Komentáre k textom na 4. nedeľu cez rok „B“

  1. čítanie: Dt 18,15-20

Text 1. čítania je z rozlúčkovej reči Mojžiša k vyvolenému národu. Obsahom tejto reči je proroctvo ako také. V Izraeli sa proroctvo chápalo ako prvok sprostredkujúci poznanie Božej vôle. Žiaden človek si nemohol nárokovať plniť túto úlohu, ale prorok mohol byť jedine „vzbudený“, tzn. iba Boh mohol povolať proroka. Texty tejto lekcie sa aj v izraelskej tradícii vysvetľovali mesiášsky.

Vieme, že prorokom v plnom zmysle je Ježiš Kristus. V ňom môžeme len obdivovať, akým spôsobom Boh vyriešil problém, ktorý židia mali s počúvaním Boha: Nech už nemusím počúvať hlas Pána, a vidieť tento veľký oheň, aby som nezomrel (Dt 18,16). Pán Boh to vyriešil tak, že Boží Syn sa stal človekom a prišiel medzi nás na ľudský spôsob: vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom… (Flp 2,7). Ježiš je teda prorokom, ktorý podáva Božie slovo, ale na spôsob človeka. Božie zjavenie sa nám podáva na spôsob ľudského slova, ľudského príkladu, ľudského vzoru… Naozaj, obdivuhodná je Božia múdrosť.

  1. čítanie: 1Kor 7,32-35

Apoštol Pavol v tomto úryvku pokračuje vo vysvetľovaní otázok stavu, v ktorom človek prežíva svoj život. Ide o manželstvo a panenstvo. Pavol im v svojom Prvom liste Korinťanom venoval veľký priestor. Pavol v tomto liste kresťanom do Korintu hovorí o určitom nadhľade, s ktorým majú kresťania hodnotiť rozličné časné veci a otázky života: tí, čo plačú, akoby neplakali… tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili… (1Kor 7,30). Kresťan je teda človek, ktorý aj plače, aj kupuje… ale s pohľadom upretým na Pána, ku ktorému sa chce pripútať (porov. 7,35). Takto sa vlastne kresťan musí starať aj o pozemské veci, ale má ich tak usporiadať, aby mu pomáhali, a nie bránili získať si večný život.

Najjednoduchšie a najplnšie to môže dosiahnuť ten, kto sa celou svojou bytosťou pripúta k Pánovi. To je stav zasväteného života. Je to stav, v ktorom človek môže žiť nerozdelený život a venovať sa len nebeským veciam. Je to možné pre jednotlivcov a Cirkev týmto ľuďom vytvára optimálne podmienky.

Evanjelium: Mk 1,21-28

Evanjeliový úryvok tejto nedele má veľmi jasnú a prehľadnú štruktúru, z ktorej možno ľahko a spoľahlivo určiť evanjelistov zámer. Na začiatku spomína fakt, že Ježiš učil s mocou, a nie ako zákonníci. Jeho poslucháči na to reagujú konštatovaním, že v jeho slove je sila. Bola to však sila vnútorná, ktorá ich priťahovala. Toto Ježišovo slovo bolo iné, než slovo zákonníkov…

Potom nasleduje správa o uzdravení človeka posadnutého nečistým duchom, ktorého Ježiš uzdravil prostredníctvom jedinej vety. Týmto zázrakom evanjelista Marek chce len potvrdiť to, čo zástupy zbadali ešte skôr, než Ježiš uzdravil posadnutého človeka.

O akú moc tu teda ide? Je to moc Slova, ktorá sa prejavuje tým, že mocne a účinne oslovuje človeka. Dotýka sa ho v jeho vnútri, rieši mu jeho problémy, poskytuje zmysel života, dáva posilu v ťažkostiach, nech by tie ťažkosti boli akékoľvek…

V závere evanjelia sa ešte raz spomína reakcia zástupov vo forme obdivu nad novým učením, ktoré prichádza s mocou nad nečistými duchmi. Objavme aj my túto moc slova v Ježišovi Kristovi. To je to prorocké posolstvo, ktoré naznačuje prvé čítanie a tak presvedčivo ozrejmuje evanjeliový úryvok.

Chýr o ňom sa rozniesol všade… Aj my musíme premýšľať, ako vnímame toto slovo. Ono je stále to isté, a predsa dnes málo vnímame jeho atraktivitu. Málo ho prežívame, lebo ho málo rozumieme. Kiež by sme boli aspoň ako tie zástupy, ktoré zbadali silu Ježišovho Slova.

Mons. Anton Tyrol