Komentár k nedeľným čítaniam k 33. nedeli v roku B

Čítania 32. nedele, predposlednej v tomto liturgickom roku,  nám pripomínajú, že cesty života každého človeka vedú na križovatku s dvoma smermi: večný život alebo večná potupa. Na tejto križovatke sa už nedá len tak narýchlo preradiť do vedľajšieho pruhu. Naorientovať sa treba v správnom čase, ešte pred ňou… Nie nadarmo na našich cestách počujeme hlas z GPS navigácie: „Držte sa vpravo!“ A tak to býva aj na tých životných cestách, keď nás upozorňuje naša vnútorná „GPS navigácia“.

Prvé čítanie: Dan 12,1-3

Úryvok z  prvého čítania je súčasťou apokalyptickej časti Knihy proroka Daniela, ktorú tvoria kapitoly 7-12. V tejto časti knihy nájdeme štyri Danielove videnia o osudoch židovského národa a o posledných veciach, ako aj ich výklad.  Daniel mal tieto videnia v Babylone, za vlády babylonského kráľa Baltazára, Dária Médskeho a perzského kráľa Kýra. Opisujú konflikt židovského náboženstva a veľkých pohanských panovníkov, ktorí si uzurpovali moc nad územím, kde bol židovský národ od roku 586 pred Kr. v zajatí.  Autor spisu robí určitú retrospektívu: na pozadí čítania židovských dejín  v čase nadvlády Babylonskej, Médskej a Perzskej ríše chce svojim súčasníkom, ktorí čelili násilnej helenizácii za vlády sýrskeho panovníka Antiocha Epifanesa IV. (175 – 164 pred Kr.), odovzdať povzbudivé posolstvo:   Veľké ríše sa menia, postupne zanikajú, ale nad chodom dejín bdie Boh, ktorý raz ukončí všetky skúšky židovského národa. Zjavenie o posledných veciach vrcholí práve vo veršoch, ktoré nám ponúka dnešné prvé čítanie. Tradičný názor židovského náboženstva na osud zomrelých bol, že všetci prebývali v tzv. Šeole, podsvetí, na mieste, kde už nebolo možné chváliť Boha a osud všetkých zomrelých bol rovnaký (porov. Sir 17,22-23).  Naproti tomu v 12. kapitole, vo veršoch 1-4, otvorene hovorí o vzkriesení mnohých a o odstupňovaní odmeny po smrti. Jedinečnosť textu spočíva vo výskyte slovného spojenia „večný život“, ktorý sa vo verši 2 nachádza jediný raz v celom Starom zákone.

Je pravda, že vyjadrenie o vzkriesení mŕtvych z prachu zeme nájdeme aj u proroka Izaiáša: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú tvoje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu!“ (Iz 26,19). Kým text proroka Izaiáša je metaforickým vyjadrením pre národnú obrodu Izraela, ako aj Ezechielovo videnie suchých kostí a jeho interpretácia (porov. Ez 37,1-14), autor  Knihy proroka Daniela  komunikuje nádej zo vzkriesenia pre mnohých spomedzi „spiacich“, čiže mŕtvych.

Pri pozornom čítaní sa rodí otázka: Kto sú „mnohí“ z tých, čo vstanú? Nie sú to všetci? Medzi exegétmi jestvujú dve  hlavné línie interpretácie: 1. Niektorí vstanú pre večný život, iní pre trest. Text sa nezaoberá vzkriesením všetkých ľudí všetkých čias, nevylučuje ich vzkriesenie, ani ho nepotvrdzuje. 2. Mnohí vstanú pre večný život a tí, ktorí nevstanú, ostanú v Šeole. Podľa tejto interpretácie budú vzkriesení iba spravodliví. Obidve interpretácie podčiarkujú osud spravodlivých, tých, ktorí obstáli v skúške viery a ktorých po smrti čaká oveľa lepší osud ako tých, ktorí vstanú pre trest alebo by ostali v Šeole. Náuku o vzkriesení zmŕtvych, o večnej odmene alebo treste jasne formuluje Nový zákon, vychádzajúc z Ježišovho zmŕtvychvstania.

V čítaniach dnešnej nedele ide o „čas“, ktorý rozhoduje o večnom živote. V prvom verši sa slovo „čas“ objavuje až štyrikrát. Je to čas konca prenasledovateľa (11,45), ktorý je súčasťou „posledného času“, drámy konca (11,40; 12,4). Tento čas bude poznačený prenasledovaním, ale aj oslobodením židovského ľudu. Aj keď sa text vzťahuje na obdobie panovníka Antiocha Epifanesa IV., v skutočnosti ide poza tento čas a hovorí o tom, že zlo nemá posledné slovo a tí, ktorí sú verní Bohu, budú za svoje utrpenie, vyplývajúce z vernosti,  odmenení. Michal, ochranca Izraela,  bdie nad synmi Izraela.

Hebr 10, 11-14.18

 Druhé čítanie pokračuje v téme Kristovho kňazstva, ktoré prevyšuje kňazstvo prvej, sinajskej zmluvy. Obetou Krista, Veľkňaza, sme posvätení raz navždy (verš 10). Verše, ktoré čítame v druhom čítaní dnes, nám objasňujú, ako nás Kristova obeta posväcuje. Kňazi prvej zmluvy prinášali dennodenne veľa obiet, ktoré aj tak nedosiahli odpustenie hriechov. Naproti tomu Kristus  jedinou obetou dosiahol to, čo kňazi prvej zmluvy nemohli mnohými obetami. Teraz sedí po pravici Boha, čo vyjadruje jeho hodnosť, akú má Boh. Slová v 12. verši sú naplnením Žalmu 110, ktorý sa vzťahuje na Krista, Mesiáša, Kráľa a Kňaza. Vďaka Jeho jedinej obete mu budú podrobení aj nepriatelia, Ježiš už pre to urobil všetko. Ježiš je Pán, je oslávený v nebi a so sebou do slávy berie i tých, s ktorými zdieľal údel smrti. A tak teraz oni majú účasť na Jeho sláve, ako On mal účasť na ľudskej prirodzenosti, smerujúcej k smrti. Ježiš ich nielenže vytrhol z hriechu, ale zdokonalil, oslávil a odovzdal Bohu.   Jeho spása siaha až k tejto sláve, ktorá nás robí podobnými jemu aj v oslávení. Verš 18 pripomína, že už nie je viac potrebné prinášať obety za hriech. Hriech bol raz navždy odpustený v Kristovi.

Kresťan aj dnes potrebuje prístup k tomuto odpusteniu, pretože nie je bez chýb, omylov a pádov. Ale Otcova náruč je otvorená a vďaka jedinej Kristovej obete, ktorej ovocie sa rozprestiera na všetky miesta a časy, môže dosiahnuť odpustenie hriechov a posvätenie.

Mk 13, 24-32

Evanjeliový úryvok je súčasťou Ježišovej reči na Olivovej hore. Minulú nedeľu sme mohli sledovať Ježiša, ktorý učil v chráme a 13. kapitola začína tým, že z chrámu vychádza. Teraz si ho môžeme predstaviť, ako prešiel na druhú stranu údolia Cedron, posadil sa na Olivovej hore, pozeral na chrám a jeho učeníci začali rozvíjať tému zničenia chrámu. Už pri východe z chrámu totiž jedného učeníka zaujala jeho veľkoleposť, a zasiahnutí Ježišovou poznámkou o blízkosti konca tohto veľkolepého diela sa pýtajú na znamenia, ktoré mu budú predchádzať. A Ježiš, ako učiteľ, začína svoju reč. Opíše súženie, ktoré budú ľudia prežívať v Judei a teda i v Jeruzaleme, ešte toto pokolenie.

Verš 24, ktorým začína aj dnešný evanjeliový úryvok, vyjadruje, čo bude nasledovať po tomto súžení a udáva, že nielen zem, ale aj nebeská sféra sa začne otriasať (zatmenie Slnka, Mesiaca, padanie hviezd a chvenie nebeských mocností). Podobným spôsobom sa v Knihe proroka Izaiáša opisuje potrestanie Babylonu a Edomu (porov. Iz 13,9-11; 34,4) za ich hriechy. Tým sa  vytvára predstava trestu Jeruzalema za jeho hriechy. Vtedy zasiahne Boh a na nebi sa objaví postava inšpirovaná Dan 7,13-14, Syn človeka, ktorý mal nebeský pôvod, bol Bohom oslávený a ustanovený za sudcu. On zhromaždí vyvolených zo všetkých svetových strán, od konca zeme až po koniec neba, čím je naznačená záchrana pre všetkých vyvolených. Jeho príchod má pozitívny charakter, pretože ukončí všetky vojny, povstania a zemetrasenia. A hlavne preto, že po ňom nastane záchrana vyvolených. Ježiš vo svojej reči pokračuje názorným príkladom prevzatým z prírody. Figovník mu už raz poslúžil ako obraz neplodnosti chrámového kultu, ktorý nedokázal uspokojiť hlad človeka (porov. Mk 11,12-14.20-26). Podobenstvom o figovníku v 13. kapitole upriamuje pozornosť na jeho rast: ako všetky fázy rastu nasledujú jedna po druhej a majú svoju postupnosť, tak aj eschatologické momenty, ako prenasledovanie, súd a záchrana vyvolených nasledujú po sebe. Príklad figovníka zdôrazňuje potrebu učeníka bdieť a zachytiť znaky blížiaceho sa konca. Ako ešte nie je viditeľné leto, ktorého príchod naznačujú  len vyháňajúce listy, tak aj príchod Syna človeka naznačujú niektoré znamenia.  Všetky súčasné katastrofy predchádzajú dňu jeho príchodu, kedy budú ukončené. „Ten deň“ nie je známy. Vo verši 32 čítame o „tom dni“, kým úryvok vo verši 24 začal slovami o „tých dňoch“. V závere, vo verši 32, sa pozornosť presúva zo zničenia chrámu na eschatologický moment, koniec čias. „Ten deň“ bol opisovaný v eschatologických proroctvách, napr. u proroka Sofoniáša (porov. Sof 1,15) alebo Zachariáša (porov. Zach 2,15). Presný moment príchodu Syna človeka je ukrytý, cieľom textu ani zďaleka nie je určiť ho, ale povzbudiť poslucháčov a čitateľov k vytrvalosti a bdelosti. Niektorí členovia prvotnej Cirkvi, ešte pred vznikom Markovho evanjelia, očakávali skorý príchod Krista (1 Sol 4,15-17), ale presvedčenie o jeho blízkosti čoskoro ustúpilo postoju pokojného očakávania v bdelosti a vytrvalosti (porov. 2 Sol 2,1-4; 3,6-13). Koniec Jeruzalemského chrámu prišiel v „tých dňoch“ a mohlo ho vidieť „toto pokolenie“. Raz určite príde aj „ten deň“, a nie je dôležité kedy. Ale dôležitý je deň, ktorý anticipuje „ten deň“ a pre každého nastáva inokedy. Na ten rozhodujúci deň sa tiež treba pripraviť, ako tí, ktorí očakávajú príchod Pána, aby mu otvorili hneď, ako zaklope.