Komentár k textom na 1. adventnú nedeľu cez rok „B“

Nádej – hlavná čnosť adventu.

Prvé čítanie: Iz 63,16b-17,19b; 64,1.2b-7

Tento prvý adventný úryvok vyjadruje hlboké vedomie, že sa Pánov ľud dopustil osobných hriechov. Podľa neho nie tak nešťastia, ktoré zažil majú byť v centre jeho ľútosti, ale hriech. Ten je ako väzenie, z ktorého sa nedokáže vyslobodiť vlastnou silou. A preto najsilnejším okamihom tohto úryvku z knihy Izaiáša je nepochybne prosba v 19. verši: „Kiež by si roztrhol nebesá a zostúpil!“
Vo vedomí svojho hriechu sa Boží ľud obracia na Pána vyznaním: „ty si náš otec“. V Starom zákone je to veľmi vzácny výraz. Práve Božie otcovstvo voči jeho ľudu je dôvodom, prečo ho Boh vyslobodil z Egypta: „Prepusť môjho syna!“ /Ex 4,23/. Prosbu, aby Boh prelomil nebo, Izaiáš dopĺňa odvolaním sa na to, čo preň Boh vykonal v minulosti. Aby sme mu i my mohli s dôverou povedať: nespomínaj na to, čo sme urobili, ale rozpomeň sa na to, čo si pre nás urobil ty, a rovnako konaj i dnes!

Druhé čítanie: 1Kor 1,3-9

Kresťania v Korinte žijú medzi minulosťou, v ktorej hojne zakúsili Božie dary, a budúcnosťou, keď „príde náš Pán Ježiš Kristus“. Pavol sa obracia na ich spoločenstvo a vysvetľuje, ako má vyzerať opravdivý kresťanský život, v ktorom si majú osvojiť dvojaký postoj: vzdávanie vďaky a nádej.
Apoštol nemusí jednotlivých kresťanov pobádať k väčšej účasti na živote spoločenstva, ale vidí že je treba viac zamerať bohatstvo jednotlivcov v prospech všetkých. Lebo dary a milosti, majú pomáhať ostatným, aby boli pevní „v pravom svedectve o Kristovi“.
Milosťou obdarení veriaci tak budú môcť s dôverou kráčať v ústrety konečnému zjaveniu Pána Ježiša, kedy dosiahnu plné spoločenstvo s ním. Pavol však zdôrazňuje, že k tomuto stretnutiu s Kristom ich neprivedie v prvom rade bdelé očakávanie, ale sám Boh. Kresťania totiž, ktorí dobre poznajú svoju krehkosť, môžu počítať s Božou vernosťou. Boh totiž chce za každú cenu priviesť ich povolanie k šťastnému cieľu.

Evanjelium Mk 13,33-37

Tento evanjeliový úryvok začína i končí pozvaním k bdelosti. Čo vlastne znamená bdieť? Je to niečo ako čakať na priateľa, ktorý tu už mal byť a nevieme, čo sa s ním stalo. V našom prípade však bez úzkosti, lebo Pánovi sa nemohlo nič zlé stať… Alebo si spomeňte, keď ste nocovali vo voľnej prírode a mimovoľne zachytávali každučký zvuk. Tak by sme mali zachytávať aj Božie „dotyky“, ktorými prekypuje každý deň Božích detí. Viaceré vzácne rukopisy priraďujú k bdelosti aj modlitbu: „Bdejte a modlite sa.“ Okrem narážky na Mk 14,38 naznačujú, že bez modlitby by bdelosť nebola bdelosťou. Modlitba posilňuje bdelosť, lebo chráni pred hriechom, ktorý ohlupuje. Evanjeliový pojem bdelosti zahŕňa v sebe okrem spojenia s Bohom aj zmysel pre rovnováhu, zodpovednosť. Ale tiež vernosť, pokoru a teda i lásku.
Následne nám evanjelium vysvetľuje, že bdieť máme preto, lebo nepoznáme presný čas Pánovho príchodu. Mohlo by sa nám zdať, že si Ježiš touto neistotou chce kresťanov zotročiť a tým, že  nezjavuje deň ani hodinu svojho príchodu nás udržuje v neustálom strachu. Opak je však pravdou. Ježiš nám neudáva čas svojho príchodu aj preto, že každá hodina je vhodná na to, aby sme otvorili evanjelium a začali podľa neho žiť. Každá hodina je naplnená nesmiernym potenciálom lásky a preto aj spásy našej i blížnych. A zmysel všetkých zdanlivých banalít každodenného života je v tom, aby sme sa aj skrze ne učili bdelosti.
Očakávanie je vlastne jediný správny spôsob života kresťana. Práve v stave očakávania Pána sa dotýkame zeme i neba zároveň. Vtedy totiž vychádzame z čiernej diery egoizmu v ústrety Bohu i blížnym. Prejavom takéhoto čakania je „starosť o dom“ cirkvi a verné konanie práce, ktorou nás poveril Boh. S cieľom očakávaného vstupu na nebeskú hostinu. Preto v bdení kresťana nemá miesto strach ani smútok. Naopak sme pozvaní prežívať ho v ovzduší radosti a dôvery.

sestra Dagmar Kráľová