Komentáre k textom na 2. adventnú nedeľu „A“

1. čítanie: Iz 11,1-10

Prvá lekcia je z Izaiášovej „Knihy o Emanuelovi“ (Iz 7 – 12) a hovorí najskôr o Mesiášovi a o Pánovom duchu, ktorý na ňom spočinie (v. 1-2). Potom spontánne pokračuje charakteristikou vzťahu, ktorý Mesiáš bude mať voči maličkým, aj voči bezbožníkom. Bude súdiť podľa pravdy a vo vernosti (v. 3-5). Dôsledkom jeho vlády bude pokoj a súlad v celom tvorstve (v. 6-8). Tieto mesiášske dobrá sú tu opísané pomocou rajských kategórií a vyjadrujú dokonalú harmóniu medzi tvormi, ktoré tradične stoja proti sebe.

Významné sú aj ďalšie kategórie, ako napr. svätý vrch, poznanie Pána, koreň Jesseho. Tieto kategórie podávajú charakteristiku mesiášskych čias. V Ježišovom ohlasovaní evanjelia majú veľký význam a v kategórii koreň Jesseho spoznávame aj znamenie mariánskej úcty.

Preto adventná túžba po Mesiášovej blízkosti je vlastne túžbou po náprave vzťahov v tvorstve a po živo prežívanej Pánovej prítomnosti. Zároveň nás to vedie aj k práci na sebe samých, aby sme vo vlastnom živote dokázali zladiť časné s večným, telesné s duchovným.

 

2. čítanie: Rim 15,4-9

Každý prejav, knižný alebo ústny, sa končí zhrnutím predtým rozvíjanej témy a záverečným povzbudením plniť všetko tak, ako to bolo vysvetlené. Aj Pavlov úryvok z Listu Rimanom prezrádza tento zámer. Úryvok je z predposlednej kapitoly tohto listu. Pavol tu obracia svoj pohľad na celý Starý zákon. Všetko, čo sa v týchto knihách nachádza, je napísané na poučenie veriacich, ktorí tak trpezlivosťou a útechou dostávajú nádej vykúpenia a spásy.

Preto aj my dnes si horlivosťou v adventných snaženiach môžeme posilniť vieru a zväčšiť nádej na Božiu blízkosť. A tak Pavlovo povzbudenie prijímať jeden druhého oslavovať Boha za jeho milosrdenstvo bude pre nás ľahké a samozrejmé.

Evanjelium: Mt 3,1-12

Liturgia druhej adventnej nedele obracia náš duchovný zrak na hlavného „adventného kazateľa“, Jána Krstiteľa, ktorý hlásal pokánie. Jeho výzvy boli veľmi adresné a konkrétne: prinášať ovocie hodné pokánia! Znamená to veľkú dôslednosť v spravodlivosti a v zachovávaní Božích prikázaní. Evanjelista Matúš našiel miesto v Izaiášovom proroctve (40,3) o hlase volajúcom na púšti a pod vplyvom inšpirácie Duchom Svätým tvrdí, že tieto Izaiášove slová sa vzťahujú na Jána Krstiteľa. Je to teda súčasť Božieho zjavenia. Náplňou adventu je teda príprava cesty pre Pána. Čo to konkrétne znamená, máme názorne vyjadrené v ďalších veršoch: robiť pokánie. Nesmieme pritom zabudnúť na to, že pokáním sa neumenšuje, ani nezužuje náš život! Nezužujú sa nám možnosti života, neobmedzuje sa náš ľudský rozvoj… Naopak: pokáním sa upresňuje smerovanie nášho života. Zužujú sa nám možnosti preto, aby sa viac vyzdvihli správne a pravé hodnoty. Náš život pokáním stráca zbytočné okľuky. Napokon pokáním sa uspôsobujeme na prijatie Ducha Svätého a jeho ohňa.

Je dobré pripomenúť si, že popri Jánovej výzve Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 3,2) je uvedená aj prvá veta Ježišovho verejného účinkovania. A je to doslova tá istá veta v Mt 4,17: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.

Je teda jasné, že pokánie je podmienkou na prijatie evanjelia. Iba ten, kto robí pokánie, porozumie a účinne prijme Radostnú zvesť o spáse, ktorú prináša Ježiš Kristus. Môžeme už teraz myslieť na to, že tajomstvu Vtelenia a Vykúpenia porozumieme iba vtedy, keď budeme robiť pokánie. Pokánie nikdy nie je ponížením človeka, ale vyjadrením jeho dôstojnosti a správneho smerovania jeho života.

Mons. Anton Tyrol