- čítanie: Zjv 11,19a; 12,1–6a.10a–c
Prvé liturgické čítanie na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je z Knihy zjavenia apoštola Jána. Predstavuje tehotnú ženu odetú slnkom, jej novonarodeného syna a ohnivého draka. Bez toho, aby sme unáhlene identifikovali tri spomenuté postavy, všimnime si, že sú tu prítomné ďalšie motívy, ktoré nájdeme už v Starom zákone: chrám a archu zmluvy (11,19); slnko, mesiac a hviezdy (12,1); železné žezlo a Boží trón (v. 5); púšť (v. 6). V závere sa píše o spáse, Bohu a jeho Mesiášovi (v. 10).
Celá vízia má kozmický charakter; odohráva sa v nebeskej sfére (11,19; 12,3). Otvorený chrám (11,19) ukazuje, že prístup k Bohu je možný. Objavila sa tiež archa zmluvy (v. 19), ktorá bola stratená od čias Jeremiáša (2 Mach 2,4n). Jej prítomnosť môže evokovať bojové ťaženie (porov. 1 Sam 4), keď Boh zabezpečí práve ohlásené víťazstvo. Slová dnešného čítania totiž nasledujú po „siedmej poľnici“, ktorá ohlásila triumf Božieho kráľovstva. Poznanie, že nad celým svetom vládne Boh, je veľmi povzbudzujúce aj pre dnešnú dobu.
Ján svoj spis koncipuje ako apokalypsu. V danom literárnom druhu nejde o problematiku budúceho života ako v eschatológii, ale predovšetkým o výklad toho, čo sa odohráva v prítomnosti. Jánovi adresáti zakusujú, že na nich dolieha utrpenie a prenasledovania, ale dostávajú povzbudenie, aby vytrvali vo viere. Symbolom ohrozenia je drak, ktorý má veľkú silu vyjadrenú hlavami, rohmi a diadémami (v. 3). Dokáže ničiť, avšak jeho moc nie je ani zďaleka neobmedzená. Napriek všetkej snahe stačí iba na to, aby zmietol tretinu hviezd (v. 4).
V centre nášho úryvku stojí čosi veľmi ľudské; znamenie ženy rodiacej dieťa. Je to pozitívne znamenie, lebo prináša život. Drak si trúfa na dieťa; chce ho zožrať (v. 4), ale nemá šancu, pretože Boh ho berie k sebe. Dieťa je doslova uchvátené/vytrhnuté k Bohu (v. 5). Rovnaké grécke slovo harpazō používa aj Jánovo evanjelium, keď Ježiš v reči o dobrom pastierovi hovorí, že nikto nemá takú silu, aby vytrhol ovce z jeho ruky ani z ruky jeho Otca (Jn 10,28.29). Súčasný čitateľ tu môže rozjímať nad Božou rukou, ktorá poskytuje bezpečie.
Lekcionár vynecháva správu o víťaznom boji Michala a jeho anjelov proti drakovi a jeho anjelom, ktorý sa odohrával na nebi, a z nasledujúceho triumfálneho chválospevu vyberá len krátku vetu: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného.“ (v. 10). Spasenie už prišlo. Každý pokrstený je ponorený do tajomstva Božej spásy a pričlenený k Ježišovmu vystúpeniu do neba. V osobe nanebovzatej Panny Márie sa Božia spása prejavila už v plnej miere a definitívnym spôsobom.
2. čítanie: 1 Kor 15,20–27a
Obsahom kresťanského vyznania viery je od počiatkov Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Je to základ, ktorý spája všetkých kresťanov bez rozdielu. Pavol ho stručne pripomína členom korintskej cirkvi v predposlednej kapitole svojho listu, z ktorej je druhé čítanie našej dnešnej slávnosti, keď píše: „Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“ (v. 20).
Otázne pre niektorých Korinťanov však nie je vzkriesenie Ježiša, ale vzkriesenie ľudí. Ťažko povedať, či ich k popieraniu vzkriesenia viedla entuziastická predstava, že už v terajšom živote dosiahli cieľ a nachádzajú sa v Božom kráľovstve, a preto netreba očakávať žiadne budúce vzkriesenie, alebo si nedokázali predstaviť, ako by sa mŕtve telo mohlo spojiť s nesmrteľnou dušou.
Realita všetkých ľudí je, že umierajú v Adamovi. No Pavol jednoduchým spôsobom vyjadruje presvedčenie, že všetci ožijú v Kristovi (v. 22). História ľudstva je poznačená tieňom smrti, ale budúcnosť je plná svetla a nádeje. Pri slovách o konci (v. 24) môže čitateľ myslieť viac na dosiahnutie túženého cieľa, než na zánik. Človeka, ktorý patrí Kristovi (v. 23), nečaká totiž prázdnota, ale už má účasť na jeho víťazstve (v. 57).
Evanjelium: Lk 1,39–56
Evanjeliá hovoria o Márii veľmi málo, ale všetky zmienky o nej sú plné vnútorného významu. Touto optikou sa chceme pozrieť aj na úryvok dnešného evanjelia. Jeho prvú časť tvorí Alžbetino zvestovanie Márii (vv. 41–45) a druhú Máriin chválospev Velebí moja duša Pána (vv. 46–55). Obidve udalosti sú zasadené do kontextu Máriinej návštevy u Alžbety a ohraničuje ich jej cesta k Alžbete (vv. 39–40) a odchod domov (v. 56).
Alžbetino slovo má váhu, pretože ju naplnil Duch Svätý (v. 41). Cez jej inšpirované ústa Boh Máriu uvádza hlbšie do tajomstva identity jej dieťaťa. Anjel predstavil dieťa ako očakávaného kráľa Izraela – Mesiáša. Keď Alžbeta nazve Máriu matkou svojho Pána (v. 43), prekračuje starozákonné predstavy. Máriino dieťa nie je len človek s mimoriadnym postavením v spoločnosti a pred Bohom, ale je to Pán – Kyrios. Týmto titulom grécky preklad Starého zákona nahrádza Božie meno Jahve a Alžbeta ním jasne vyjadruje božskú identitu Máriinho syna. Čitateľ zároveň dostáva ďalší náznak, že Mária je už tehotná, hoci výslovne to bude povedané až neskôr, keď sa Jozef vyberie zapísať so svojou manželkou do Betlehema (2,5).
Prostredníctvom Alžbety sa dozvedáme o Márii ešte jednu dôležitú skutočnosť, že je blahoslavená, lebo uverila (v. 45). Mária je opakom Zachariáša, ktorý neuveril (1,20), aj emauzských učeníkov, ktorým bude Ježiš po zmŕtvychvstaní vyčítať, že sú ťarbaví srdcom uveriť (24,25). Zachariáš neuveril, že Boh môže opäť urobiť, čo už urobil v minulosti – neplodným manželom požehnať dieťa. Mária uverila, že sa stane, čo sa ešte nikdy nestalo – Boh na ňu bude pôsobiť bez muža. Alžbetino vyhlásenie Máriinej viery vyúsťuje do známeho chválospevu Magnifikat. Mária očami viery vidí, čo Boh urobil pre ňu osobne (vv. 46–49) a vzápätí ospevuje Božie konanie vo všeobecnosti (vv. 50–55).
Krok viery umožňuje človeku spoznať Boha ako svojho spasiteľa/záchrancu (v. 47) na osobnej rovine. Veriaci môže Máriinými slovami vyjadriť radosť z veľkých vecí, ktoré preňho urobil Boh (v. 49). Veľmi oslobodzujúci je pohľad na svet, ako ho predstavuje Máriin chválospev. V tomto svete Boh prejavil svoju silu a vo svojom milosrdenstve sa ujal ponížených a hladných. Slávenie Nanebovzatia Panny Márie naznačuje, že Božia spása sa nezastavila v dávnej minulosti, ale ponúka vyhliadku veľmi dobrej budúcnosti. Bolo to tak v prípade Panny Márie a máme nádej, že Boh rovnako koná v našom svete i v každom z nás.
Spracoval Jozef Kohut