Sedembolestná Panna Mária

Sk 1,12–14

Jediné miesto v Skutkoch apoštolov, kde sa spomína Ježišova matka, je hneď na začiatku prvej kapitoly. Práve túto stať z večeradla nám podáva úvodné čítanie na Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie. Mohli by sme uvažovať nad Máriinými materinskými citmi – Čo asi prežívala po zmŕtvychvstaní, keď sa jej syn zjavoval učeníkom a keď bol vyzdvihnutý do neba? Ale Lukáš tu vôbec neupriamuje pozornosť na jej vnútorný svet, iba jednoducho podotkne, že je prítomná na modlitbách (v. 14).

Všimnime si, že v zozname zúčastnených sa Mária neuvádza ako prvá. Najskôr sú vymenovaní jedenásti apoštoli, potom dokonca iné ženy, a až po nich Mária. Anjelovo oslovenie „plná milosti“ z úvodu evanjelia (Lk 1,28) nepochybne stále platí, ale je sympatické, že sa neodťahuje od tých, ktorí plní milosti nie sú, ani si medzi nimi nenárokuje nejakú výnimočnú pozíciu. Jej neodškriepiteľná veľkosť spočíva v postoji, ktorý kedysi zaujala – „zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2,19.51).

1 Pt 4,13–16

Ježišovým nasledovníkom bolo vždy jasné, že ich majster zomrel násilnou smrťou na kríži, ktorá bola spojená s predchádzajúcim mučením. Ohlasovanie zmŕtvychvstania predpokladalo a zahŕňalo skutočnosť jeho smrti. Kresťania určite dosť skoro pochopili aj to, že nasledovanie Krista so sebou nesie výzvu v podobe ich vlastného utrpenia. Kvôli svedomitému životu podľa Ježišových inštrukcií a praktizovaniu monoteizmu boli vnímaní ako cudzí prvok vtedajšej spoločnosti. Nechránené žiadnymi zákonmi a v menšine, predsa ich spoločenstvá prekypovali odvahou čeliť ťažkostiam v sile Ducha Svätého.

Úryvok z Prvého Petrovho listu sa dotýka témy utrpenia a robí to veľmi odvážnym spôsobom. Autor povzbudzuje kresťanov k radosti v utrpení (v. 13). Neznamená to, že sa kresťania majú tešiť z vlastnej bolesti, a v žiadnom prípade to nie je navádzanie tešiť sa z bolesti druhých. Jednoducho ide o uistenie, že Boh ich chráni aj napriek neľahkej situácii, ktorú zažívajú. Radosť, o ktorej sa tu hovorí, je dvojaká. Budúcu radosť poznalo aj židovstvo a bola chápaná ako odmena za vytrvalosť v skúške (Múd 3,5). Aj kresťania majú dobrú vyhliadku na radosť v budúcnosti – vďaka blížiacemu sa zjaveniu Ježišovej slávy. No majú navyše dôvod na radosť v prítomnosti – účasť na Kristovom utrpení, ktoré uskutočňuje spásu.

Výzva radovať sa uprostred utrpenia nestratila ani dnes nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, v kontexte všetkého, čo sa deje, je ešte naliehavejšia. Petrov hlas pozýva aj nás: „Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva.“ (1 Pt 4,13).

Lk 2,33–35

Dávna cirkevná tradícia pripísala evanjelistovi Lukášovi namaľovanie ikony Panny Márie. Čitateľov evanjelia podľa Lukáša takýto pohľad neprekvapí, pretože v jeho prvých dvoch kapitolách naozaj nachádzajú pekný portrét Ježišovej matky. Mária je tu predstavená ako aktívna a samostatne konajúca žena. Ja prijímateľkou nie len jedného, ale hneď štyroch zvestovaní (anjel – pastieri – Simeon – dvanásťročný Ježiš), ktorými sa jej aj čitateľom postupne odkrýva identita dieťaťa.

Náš dnešný úryvok predstavuje predposledné zvestovanie. Jozef a Mária sa nachádzajú v jeruzalemskom chráme na najsvätejšom mieste Židov a čudujú sa tomu, čo sa hovorí o ich dieťati (v. 33). Simeon práve identifikoval Ježiša najprv ako zosobnenie Božej spásy (v. 30) a vzápätí ako svetlo pre pohanov a slávu pre Izrael (v. 32). Nový prvok v Lukášovom rozprávaní je to, že Božie svetlo zažiari aj mimo hraníc Izraela a dokonca na prvom mieste mimo Izraela. Tak sa ohlasuje, že Boh chce prísť ku všetkým ľuďom.

V kontexte slávnosti Sedembolestnej upúta pozornosť čitateľa meč, ktorý prenikne Máriinu dušu (v. 35). Simeon prorokuje o Ježišovi pozitívne veci, ale pridáva aj negatívne posolstvo. Stane sa znamením, ktorému budú protirečiť (v. 34). Odpor voči Ježišovi zasiahne aj Máriu a vstúpi do jej života. Meč je tu symbolom bolestí matky, ktorá je hlboko spojená so svojím trpiacim dieťaťom a súcití s ním. Postava bolestnej Matky je tiež protiváhou každej ľudskej bezcitnosti a poukazuje na Boha, ktorý otcovsky súcití s nami.

Spracoval Jozef Kohut