Komentár k čítaniam 27. nedele v cezročnom období „B“

Čítanie z Knihy Genezis Gn 2, 18-24

Prvé liturgické čítanie pochádza z 2. kapitoly knihy Genezis, teda ihneď na prvých stránkach Biblie. Zohľadňujúc literárny žáner prvých kapitol knihy Genezis je potrebné poznamenať, že opisy stvorenia sveta nemajú charakter opisu prehistórie, ale sú meta-historickými etiologickými rozprávaniami, teda vysvetľujú príčiny a princípy fungovania ľudskej histórie. V tomto zmysle aj opis stvorenia ženy nemá za cieľ opis presného priebehu kreatívneho Božieho skutku, ale snaží sa pochopiť význam a hodnotu ženy vo vzťahu k inému stvoreniu, ale predovšetkým vo vzťahu k mužovi. Takáto reflexia v antickej patriarchálnej spoločnosti nebola samozrejmá. Dnešné čítanie môžeme rozdeliť na štyri základné časti. V prvej časti nachádzame tvrdenie o Adamovej samote. Druhá časť opisuje hľadanie pomocníka Adamovi, privedenie zvierat k nemu. V tretej nachádzame opis stvorenia ženy a vo štvrtej potvrdenie, že žena je tým hľadaným pomocníkom pre Adama. Čítanie sa začína Božím pozorovaním a potvrdením, že stvorený človek, Adam, je sám. Nie však Adam hovorí o svojom vnútornom pocite, ale Boh odhaľuje tento nedostatok. Slovné spojenie „nie je dobré“ (v. 18) je v ostrom kontraste so sedemnásobným vyhlásením v Gn 1, že stvorenie je dobré (Gn 1,4.10.13.18.21.25), ba dokonca veľmi dobré (Gn 1,31). V tomto zmysle v Gn 2 do dobrého stvorenia, t.j. do takého, ktoré je v súlade s Božím plánom,  je potrebné ešte stvorenie ženy. Stvoriteľ následne robí slobodné rozhodnutie k stvoreniu „pomocníka, ktorý mu [t.j. Adamovi] bude podobný“. Hebrejské slovo ezer, ktoré prekladáme ako pomocník, neznamená služobníka, ktorý bude len pomáhať, ale silnú osobu, ktorá môže priniesť rozhodujúcu pomoc. V hebrejskom texte SZ je aj Boh Jahve nazvaný pomocníkom Izraela (Oz 13,9). Slovné spojenie „bude mu podobný“ po hebrejsky kenegdo neobsahuje v sebe v skutočnosti ideu pripodobňovania sa, ale dopĺňania sa a komplementárnosti.  Ukazuje sa, že vlastnosti takéhoto pomocníka nemajú zvieratá, ktoré Boh privádza k človeku, hoci boli stvorené z hliny (v. 19), teda z rovnakého materiálu ako samotný Adam (v. 7), na základe čoho by sme mohli predpokladať dostatočnú blízkosť medzi Adamom  a zvieratami. Až žena stvorená z tela samotného Adama sa ukazuje byť takou osobou. Hebrejský termín tsela, ktorý prekladáme ako rebro, znamená v skutočnosti bok, bočnú časť a v hebrejskom texte SZ sa objavuje predovšetkým v architektonickom kontexte. Opis stvorenia ženy je jediným miestom v Biblii, kde sa objavuje v ľudskom význame. Stvorenie ženy preto môžeme vnímať ako dokončenie veľkolepého stavebného projektu, ktorým je stvorenie, a to najmä stvorenie človeka. Muž bez ženy nepredstavuje plnosť stvorenia. Adam toto naplnenie potvrdzuje vo svojom radostnom zvolaní, v ktorom vyzdvihuje jednotu medzi mužom a ženou. Dôsledkom tejto jednoty je manželstvo, ako prvá sociálna inštitúcia, ktorej puto je mocnejšie než prirodzené pokrvné vzťahy, o čom sa hovorí v poslednej vete prvého liturgického čítania.

Čítanie z Listu Hebrejom Hebr 2, 9-11

List Hebrejom predstavuje osobu Ježiša a jeho poslanie, zdôrazňujúc jeho jedinečný charakter. Ježiš je Božím Synom (porov. Hebr 1,1-4) a jeho dôstojnosť nemožno porovnávať s dôstojnosťou nikoho iného. Autor listu ho ukazuje najmä vo vzťahu k anjelom, ktorým niektoré židovské kruhy pripisovali primárnu úlohu sprostredkovateľov medzi Bohom a ľuďmi. Ježiš, ktorý bol človekom, zriekajúc sa svojej božskej výsady (porov. Flp 2,6-8) bol „na čas umenšený“ v porovnaní k anjelom (v. 9a), čím sa naráža na ľudskú prirodzenosť Ježiša, jeho telesnosť a pozemskú existenciu. Avšak vďaka svojmu umučeniu a zmŕtvychvstaniu teraz žije v nekonečnej sláve, teraz práve on, a nie anjeli, je oslavovaný a uctievaný (porov. Flp 9b; porov. Flp 2,9-11). Práve skrze svoje utrpenie a smrť, ktorú utrpel v poslušnosti Otcovi, sa Ježiš stal zdrojom spásy pre všetkých (v. 9c). Ten, ktorým boli stvorené všetky veci a v ktorom všetko existuje (porov. Kol 1,16-17), vzal na seba utrpenie a krehkosť ľudského života. Zároveň tým, že vo svojom živote ukázal plnosť povolania človeka, stal sa s plnou autoritou (v. 10) jediným skutočným sprievodcom pre celé ľudstvo na ceste k Otcovi. Ježiš sa teda zaoberá všetkými aspektmi kňazského sprostredkovania: na jednej strane má Božiu dobrotu – pre svoju spásonosnú poslušnosť (v. 10) – a na druhej strane zdieľa osud ľudskej prirodzenosti poznačený obmedzením a utrpením (porov. Hebr 2,14-17). Ježiš, ako Boží Syn a brat ľudí, ktorý sa stáva celou cestou spásy, nestratí nikoho z tých, ktorých mu dal Otec.

Čítanie zo svätého evanjelia podľa Marka Mk 10, 2-16

Dnešné evanjeliové čítanie sa skladá z dvoch, na prvý pohľad nesúvisiacich, epizód. Prvou je diskusia o nerozlučiteľnosti manželstva a druhou je epizóda o Ježišovi a deťoch. Polemiku o nerozlučiteľnosti manželstva iniciujú farizeji, ktorí mu kladú otázku, „či smie muž prepustiť manželku“. Evanjelista poznamenáva, že tak urobili, aby pokúšali Ježiša. Táto situácia pôsobí dojmom, že farizeji dobre poznali Ježišov postoj a snažia sa ho teraz usvedčiť z neortodoxného učenia vo vzťahu k vtedajšiemu teologickému presvedčeniu. Ježiš reaguje protiotázkou, ktorá je zameraná na odhalenie skutočného nábožensko-právneho základu praxe prepustenia manželky. V skutočnosti sa však priame Mojžišovo prikázanie týkajúce sa rozvodu v Biblii nenachádza. Jediná pasáž, ktorá sa zaoberá rozvodom je text Dt 24,1-4, ktorá berie rozvod ako samozrejmosť, a skôr rieši vzájomný vzťah bývalých manželov po rozvode. Farizeji si to dobre uvedomujú, a preto už nehovoria o tom, že Mojžiš prikázal, ale len to, že dovolil. Treba poznamenať, že prepustenie manželky zo strany manžela (v Judaizme sa rozvod považoval za výsadu muža) bolo vo vtedajšom Judaizme rozšírenie a praktizované. Zachovali sa priepustné listy z počiatku II. stor. n.l. ako i svedectvo o diskusii rabínov z tohto obdobia o oprávnenom dôvode na prepustenie manželky, ktoré túto prax potvrdzujú.  Názor o nerozlučiteľnosti manželstva bol vnímaný ako nepravý a radikálny. Ježiš však v odpovedi poukazuje na to, že Mojžišovo dovolenie bolo motivované „tvrdosťou srdca“. Pojem sklerokardia – tvrdosť srdca – je dôležitým biblickým motívom a označuje uzavretosť rozumu i citov vo či pravde a teda Božej vôli.  Ježiš v odpovedi zároveň prekračuje rámec Mojžišovho zákona a jednotu manželstva motivuje výrokom, ktorý sa v knihe Genezis nachádza na záver opisu ľudského páru. Ježiš teda siaha k počiatkom, k stvoreniu, čím naznačuje, že sám vytvára nový poriadok stvorenia. Ježišovo učenie v kontexte dobovej kultúry bolo radikálne. Ježiš túto radikálnosť potvrdzuje v následnom dialógu s učeníkmi. Fakt, že táto Ježišova požiadavka vzbudzovala problémy i v prvotnej Cirkvi, potvrdzuje aj hľadanie  istých výnimiek z absolútnej záväznosti nerozlučiteľnosti manželstva, tak ako to dosvedčujú text Mt 5,31-32 a 1 Kor 7,15.

V druhej epizóde, učeníci zabraňujú matkám privádzať deti k Ježišovi, aby im tento udelil požehnanie. Tento pre nás nepochopiteľný postoj môže byť vysvetlene vo svetle podceňovania detí v antickej kultúre, no zároveň svedčí aj o snahe učeníkov určovať, kto má prístup k Ježišovi a teda k spáse. Ježiš práve deti kladie ako vzor pre ľudí, ktorí chcú vojsť do nebeského kráľovstva.

Exegéti si kladú otázku o súvise týchto dvoch epizód, pretože v celom Evanjeliu podľa Marka je viditeľná schopnosť evanjelistu z rozličných epizód vytvoriť ucelené a premyslené rozprávanie. Niektorí exegéti poukazujú na zraniteľnosť žien (najmä tých prepustených) a zraniteľnosť detí, ktorá prepája tieto dve epizódy. Zdá sa však, epizóda s deťmi a jej význam môže byť chápaná ako kľúč k pochopeniu Ježišových slov o nerozlučiteľnosti manželstva. Plná detskej dôvery Bohu Otcu pripravenosť prijať Božie kráľovstvo je tým postojom, ktorý je v protiklade k tvrdosti srdca. Napriek tomu, že Ježišova požiadavka o nerozlučiteľnosti manželstva sa zdá byť pre mnohých radikálna, postoj absolútnej dôvery umožňuje túto požiadavku splniť.

Branislav Kľuska