Komentár k čítaniam k 15.nedeli v cezročnom období

Prvé čítanie: Amos 7,12-15

Prorok Amos, pôvodom z Judska, bol ostrým kritikom boháčskej aristokracie v srdci Izraelského kráľovstva, ktorá si roztopašne užívala na úkor chudobných. Amos mal doma kúsok poľa, ktoré by ho uživilo, ale vie, že Pán ho poslal ohlásiť zničenie kráľovského paláca Izraela. Stal sa tak nevítaným hosťom, lebo svojím prorockým slovom rozvracal oficiálne inštitúcie krajiny. Miestny kňaz Amasiáš, slúžiaci pri schizmatickej svätyni v Beteli, ho posiela späť odkiaľ prišiel. Prorok mu dosvedčuje, že jeho činnosť pochádza od Boha a že k prorokovaniu ho nepriviedol ani prorocký pôvod, ani ekonomické výhody, ale povolanie Boha, ktoré sa snaží verne, účinne a jednoznačne naplniť.

Druhé čítanie: List Efezanom 1,3-14

Tento veľkolepý chválospev, ktorým sa začína list Efezanom, oslavuje Boží plán spásy pre všetkých ľudí. Zjavil ho Boh Otec v Ježišovi Kristovi, ktorý je jeho vykonávateľom. Chvála Božej slávy, ktorá rozdeľuje hymnus na jednotlivé slohy, je cieľom, ku ktorému smeruje celé Božie dielo. Univerzálny Boží zámer spásy pre židov i pohanov, bol pre starozákonných ľudí nepochopiteľný, preto ho Pavol tak sústredene obhajuje. Kresťanov uisťuje, že k tomuto bohatstvu života sa dá dostať počúvaním evanjelia a prijatím Ducha Svätého. Dokresľuje, že život veriacich nie je statický, ale dynamický a Boh si svojich verných privlastní až v okamihu svojho plného zjavenia.

Evanjelium: Marek 6,7-13

Ber seba

V Ježišových časoch aj po Palestíne chodili potulní helénski kazatelia, ktorí šírili svoje ľudomilné filozofie. Vyznačovali sa chudobou, pokojamilovnosťou, ale aj sebestačnosťou. Veď mali kapsu s proviantom. Zdá sa, že Ježiš použil pre svojich učeníkov podobný štýl, ale dal mu od základu nový grif: vystrojil ich mocou Ducha.

Keby sme si porovnali úryvky evanjelistov s témou, čo si brať na cestu, ostali by sme asi v rozpakoch: čo sa v jednom prikazuje, to je v druhom zakázané… Ako to vlastne Ježiš myslel? Môže si dnešný misionár vziať so sebou notebook, alebo radšej nie?

Ako vtedy, tak i dnes je niečo podstatnejšie, čo si treba na evanjelizačné cesty zobrať. Je potrebné vziať seba. Svoje srdce, svoju autentickú ľudskosť. Iba vďaka nej budeš môcť vydať svedectvo o Ježišovej oživujúcej milosti a podľa okolností autenticky kričať či šepkať: „Bol som slepý a teraz vidím!“ alebo „Bola som troskou a konečne žijem naozaj!“ či „Moje srdce bolo chromé a teraz miluje!“ A to najlepšie dvojhlasne, v dvojici. Pre svedectvo spoločnej viery, nádeje a lásky. A preto, aby s nami mohol byť aj ten Tretí (porov. Mt 18,20).

Ak Ježiš hovorí, čo si nebrať, zrejme preto, aby bola naša istota v jednote s ním a nie v sebe samom, a už vôbec nie vo veciach tohto sveta. K iPhonom si preto treba pribaliť „humus“ vlastnej hriešnosti a chudoby, ktorý je nevyhnutný, aby bol so mnou a vo mne Boh. Veď odkedy berú so sebou lekára tí, čo sú zdraví? A tak, presne ako pred dvetisíc rokmi, ak prídem ako chudobný medzi chudobných, v centre bude moc Ježišovej milosrdnej lásky. A o to ide, či nie?

V Markovom evanjeliu doslova čítame, že Ježišovi učeníci majú mať zaviazané sandále, aby boli neustále pripravení pokračovať v ceste. Aj dnes surfujú mnohorakí filantropi na rôznych cestách sveta. Nájdu sa na nich aj Ježišovi učeníci, ktorí sú na jeho výzvy pripravení a v moci Ducha neprestávajú kráčať dopredu?

Dagmar Kráľová