Komentár k textom na 17. nedeľu v období cez rok „A“

  1.  čítanie: 1Kr 3,5-6a.7-12

Príbeh prvého čítania predstavuje kľúčový okamih na začiatku vlády Šalamúna. Len nedávno ho jeho otec Dávid, už „starec vysokého veku“ (1Kr 1,1) vymenoval za svojho nástupcu na kráľovskom tróne a vzápätí sa ako neskúsený ocitá v roli vládcu Izraela. Pane, Bože môj, ty si svojho služobníka ustanovil za kráľa namiesto môjho otca Dávida. Ale ja som veľmi mladý a neviem, ako si počínať“ sú jeho vlastné slová modlitby k Bohu v Gabaone. Gabaon bol „významná výšina“ (3,4) a – nakoľko chrám ešte nebol vybudovaný a miesto nebolo tak vzdialené od Jeruzalema – Šalamún tam išiel, aby obetoval Bohu obetu. Množstvo spálených obetí potvrdzuje jeho vôľu nasledovať príklad svojho otca Dávida, ktorý miloval Pána celým srdcom (3,3-4).
Boh odpovedá na jeho skutok poklony a zjavuje sa mu na tom mieste „v noci vo sne“. Dáva mu ponuku žiadať si čokoľvek. Šalamún žiada chápavé srdce, aby vedel spravovať tvoj [Boží] ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým“. Boh je potešený nesebeckou žiadosťou Šalamúna v prospech ľudu kráľovstva a mladému vládcovi udeľuje nielen to, čo si žiadal, ale dodáva aj ďalšie dary, o ktoré výslovne neprosil. Šalamúnov postoj pokory pred Bohom tak predstavuje praktickú lekciu o viere a o modlitbe za to, čo je pre život skutočne dôležité: múdre a chápavé srdce.

  1. čítanie: Rim 8,28-30

V druhom čítaní stále kráčame 8. kapitolou Listu Rimanom. Pavol práve pripomenul vnútornú pomoc Ducha v našich slabostiach a modlitbách. Teraz prináša opis prítomnej kresťanskej existencie, zakorenenej v Kristovej spasiteľnej udalosti a udržiavanej Duchom, začínajúc svojím slávnostným „Bratia, vieme…“. Nejde o prirodzené poznanie, ale o dar, ktorý vychádza z viery a kontemplácie nad Božím plánom spásy.
Pre tých, ktorí sa nechávajú viesť Duchom v láske k Bohu, „všetko slúži na dobré“. Nielen ťažkosti a utrpenie, ktoré Pavol už spomínal predtým, ale skutočne všetko. Srdcom tohto uisťujúceho výroku je neotrasiteľná a zvrchovaná láska Boha, ako aj istota, že jemu patrí konečné víťazstvo. Božia láska je kľúčová i pre „povolanie“, o ktorom Pavol hovorí: veriaci sú totiž „povolaní podľa jeho [Božieho] rozhodnutia“. A to je rozhodujúce aj v „predpoznaní“, ktoré spomína. Nie je to jednoduchý odkaz na Božiu vševedúcnosť, ale skôr – v súlade s vtedajším chápaním – zobrazenie Božej nezaslúženej lásky a milosti. Boh „predpoznal“ (tých, ktorí ho milujú) čiže miloval ich ako prvý. A ak potom Pavol hovorí aj o „predurčení“ verných, nemá to nič spoločné so slepým osudom, z ktorého niet úniku. Paul nie je dáky determinista. Hovorí o predurčení – niektorí však uprednostňujú preklad „určený vopred“ – v zmysle Božieho oddelenia pre zvláštny zámer. Podobne bol Pavol „vybraný [doslova oddelený] hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1,1). V tejto dynamike je ľudská spolupráca ako milujúca a poslušná reakcia na Božie povolanie dôležitá a nevyhnutná. Dôraz Pavlovej argumentácie spočíva na tom, že v tomto procese ide o to stať sa podobnými obrazu jeho [Božieho] Syna“, Ježiša Krista. Znamená to nasledovať cestu Kristovho zomierania, aby sme mali s ním nakoniec účasť i na jeho oslávení. Jedna vec je istá: Boží zámer je priviesť všetkých ospravedlnených v Kristovi k osláveniu, k účasti na dedičstve slávy s tým istým Kristom.

Evanjelium: Mt 13,44-46

Úryvok evanjelia predstavuje záver 13. kapitoly venovanej podobenstvám o „nebeskom kráľovstve“. Tri po sebe nasledujúce podobenstvá patria medzi tie najkratšie. Prvé dve – „o poklade ukrytom v poli“ a  „o obchodníkovi hľadajúcom vzácne perly“ – sú si podobné, a sústreďujú pozornosť na voľbu skutočných hodnôt. Tretie podobenstvo – „o sieti spustenej do mora“ – prináša zas krátky pohľad na eschatológiu, teda na posledné časy „na konci sveta“.
Celú Ježišovu reč v podobenstvách uzatvára jeho otázka adresovaná tým, ktorí ho počúvajú: „Pochopili ste to všetko?“ Očakáva pritom odpoveď nielen od svojho bezprostredného publika, ale aj od nás dnes. Jeho pochvala „zákonníka, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva“, by mohol byť azda odkaz na členov komunity, do ktorej bolo evanjelium napísané, a ktorí pochádzali z židovského prostredia. No pred oči nám kladie i „pokladnicu“ obsahujúcu (vzácne) veci nové i staré. Nebude to pre nás azda poklad Písma, v ktorom je potrebné objaviť jedinečnú krásu tak Starého ako i Nového zákona?

Marek Vaňuš SVD