- čítanie: Iz 52,7-10
Úryvok z Izaiáša nás vovádza do situácie v 6. stor. pred Kristom, keď bol Izrael v babylonskom exile. Slová útechy, ktoré v ňom zaznievajú, sú typické pre druhú časť knihy (kap. 40-55) a vytvárajú kontrast s varovaniami prvej časti (kap. 1-39), písanej ešte pred exilom. Ľud vo vyhnanstve totiž naliehavo potreboval povzbudenie, lebo sa nachádzal na pokraji straty nádeje. Prorok, inšpirovaný Bohom, prináša zvesť o blízkej záchrane. Robí to tak, že vykresľuje mesto Jeruzalem v judských horách s „hliadkami“ na hradbách ako dychtivo hľadia na príchod dobrých správ. Poetickým spôsobom približuje postavu prichádzajúceho posla, zvlášť krásy jeho nôh, pretože prináša dlho očakávané posolstvo spásy. Prvok záchrany v texte podčiarkuje séria synoným: „pokoj“, „dobrá zvesť“, „spása“ a oznámenie o Božej vláde na Sione, čo je jedno z mien Jeruzalema. Hovoria o znovunastolení Božej prítomnosti uprostred ľudí, o jeho „vláde“ s mocou, ktorá bola očakávaná v mesiášskych časoch.
Vízia Boha, ktorý vládne nielen v Jeruzaleme, ale „pred očami všetkých národov“ sa stáva skutočným motívom útechy a radosti. Prorok predvída túto budúcu udalosť a opisuje ju tak, akoby už nastala, a preto vyzýva k radosti: „Radujte sa a vedno plesajte, rozvaliny Jeruzalema, lebo Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem“. V očiach hlbokej viery je budúca spása vnímaná ako už prítomná.
- čítanie: Hebr 1,1-6
Autor Listu Hebrejom sa v druhom čítaní zamýšľa nad udalosťou spásy, ktorú vníma z morálneho hľadiska ako „očistenie od hriechov“. Ten dar získal Ježiš, verný veľkňaz, ako je v liste opakovane označený (porov. 2,17; 3,1; 4,14 atď.). V retrospektívnom hodnotení dlhých dejín spásy, keď „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh otcom skrze prorokov“, sa posvätný autor dotýka základnej pravdy viery: Boh k nám neustále hovorí. V minulosti sa to dialo prostredníctvom udalostí, vízií, snov, príbehov alebo zjavení, ktoré prinášali proroci, alebo iní sprostredkovatelia, ktorých si vyvolil Boh. Súčasnosť – označenú ako „tieto posledné dni“, v ktorých žijeme aj my – charakterizuje však Božia priama komunikácia skrze „Syna“. Do centra sa dostáva teda nová kvalita Božej komunikácie cez osobu Syna, dokonale spoľahlivá, pretože stojí na dôvernom vzťahu Syna s Otcom.
Tento privilegovaný vzájomný vzťah Syna a Otca ďalej rozvíjajú slová Ž 2,7: „Ty si môj Syn; ja som ťa dnes splodil“, ako aj následné definovanie jeho úlohy ako „prvorodeného“, čo znamená autoritu, výsadu a jedinečnú dôstojnosť, pred ktorou sa skláňajú i duchovné bytosti, anjeli. Odkazom na Ježiša ako „dediča všetkého“ text poukazuje na konečné naplnenie všetkého v ňom; zatiaľ čo odkaz na stvorenie sveta „skrze“ neho naznačuje jeho jestvovanie od vekov. Tým poslanie Syna obrazne „objíma“ celé dejiny spásy, od počiatku až po ich zavŕšenie.
Evanjelium: Jn 1,1-18
Prológ Evanjelia podľa Jána má formu hymnu na Božiu komunikáciu, ktorej protagonistom je od samého počiatku Slovo, ktoré „bolo u Boha“ a zdieľa s ním rovnakú dôstojnosť: „bolo Boh“. Ono, Božie Slovo, dalo podnet všetkému, čo „vzniklo“, pretože v ňom spočíva vlastný princíp života a svetlo. Život je základnou podmienkou existencie a pripomína Boží dych, ktorým sa i prvý človek stal živou bytosťou. Svetlo – pripomienka prvého diela stvorenia na počiatku – pomáha orientovať sa, chápať zmysel existencie.
Toto Slovo „bolo na svete“ – to značí, že bolo komunikované prostredníctvom slov prorokov a iných sprostredkovateľov – ale nie všetci boli ochotní ho prijať, počúvať; dokonca ani „jeho vlastní ho neprijali“. Tento moment poukazuje na paradox ľudskej slobody odmietnuť svetlo, ktoré vovádza do blízkeho vzťahu s Bohom, do dôstojnosti jeho „detí“.
Boh sa preto podujíma na maximálny krok priblíženia sa k ľuďom, ktorý evanjelista formuluje zvlášť slávnostne: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Moment inkarnácie je doslova vyjadrený ako „rozloženie si stanu“ – taký je totiž význam gr. slovesa použitého na koncept „prebývania“ – a koncentruje v sebe celé dejiny Božej blízkosti ľuďom, počnúc od sprevádzania Izraela na púšti v „Stánku stretnutia“. Vtelené Slovo je Otcov jednorodený Syn a má meno: Ježiš Kristus. Ovocím jeho príchodu je sprostredkovanie milosti a pravdy. Podstatou tej milosti, Božej blahosklonnej lásky, je on sám, Syn, „ktorý je v lone Otca“, teda priam na jeho srdci. Práve preto, že je tak blízko, odovzdáva nám najpravdivejšie poznanie samotného Boha. Každá stránka jeho života – počnúc narodením – totiž odhaľuje krásu Otcovho srdca.
Marek Vaňuš SVD
