- čítanie: Ez 34,11-12.15-17
Obraz pastierskeho života je v biblických textoch dobre známy. Nájdeme ho v historických knihách v súvislosti s Mojžišom, predtým ešte s Abrahámom a Ábelom, ktorí sa živili pastierstvom. Aj Dávid bol pastierom. Rovnako aj prorocké a múdroslovné texty, najmä žalmy, hovoria o Pánovi ako Pastierovi Izraela. Kto by nepoznal Žalm 23 a jeho dojímavý obraz Božej starostlivosti o svoj ľud! Dá sa tvrdiť, že tento obraz sprevádzal hebrejský ľud počas celých jeho dejín. Aj novozákonné texty ho rozvíjajú ďalej. Jánova 10. kapitola sa číta vždy na 4. veľkonočnú nedeľu. Takto nám pomáha pochopiť dar vykúpenia. Evanjelisti Matúš a Lukáš majú texty o Bohu ako Pastierovi ľudských duší.
Na tomto obraze – nech sa podáva v akýchkoľvek detailoch – je príznačné to, že pastier vždy ide pred stádom a že sa aktívne stará, aby ovečky mali dostatočnú a dobrú pašu. Prorok Ezechiel to vyjadruje slovami: Ja sám vyhľadám svoje ovce a ujmem sa ich… Tieto slová sú veľkou výzvou pre našich kňazov a všetkých, čo vychovávajú, aby sme hľadali človeka, a nielen čakali, že sa obráti… Toto by mal byť dnes hlavný pastoračný princíp.
Podobne aj každý veriaci sa má vo vzťahu k Bohu cítiť ako objekt Božej lásky a Božieho záujmu. Takto sa Pán stará o každého človeka. Celé dejiny spásy to potvrdzujú.
- čítanie: 1Kor 15,20-26.28
Svätý Pavol vyjadruje v tomto úryvku svoju vieru a nádej v zmŕtvychvstanie. Túto vieru odvodzuje od Ježišovho vzkriesenia, ktorý sa svojím zmŕtvychvstaním stal prvotinou vzkriesených. My ho v tomto nasledujeme a stávame sa súčasťou obdivuhodného postupu Božieho kráľovstva, v ktorom všetko dostáva novú kvalitu posväcovaním a zduchovňovaním. Budeme ho nasledovať aj v smrti a vo vzkriesení. Ježiš nechce svoje kráľovstvo pre seba, ale pre slávu Otca. Netúži po moci, ale po láske na slávu Boha Otca. Jedine takto bude Boh všetko vo všetkom.
Evanjelium: Mt 25,31-46
Evanjelium tejto nedele o poslednom súde nemožno považovať za podobenstvo alebo za symbolický text. Hovorí síce obrazne, najmä v prvých vetách, ale potom spontánne prechádza do opisu reálnych kritérií, podľa ktorých budeme súdení. Hlavným prvkom evanjelia je absolútna autorita Syna človeka. Ježiš príde vo svojej sláve v sprievode anjelov a zasadne na trón svojej slávy. On je večným Sudcom na základe vtelenia a vykúpenia. V Ježišovom postavení nejde o nejakú prijatú kompetenciu. Ježiš je večným Sudcom na tom základe, že on vie všetko posúdiť, lebo on skúsil, čo a kto je človek. Preto sa pre nás stal kritériom a autoritou pre všetky situácie ľudského života.
V prvom rade si všimnime obsah: na konci sveta budeme súdení za svoje činy, ktoré sme urobili alebo neurobili, a mali urobiť. Súdení budeme na základe skutkov, nie na základe svojich rečí. Pre Ježišovo kráľovstvo treba niečo urobiť, nielen o ňom rozprávať. Taktiež je potrebné si tu uvedomiť, že viera v Boha absolútne nie je záležitosťou nejakej ideológie, či len názoru na svet. Hoci používame slovo „svetonázor“, absolútne tu nejde o náš názor na to, ako vznikol svet, či o názor, že za hmotným svetom „musí niečo byť“, ako povedia niektoré prominentné osobnosti… Ide o to, či pre Božie kráľovstvo niečo robíme alebo nie…
Ďalším pozoruhodným prvkom tohto textu je, že Pán Ježiš sa stotožňuje so všetkými núdznymi. Je tu jedinečne ukázané tajomstvo vtelenia a vykúpenia: Ježiš sa stotožnil s ľuďmi, najmä s núdznymi. A nás učí otvárať sa pre potreby blížnych. Iba tak možno hodnoverne slúžiť Kristovi, ak slúžime ľuďom, ktorí sú v akejkoľvek núdzi.
Mons. Anton Tyrol
