Komentáre k textom na 30. nedeľu cez rok „A“

  1. čítanie: Ex 22,20-26

Vlastným prameňom, z ktorého sú vzaté hlboko humánne sociálne zásady dnešnej prvej lekcie, je Kniha zmluvy, ktorá sa nachádza v Druhej Mojžišovej knihe. Sú tu zhrnuté zvláštne ustanovenia, ktoré usmerňovali každodenný život. Boli to múdre zásady, ktoré mali dodržiavať Hebreji vo svojom každodennom živote.
V texte sa veľmi výrazne dávajú do popredia najmä sociálne slabšie skupiny obyvateľstva: vdovy, siroty a chudáci. Z biblických textov sa dozvedáme, že Pán Boh mal pre nich tzv. preferenčnú lásku. Ide o uprednostňujúcu lásku, to znamená že aj keď Boh má o všetkých ľudí rovnaký záujem, predsa tieto najslabšie skupiny mali u Boha istú prednosť.
Tak by to malo byť aj u nás ľudí. Aj my si máme neustále pestovať takúto preferenčnú lásku voči chudobným, sirotám a vdovám, teda voči najslabším. Náš život dnes má byť poznačený hlbokým sociálnym cítením; ono je kritériom hodnovernosti kresťanov. Terajší pápež František neustále zdôrazňuje, aby kresťania boli účinne pozorní voči ľuďom na okraji ľudskej spoločnosti. Možno to považovať za znak našich čias. Učme sa teda mať citlivé srdce na potreby našich núdznych bratov a sestier.

 2. čítanie: 1Sol 1,5c-10

Apoštol Pavol v úvode svojho Prvého listu do Solúna chváli vieru tamojších kresťanov, takže aj obyvatelia Achájska a Macedónska sami rozprávali, ako sa Solúnčania odvrátili od modiel, aby slúžili živému Bohu. Tu názorne vidíme, ako pravá viera mení život človeka od ponižujúcich spôsobov života k dôstojným formám a zmysluplným i posväcujúcim obsahom. Všetky pravdy viery sú pre človeka dôstojné a posväcujúce. Ten človek, ktorý ich účinne prijíma do svojho života tak, že sa s nimi aj vnútorne stotožní, postupne mení svoje zmýšľanie, svoje spôsoby zaobchádzania s blížnymi, s prírodou, so zvieratami a podobne. Evanjelium je naozaj kvasom pre život jednotlivca i celej spoločnosti.

Evanjelium: Mt 22,34-40

Diskusie o hlavnom prikázaní, resp. o podstate Zákona boli v Ježišových časoch zrejme časté. Pán Ježiš na túto otázku odpovedal tak, že citoval židovskú každodennú modlitbu, ktorá sa začínala slovami: Šemá Jisrael… (Počuj, Izrael…). Vidíme tu, ako si Ježiš veľmi ctil Zákon a dôsledne sa ním riadil, ale v chápaní miery či hraníc lásky k blížnemu sa od farizejov a zákonníkov veľmi líšil. Lukášovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi nás o tom dostatočne informuje a presviedča.
Je iste prekvapujúce, že Ježiš k hlavnému prikázaniu lásky k Bohu pridal aj príkaz lásky k blížnemu a označil ho za podobný príkazu lásky k Bohu. Prekvapujúce je hlavne to, že Ježiš tu nepoužil žiaden príkaz Desatora, ale príkaz z Knihy Levitikus, ktorý dal Mojžiš. A predsa obidva príkazy, teda príkaz lásky k Bohu a príkaz lásky k blížnemu majú krásny súvis s Desatorom:
Dve tabule Desatora sa oddávna znázorňujú tak, že na jednej tabuli sú prvé tri príkazy týkajúce sa vzťahu človeka k Bohu a na druhej tabuli sa znázorňuje 4.-10. príkaz predstavujúci vzťah človeka k blížnemu. Takmer všetky prikázania majú negatívnu formuláciu. A Pán Ježiš vlastne nepoužil nič iné, iba spoločnú pozitívnu formuláciu toho, čo bolo na prvej tabuli (to je príkaz lásky k Bohu) a pozitívnu formuláciu toho, čo bolo na druhej tabuli. Teda Ježišova odpoveď vlastne zachytáva pozitívnu formuláciu prvej aj druhej tabule Desatora. A my len môžeme obdivovať Ježišovo vnímanie toho, čo je podstata Zákona a Prorokov… A chceme to nielen vnímať a obdivovať, ale aj s radosťou nasledovať a uskutočňovať.

Mons. Anton Tyrol