- čítanie: Ez 33,7-9
Nedeľu, ktorú práve slávime, by sme vzhľadom na čítania, mohli nazvať nedeľou účasti na Kristovom prorockom úrade. Služba prorokov v dejinách vyvoleného Božieho ľudu Starého zákona bola svojím spôsobom jedinečná. Proroci predstavovali v náboženskom spoločenstve špeciálny stav, úlohou ktorého bolo bdieť nad životom Božieho ľudu. Mali strážiť čistotu kultu a prejavov viery. Proroci boli strážcami morálky a keď to bolo potrebné, neraz karhali aj kráľov a kňazov.
Úryvok z Ezechielovho proroctva je svojím posolstvom mimoriadne dôležitý. Na jednej strane pamätáme na Ježišove slová o smietke a o brvne v oku blížneho, či vo vlastnom oku (porov. Mt 7,1-5). Máme teda urobiť poriadok najskôr vo vlastnom živote. Na druhej strane si musíme byť vedomí, že sme za každého človeka zodpovední. Sme povinní upozorniť blížneho na jeho hriechy. Tak ako sa v prípade Ezechiela sám prorok zodpovedal pred Bohom, podobne aj my budeme za túto oblasť zodpovední pred Bohom. Prorok Ezechiel nám teda vstupuje veľmi vážne do svedomia a učí nás správne rozlišovať toleranciu a zodpovednosť.
2. čítanie: Rim 13,8-10
Aj dnešný úryvok z Listu Rimanom – podobne ako z minulej nedele – je z časti, ktorú chápeme ako praktickú časť listu. Pavol tu vysvetľuje podstatu všetkých predpisov zákona, ktorou je láska k Bohu a blížnemu. V tomto úseku Listu Rimanom sa Pavol venuje láske k blížnemu. To je jediná naša povinnosť voči ľuďom okolo nás. Láska je syntézou a súhrnom všetkých predpisov a ustanovení zákona. Všetky predpisy, zákony a nariadenia majú „spoločného menovateľa“, a tým je láska, ktorá je naplnením Zákona.
Evanjelium: Mt 18,15-20
Rozličné rady a odporúčania Pána Ježiša z dnešného evanjelia sú veľmi vhodným potvrdením a azda aj doplnením tých obsahov, ktoré zazneli v dnešnom prvom čítaní z proroka Ezechiela. Ježiš Kristus nás svojimi postojmi uschopňuje nájsť správnu rovnováhu medzi starosťou o to, aby sme boli voči blížnym úprimní a hľadali najskôr brvno vo vlastnom oku a až potom smietku v očiach druhých. Ale na druhej strane nás učí prežívať spoluzodpovednosť za každého človeka a zaujať správny postoj voči každému.
Niektorí autori komentujú tieto texty tak, že si všímajú slová proti tebe z prvej vety úryvku a tvrdia, že iba v tom prípade, sa treba odhodlať na napomenutie, keď sme do celého prípadu zainteresovaní ako objekt prehrešenia zo strany blížnych. Táto interpretácia však prezrádza minimalistický prístup a nie je v súlade s tým dôrazom, ktorý ukazuje Ježiš (medzi štyrmi očami * so svedkami * pred zhromaždením). Tu môžeme obdivovať Ježišov jemnocit a diskrétnosť. Nechce, aby sme za svoje prehrešky trpeli stratou dobrej povesti, preto nás učí napomenúť blížneho najskôr diskrétne v súkromí. Ak to nezaúčinkuje, tak to máme povedať v prítomnosti jedného alebo dvoch svedkov a až potom pred celým zhromaždením…
Evanjeliový úryvok, o ktorom uvažujeme, má ešte aj druhú časť: hovorí o spoločnej modlitbe minimálne dvoch alebo troch zhromaždených ľudí v Ježišovom mene. V takom prípade je aj Ježiš medzi nimi. Tento fakt nám pomáha porozumieť aj predchádzajúcej časti o napomínaní blížnych. V oboch témach sa ukazuje pekná konvergencia smerom ku Kristovi. Všetky naše snahy o nápravu blížnych majú smerovať k spoločnej modlitbe a v konečnom dôsledku k stretnutiu s Ježišom Kristom. Tak sa realizuje naša účasť na prorockom úrade Ježiša Krista.
Mons. Anton Tyrol
