Čítanie z Knihy proroka Izaiáša (Iz 53, 10-11)
Liturgická pasáž sumarizuje teologické a duchovné posolstvo štvrtej piesne o trpiacom služobníkovi. Prívlastok „Pánov sluha“ má v Biblii čestný význam. Poukazuje na muža vyvoleného Bohom, ktorý sa stane prostredníkom v Jeho spásnom diele. Dielo anonymnej postavy, od ktorej sú pomenované štyri piesne Deutero-Izaiáša, však od začiatku vyzerá byť odsúdená nielen na neúspech, ale aj na nepochopenie a hanbu (porov. v. 2a. 3a). Sluha by mohol byť podľa ľudských kritérií považovaný za Bohom odsúdeného. Totiž, aby splnil svoje poslanie (v. 1), musel „vziať na seba“ dôsledky celého ľudského hriechu (v. 11). Verš 10 a nasledujúce, ktoré tvoria text dnešného čítania, ukazujú, že utrpenie, ktoré nevinný sluha pokorne prijíma (v. 8a.9a), je v skutočnosti naplnením Božej vôle. Boh práve takto – pre človeka nepochopiteľne – koná dielo spásy. Pri tomto diele nejde ani tak o ochránenie pred nepriateľmi ani odstránenie iných ťažkostí, ale je to „odškodnenie za hriechy“. Boh chce totiž zachrániť človeka pred nevyhnutnosťou smrti spôsobenej hriechom a prijať ho späť do spoločenstva so sebou samým. Tým „odškodnením“ sa stáva obeta života Pánovho služobníka. Ten, kto je láska, nenechá obetu toho, kto z lásky na seba vezme hriech mnohých (semitizmus, ktorý znamená „všetkých“) bez odmeny. S utrpením sluhu je spojený prísľub požehnania potomstva a tajomstvo, ktoré prorok ešte nepozná, že jeho smrť sa zmení na život, jeho „temnota“ na svetlo, najväčšia samota na poznanie a prežívanie lásky, teda na požehnané spojenie s Bohom (v 10b. 11b).
Čítanie z Listu Hebrejom Hebr 4, 14-16
V celej knihe, ktorá je nazývaná listom Hebrejom, je Kristovo kňazstvo obzvlášť dôležitou otázkou. V prečítanom fragmente je zdôraznený aspekt „spolucítenia“, ktorý už bol v liste skôr spomenutý (2,17) a je následne rozvinutý v piatej kapitole. Autor listu nabáda k vytrvalej a silnej viere a k veľkej dôvere v Božie milosrdenstvo. Prečo? Pretože Kristus je väčší ako naše „slabosti“ a naše rany spôsobené hriechom. Pretože Kristus spĺňa všetko, čo bolo po stáročia iba symbolickým obradom, keď v „deň zmierenia“ veľkňaz vstúpil za oponu, ktorá určovala hranicu svätyne svätých v chráme, aby stál v prítomnosti Boha. a obetoval za hriechy celého ľudu. Teraz Kristus „nevstúpil“ ani tak do stánku stretnutia, ale „prekročil“ nebo, tj. „vstúpil“ do transcendencie Boha obetovaním svojej vlastnej krvi, dokonalej obete (9,11–14), a prevzal svoje miesto na „tróne“ (v. 16; porov. 10,12 a Zj 3,21). Tieto vyhlásenia zdôrazňujú Kristov božský pôvod, ktorý ho však neodďaľuje od nás. Nie je neprístupný, naopak, rozumie ľudskému utrpeniu. Verš 15 nám naplno odhaľuje jeho ľudskú podstatu, pretože on, podobne ako my, bol „skúšaný vo všetkom“, hoci bol bez hriechu. Ale vďaka tomu nás Kristus bez hriechu môže vykúpiť od dôsledkov hriechu. Na našu radosť nám môže pomôcť dostať sa k Božiemu trónu, teda do prítomnosti nekonečnej Božej milosti.
Čítanie zo svätého evanjelia podľa Marka (Mk 10, 35-45)
Pasáž z Evanjeliu podľa Marka sa nachádza v kontexte Ježišovej cesty do Jeruzalema (porov. 10,32). Ježiš opakovane predpovedá svoje umučenie, ktoré ho očakáva v Jeruzaleme. Podobne ako v prvých dvoch predpovediach, i tu čitateľ môže nadobudnúť dojem, že Ježišove slová jeho učeníci nechápu. Ján a Jakub, ktorí patrili do najbližšieho okruhu učeníkov, akoby reagujú len na Ježišove slová o zmŕtvychvstaní a žiadajú si údel na jeho „sláve“. Učeníci vo svojej reakcii ignorujú realitu utrpenia, ktorá predchádza zmŕtvychvstaniu. Ježiš toto ich nedostatočné poznanie demaskuje vo výčitke „neviete, čo žiadate“. No zároveň sériou otázok sa snaží ich vyviesť z neznalosti a prehĺbiť ich vieru. Vo svojich otázkach opäť upriamuje pozornosť na utrpenie. Odvoláva sa na dva starozákonné archetypálne obrazy utrpenia – kalich (Ž 11,6; 75,8n; Jr 25,15; 40,12; 51,7; Lam 4,21; Iz 51,17.22; Hab 2,16; Ez 23,31-33) a krst (teda ponorenie vo vode, chápanej ako ponorenie sa smrti – Job 22,11; Ž 18,16n; 32,6; 42,7n; 69,1-3.14-15n; 124,4.5; 144,7; Iz 8, 7.8; 43,2). Ježiš opäť teda obracia pozornosť na utrpenie a smrť, a pýta sa učeníkov, čí sú schopní podieľať sa na jeho osude tak úzko spätom s utrpením. V čase, keď Marek písal evanjelium, existovala tradícia, že Jakub už v skutočnosti zdieľal Ježišov osud utrpenia, pretože ho v r. 44 popravil Herodes Agrippa (porov. Sk 12,2). V prípade Jána síce nemáme svedectvo o jeho mučeníckej smrti, ale cieľom evanjelia nie je ukázať Jána a Jakuba ako vzory mučeníckej smrti, ale objasniť (porov. v 10,40), že zdieľanie s Ježišom osudu utrpenia neprináša mimoriadne privilégiá, pretože všetci kresťania sú povolaní k mučeníctvu (8,34-37; 9,49; 10,30b). Toto posolstvo bolo obzvlášť dôležité pre adresátov Evanjelia podľa Marka, ktorí žili v Ríme alebo jeho okolí v druhej polovici 60.-tych rokov 1. stor. v období prvej vážnej vlny prenasledovania kresťanov. Duch rivalizácie sa prejavuje v rozhorčení pozostávajúcich desiatich Ježišových učeníkov (10,41). To ešte raz vedie Ježiša k tomu, aby zvýraznil podstatný rozdiel medzi kresťanským spoločenstvom a inými ľudskými inštitúciami a politickou mocou. Na rozdiel od hierarchického myslenia Cirkev je povolaná, aby bola spoločenstvom rovných. Dôraz teda nemá spočívať na privilegovaných pozíciách a autorite (10,35-41) ale na vzájomnej službe (10,42-44; porov, 9,35-50).
Branislav Kľuska
