aby podľa možnosti všetci poznali evanjelium. Preto autor tohto textu dodáva, že Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi vzrástol (Sk 6,7).

 

2. čítanie: 1Pt 2,4-9

Dominantné prvky spomínané v tomto čítaní sú: uholný kameň, resp. kameň úrazu a kráľovské kňazstvo. Židovská náboženská tradícia mala veľmi hlboko a dôverne premeditovaný symbol Boha ako Skaly (porov. Iz 28,16; Ž 19,15; 118,22…). Novozákonné texty predstavovali Ježiša Krista ako Skalu, na ktorej je postavená Cirkev ako Boží dom. Táto idea bola potom rozvíjaná v tom, že jednotliví nasledovníci Ježiša Krista boli predstavovaní ako živé kamene duchovného domu, …svätého kňazstva…

Aj apoštol Pavol spomína duchovnú skalu, a tou skalou bol Kristus… (1Kor 10,4). Je to teda prispôsobený výklad starozákonného symbolu Boha ako Skaly a aplikovaný na Ježiša Krista.

Autor tohto Petrovho listu ešte pripája uistenie, že patriť Kristovi znamená mať veľké privilégiá, totiž účasť na kráľovskom kňazstve umožňuje osobitnú spolupatričnosť ku Kristovi.

 

Evanjelium: Jn 14,1-12

Evanjeliový úryvok zachytáva časť Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13,31 – 16,33). Je dojímavé, že Ježiš vie o blížiacom sa utrpení, ale pritom myslí na apoštolov. Má starosť o nich, chce, aby ich srdcia neboli naplnené strachom a smútkom, ale nádejou na trvalé spoločenstvo s ním. Preto svoj odchod charakterizuje ako odchod na zaistenie miesta a spoločenstva v dome Otca…

Reakcie apoštolov ukazujú, že aj oni vnímali prítomné okamžiky ako rozlúčkové. Tomáš sa odvážil povedať, že nevedia ani len to, kam Ježiš ide, nieto že ešte by mohli poznať cestu… Vtedy Ježiš odpovedal v krásnom mystickom zápise evanjelistu Jána: Ja som cesta, pravda i život (14,6). Je to dominantný moment celej rozlúčky.

Čoho všetkého sa táto veta týka! Zahrňuje odpoveď Tomášovi na jeho otázku o ceste (Ja som Cesta). Zahrňuje v sebe aj odpoveď na otázku o istote v celej budúcnosti (Ja som Pravda) a napokon aj odpoveď na otázku o cieli putovania človeka aj ľudstva (Ja som Život). Ježiš je pre nás všetkým, pretože nás miloval do konca a do krajnosti (porov. Jn 13,1).

Ježišova láska je pre nás garanciou všetkého: garantuje nám poznanie cieľa, garantuje nám sprievod osobnými aj spoločnými dejinami a garantuje nám aj spočinutie vo večnom spoločenstve s ním. Všetko závisí od našej slobody. Ešte aj táto sloboda je prejavom Božej lásky voči nám. Snažme sa čo najintenzívnejšie opätovať Ježišovi jeho lásku a v našich spoločenstvách žime ako prví kresťania, ktorí mali jedno srdce a jednu dušu (Sk 4,32).

Mons. Anton Tyrol