Dnešné evanjelium Lk 9,51-62 pekne prehĺbi Ježišovu definíciu kresťana z minulej nedele o nasledovaní: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9,23).
Dnešné evanjelium je o ceste a má tri časti: začína sa prelomovou vetou v Lk evanjeliu: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51), pokračuje neprijatím Ježiša v samarijskej dedine (v. 52-56) a odkryje tri výrazné nároky Ježiša voči tým, čo idú za ním (v. 57-62). Od rozhodného nástupu Ježiša na cestu do vražedného mesta, z ktorého však slávne vstúpi do Božieho sveta čítame v evanjeliu Lukášov CESTOPIS (Lk 9,51-19,27), veľkolepú správu o osudnej ceste Ježiša do Otcovej slávy.
Do tejto témy putovania a nasledovania Ježiša veľmi vhodne zapadnú udalosti a reči na ceste o nasledovaní Krista.
Ježiš začína púť cez SAMÁRIU a v jednej dedine ho odmietnu. Dvaja “bratia hromu”, aram. Boanerges, Jakub a Ján chcú ako prorok Eliáš zvolávať na nevďačníkov oheň pomsty. Ježiš ich schladí; on vie, že neprijatie je bežnou súčasťou jeho životného príbehu, veď v Nazarete ho chceli dokonca vrhnúť z brala. Je však až podivne zhovievavý k tým, čo ho neprijali, t.j. k nepriateľom a náročný ku svojim. Aké trefné poučenie a lekcia pre nás, čo niekedy zahoríme hnevom voči nepriateľom Ježiša i tým našim! Sme napätí a v bojovom postoji voči ľuďom tohto sveta! Nie, nebudeme vždy a všade prijatí, musíme s tým rátať! No zachovajme si pokoj Ježiša, on si aj z nepriateľov chce urobiť priateľov a dokonca niektorým z nich provokačne vzdá neskôr poctu: milosrdný Samaritán (Lk 10,30-37) a iný vďačný Samaritán uzdravený z malomocenstva (Lk 17,12-19), sú obdivuhodní ľudia a vzor pre nás.
Následne sa od Ježiša dozvedáme aké nároky má na nás, čo ideme za ním a chceme žiť a hlásať Božie kráľovstvo ako on. Je v tom veľmi reálny a prorocky otvorený, nič neprikrášli. Prečo?. Lebo len, ak bude Ježiš a jeho vec kráľovstva pre nás prvoradá, pochopíme, že životné istoty („nemať kde hlavu skloniť“ v. 58), ale dokonca aj synovská povinnosť („dovoľ mi pochovať si otca“ v. 59) a príbuzenské vzťahy („najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou“ v.61) sú veľmi cenné a potrebné, avšak sú až druhoradé. Nasledovať Ježiša je NAJVIAC! Dokonca to nie je len naše rozhod- nutie, je to viac, je to pozvanie od neho: „Poď za mnou a zvestuj Božie kráľovstvo!“ (v.59.60).
