Komentáre k textom na 31. nedeľu cez rok „A“

  1. čítanie: Mal 1,14b – 2,2b.8-10

Prorok Malachiáš je nám čo do životopisných údajov pomerne málo známy, ale jeho prorocké slovo je veľmi závažné. Zameral ho predovšetkým na hebrejských kňazov, ktorí mali hľadať Pánovu slávu a mali vyučovať ľud. Neboli však verní Pánovej zmluve a v Zákone robili všelijaké výnimky a podávali skreslené vysvetľovania s cieľom uľahčiť si život pre vlastné pohodlie a lenivosť. Preto ich čaká prísny trest od Boha, ktorý sa na verejnosti prejaví pohŕdaním zo strany ostatných ľudí. Títo kňazi mali šíriť Božie požehnanie, ale namiesto toho šírili kliatbu a tá napokon dopadla na nich samotných. Mali posväcovať zmluvu, ale namiesto toho ju znesväcovali. Na závažnosti tohto posolstva aj pre naše časy nič nemení fakt, že ide o starozákonných kňazov…
Aj my sa dnes máme riadiť podľa týchto slov, veď aj v Novom zákone sa požaduje vernosť od toho, kto prijal na seba kňazstvo. Vernosť sa požaduje aj od toho, kto prijal na seba krstné kňazstvo, totiž jeho privilégiá aj záväzky. Aj dnes sa teda Pánu Bohu páči vernosť a on ju odmení, alebo – ak budeme, nedajbože, neverní – tak našu nevernosť a nespoľahlivosť potresce. Teda prorok Malachiáš nám pripomína našu náboženskú zodpovednosť.

  1. čítanie: 1Sol 2,7b-9.13

Tento úryvok z Prvého listu Solúnčanom nám predstavuje apoštola Pavla v dvoch pozíciách: prvá je jeho horlivosť v misijnej práci šírenia evanjelia a druhá pozícia je vzdávanie vďaky Bohu za to, že Solúnčania prijali jeho ohlasovanie ako Božie slovo, ktoré v nich teraz účinne a mohutne pôsobí.
Tieto Pavlove charakteristiky sú v priamom protiklade voči tomu, čoho sa dotýka prorok Malachiáš, ktorý napomína neverných kňazov. U apoštola Pavla vidieť, aký je šťastný zo svojho ohlasovania Evanjelia. S radosťou spomína na svoje námahy a tieto spomienky ho napĺňajú šťastím.
Vezmime si z Pavla živé predsavzatie a buďme nadovšetko horliví v Božej službe, či sme do nej postavení ako kňazi či ako otcovia alebo matky v rodinách, mladí alebo starší… Veď otázka Božieho kráľovstva a spásy duše sa týka každého z nás.

Evanjelium: Mt 23,1-12

Pán Ježiš bezprostredne pred svojím umučením účinkoval v Jeruzaleme a témou jeho poučení boli často postoje tamojších učiteľov a iných vplyvných ľudí, teda zákonníkov a farizejov. Na Mojžišovu stolicu zasadli… znamená, že zákonníci a farizeji v tej dobe získali vplyv a nadobudli medzi ľuďmi autoritu pri výklade Zákona. Obidve skupiny sa veľmi odklonili od ducha zákona, takže viedli ostatných ľudí do „slepej uličky“, v ktorej sa ľud stal neschopným spoznať svojho Vykupiteľa a Spasiteľa, čo je veľká tragédia. Cieľom ich plnenia Zákona sa však stala snaha získať si u ľudí pochvalu, obdiv, uznanie, a teda vplyv.
Podstatou ich problému bolo, že ináč hovorili a ináč konali. Ich služba sa stala karikatúrou skutočnej služby. Všetko to bola iba prázdna ľudská nadutosť a vynášanie sa nad druhých.
Pán Ježiš však na viacerých miestach v evanjeliách učí o pokore a o konaní dobrých skutkov v skrytosti. Jeho požiadavky, či rady sú veľmi radikálne. Veľmi vehementne radí, aby sme nepoužívali dokonca ani také tituly, ktoré sú prirodzené: otec, učiteľ… Ježiš chcel touto radou vyvolať v nás úplné zrieknutie sa pozemských ambícií a neustále prehlbovať prežívanie spolupatričnosti a bratstva so všetkými ľuďmi. Teda Boží zákon máme plniť verne, horlivo a s láskou a odmenou nám bude naše svedomie a úprimná, čistá radosť z toho, že naše mená sú zapísané v nebesiach…

Mons. Anton Tyrol