Komentáre k textom na sviatok svätých Petra a Pavla apoštolov

Sk 12,1–11

Obdobie pokoja pre Cirkev strieda podľa nášho úryvku zo Skutkov apoštolov prenasledovanie niektorých jej členov (v. 1). Po stručnej zmienke o poprave Jánovho brata Jakuba (v. 2) sa rýchlo dostávame k uväzneniu apoštola Petra. Sviatky Nekvasených chlebov (v. 3), ktoré súvisia s Veľkou nocou (v. 4), a teda s vyslobodením z egyptského otroctva, sa pre Petra stávajú paradoxne časom, kedy prichádza o slobodu.

Zaujímavé je, že ani strata slobody neobrala Petra o spánok (v. 6). Určite k tomu prispel aj postoj Cirkvi, ktorá neposlala vojakov, aby zaútočili na väzenie, ani žiadnych vyjednávačov, ale obrátila sa modlitbou na svojho Boha (v. 5). Vytrvalá modlitba spoločenstva veriacich, ktorá pripomína Ježišovu vrúcnu modlitbu v smrteľnej úzkosti na Olivovej hore (Lk 22,43), sa nakoniec ukázala účinnejšia ako všetky opatrenia kráľa Herodesa.

Prítomnosť Pánovho anjela vo väzení (v. 7) a príkaz opásať sa a obuť si sandále (v. 8) sú prvky, ktoré pripomínajú rozprávanie starozákonnej Knihy Exodus o prvej Pasche; teda o vyslobodení z Egypta (porov. Ex 14,19; 12,11). Svetlo uprostred noci, ktoré osvetľuje miestnosť Herodesovho žalára (v. 7), je svetlom Ježišovej Paschy. Peter teraz na nej dostáva účasť; je zachránený a na konci spoznáva a vyznáva, že Ježiš skutočne vyslobodzuje (v. 11).

2 Tim 4,6–8.17–18

Druhé čítanie dnešnej slávnosti predstavuje osobu apoštola Pavla. Nachádzame sa v samom závere Druhého listu Timotejovi. Pavol najprv povzbudzuje Timoteja, ktorému zveril vedenie kresťanského spoločenstva v Efeze a adresuje mu známe napomenutie: „Zaprisahávam ťa… Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj… “ (2 Tim 4,1.2). Následne v našom úryvku pridáva osobnú reflexiu nad svojou prítomnosťou (v. 6), minulosťou (v. 7) a budúcnosťou (v. 8).

Pavlov život je podľa významu gréckeho slova spendomai „vylievaný ako nápojová obeta“ (v. 6). Toto vyjadrenie má bezpochyby liturgický charakter. Obeta spája zem a nebo, aj Pavlov život sa takto postupne „prelieva“ z tohto sveta k Bohu. Smrť pre Pavla nie je nič iné ako prechod do neba, ktorý už prebieha. Minulosť je opísaná športovými obrazmi zápasníka a bežca (v. 7). Za nimi sa vlastne skrýva zhodnotenie celého doterajšieho Pavlovho života – verne sa mu podarilo splniť zverenú službu evanjelia.

Záverečná doxológia (v. 18b) sústreďuje pozornosť na Pána, ktorým je v tomto prípade Ježiš Kristus. Pavol neoslavuje seba samého, ale jasne ukazuje, že za jeho životným dielom stojí ten, ktorému patrí večná sláva.

Mt 16,13–19

Petrovo vyznanie pri Cézarei, o ktorom čítame v dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Matúša, je vložené medzi varovanie pred kvasom farizejov (16,5–12) a prvú predpoveď utrpenia a zmŕtvychvstania (16,21–23). Všetky tri spomínané perikopy ukazujú, ako učeníci lavírujú medzi nepochopením a pochopením Ježiša a ako sa im postupne skladá mozaika jeho osoby. Verejná mienka o Ježišovi bola veľmi pozitívna; ľudia v ňom videli prorockú postavu. Ale on nie je ani Ján Krstiteľ, ani Eliáš, ani Jeremiáš, ani jeden z prorokov (v. 14) a nie je možné vtesnať ho do klasických schém. Apoštol Peter vystihne Ježišovu jedinečnosť a identifikuje ho ako MesiášaSyna živého Boha (v. 16).

Treba poznamenať, že vyznanie Ježišovho Božieho synovstva nachádzame v Matúšovom evanjeliu už skôr. Formuluje ho spoločenstvo učeníkov potom, čo sa v noci plavili cez Genezaretské jazero; Ježiš kráčal v búrke po mori, Peter chcel ísť k nemu, ale začal sa topiť a Ježiš ho vytiahol z vĺn. Keď vietor utíchol, učeníci v loďke Ježišovi s poklonou vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ (14,33). Kým v tomto prvom prípade zostalo vyznanie bez akejkoľvek verbálnej odozvy z Ježišovej strany, v našom texte Ježiš slávnostným spôsobom potvrdzuje Petrovu výpoveď a vyslovuje nad ním ako jediným blahoslavenstvo (v. 17).

Ľudská krehkosť – telo a krv – nie je schopná vlastnými silami vstúpiť do Ježišovho tajomstva a porozumieť mu. Peter je však blahoslavený, lebo Boh mu odhalil (z gr. apokalyptō; odtiaľ naše slovo apokalypsa) totožnosť svojho Syna. Pri ďalšom čítaní evanjelia sa potvrdí, že napriek zjaveniu a Ježišovým prísľubom, bude potrebné, aby Peter vytrvalo kráčal po ceste viery.

Spracoval Jozef Kohut