Všetkých ľudí, ktorí pracujú s Písmom, iste zaujíma otázka o nejakých prístupoch k biblickým textom, ktoré by bolo možné chápať ako určitý model pre náležité objavenie a zúžitkovanie ich posolstva. Ako teda pristupovať k biblickým textom a ako ich čítať, aby sme z toho mali uspokojivý duchovný úžitok?
Prvým predpokladom dobrého porozumenia akéhokoľvek úryvku Písma Starého, či Nového zákona je správne chápanie toho, čo Písmo vlastne je. Odpoveďou je to, čo hovorí definícia Písma: Je to zbierka kníh, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Znamená to, že ich napísali ľudskí autori pod tajomným vplyvom Ducha Svätého. Ich vzájomná spolupráca je predmetom úvah teológov a biblických vedcov od nepamäti. Najuspokojivejšie na túto otázku odpovedal Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Dei Verbum, keď v 13. bode konštitúcie uviedol: „…Boh prispôsobil svoju reč vo svojej prozreteľnostnej starostlivosti o našu prirodzenosť. Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“ Je to krásna a pritom jednoduchá definícia podaná ako paralela voči pravde o vtelení Božieho Syna, ktoré slávime 25. marca, resp. 25. decembra. Podľa toho rozlišujeme v Písme jeho ľudskú aj božskú stránku. Ak o vtelení Božieho Syna povieme, že je to Božie Slovo, ktoré sa stalo Telom, potom o Písme môžeme povedať, že je to Božie Slovo, ktoré sa stalo Písmom…
Teda vždy, keď berieme do rúk Sväté písmo, mali by sme si uvedomiť, že ide o Božie Slovo, „vtelené“ do ľudského písma, čiže do najbežnejšieho spôsobu vyjadrovania a medziľudského spôsobu dorozumievania.
