Komentáre k textom na 5. nedeľu cez rok „B“

  1. čítanie: Jób 7,1-4.6-7

Text určený pre dnešné bohoslužby nám približuje starozákonného trpiteľa Jóba. Starozákonná kniha s rovnomenným názvom hovorí o zmysle ľudského utrpenia v zornom uhle viny alebo neviny človeka. Jób bol nevinný, a predsa veľmi trpel. Pri pohľade naň sa vynára v mysli otázka, aký zmysel má toto utrpenie človeka. Dnešný úryvok začína všeobecným konštatovaním o námahe v živote každého človeka a potom prechádza na konkrétny prípad Jóba. Starý zákon nepoznal presnú odpoveď. Môžeme si len predstavovať, ako veľmi ľudia preto trpeli.

Aj v Novom zákone zostáva táto otázka len čiastočne zodpovedaná. Hoci dnes vieme, že utrpenie je nástrojom vykúpenia, že utrpením možno najviac prispieť k posväteniu sveta, predsa len nepoznáme napr. prečo trpia nevinné deti, prečo Boh dopúšťa zlo aj vo veľkých rozmeroch a pod. Podstatné však je, že utrpením sa možno pridať k Ježišovmu utrpeniu a obetovať ho za posvätenie sveta a vlastného života tak, ako to urobil aj Ježiš.

  1. čítanie: 1Kor 9,16-19.22-23

K veľkým témam, ktoré sa spomínajú v Prvom liste Korinťanom, patrí aj Pavlova reč o ňom samotnom. Pavol tu hovorí, že do služby ohlasovania evanjelia zapojil celú svoju existenciu, všetky svoje schopnosti aj možnosti a zároveň aj úplnú nezištnosť. Jeho jedinou odmenou má byť jeho vlastný podiel na evanjeliu.

V tomto úryvku zaznela aj známa Pavlova veta: Beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1Kor 9,16). Tu si uvedomujeme, ako je dobré, že Pavol verne ohlasoval evanjelium. Koľko dobra vzniklo vďaka jeho ohlasovaniu! Evanjelium sa tak rozšírilo do celého sveta. Ak sme v prvom čítaní konštatovali, že trpia nevinní ľudia aj dnes, ktovie, či to nie je preto, že my málo ohlasujeme evanjelium, že ho málo poznávame a prijímame…

Pavlovou pohnútkou k ohlasovaniu evanjelia bola jeho vďačnosť za to, že sa aj jemu dostalo milosti obrátenia. Tak veľmi si Pavol vážil vieru, ktorá mu bola darovaná. Preto ju šíril ďalej. Podobnú vďačnosť za vieru a odvahu podeliť sa s ňou by sme mali prežívať aj my, a tak prispieť k posväteniu sveta.

Evanjelium: Mk 1,29-39

V evanjeliu predchádzajúcej nedele bola reč o uzdravení posadnutého v kafarnaumskej synagóge a v tejto súvislosti sa spomínala moc Ježišovho slova. Dnešný úryvok bezprostredne nadväzuje na túto správu a hovorí o ďalších Ježišových činoch v Kafarnaume, takže komentátori hovoria o tzv. „kafarnaumskej sobote“ Pána Ježiša.

Uzdravenie Petrovej svokry z horúčky je opísané akoby v prípade horúčky išlo o nejakú bytosť: Ježiš rozkázal horúčke a tá ju opustila… Potom ešte na dvoch miestach v tomto úryvku spomína vyháňanie zlých duchov. Tomuto hľadisku venoval Marek veľký priestor, najmä na začiatku svojho evanjelia. Chcel tým poukázať na základnú vlastnosť ustanovovania Božieho kráľovstva, ktorým je podstatné oslabenie zla a totálna porážka zlého ducha zo strany Pána Ježiša. To všetko sa dialo mocou Ježišovho slova.

V tejto kafarnaumskej sobote je pre nás zrejme najhlavnejšie to, čo evanjelista napísal akoby na okraj: po náročnom dni a následnom odpočinku Ježiš skoro ráno vstal a šiel do samoty na modlitbu. Je zaujímavé, že aj svojich apoštolov nechal ešte odpočívať a odišiel sám. Modlitba bola vnútornou požiadavkou jeho srdca. Potreboval byť v tichu a modlitbe so svojím Otcom. Nech sa Ježiš ocitol v akejkoľvek situácii, vždy sa modlil. Stal sa tak jasným vzorom pre nás. Vezmime si aj my od Ježiša príklad. Modlitbu považujme za jedinečnú príležitosť zblížiť sa s Nebeským Otcom. Tak sa oslabenie zla uskutoční aj v našom živote.

Mons. Anton Tyrol