Komentáre k textom na slávnosť Najsvätejšej Trojice „A“

1. čítanie: Ex 34,4b-7a.8-9

Dej prvého čítania sa odohráva počas putovania Izraela púšťou z Egypta. Vo vzťahu Izraela k Bohu sa práve odohrávala veľká kríza. Boh dal Izraelu Desatoro a uzavrel s ním zmluvu, ale Izrael túto zmluvu porušil. Mojžiš sa potom zo všetkých síl snaží priviesť ľud k pokániu. Vo vzťahu k Bohu zas prosí za ľud. Vyslovil pritom trúfalú prosbu: Daj mi vidieť svoju slávu! (Ex 33,18). Nato ho Boh povolal na vrch Sinaj a tam sa mu zjavil. Prechádzal popred Mojžiša a volal: Pán Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech… Je to jedna z najkrajších a najviac prekvapujúcich charakteristík Boha, ktorú on vydal o sebe samom. A to bolo v čase, keď sa ľud dopustil veľkej nevernosti Bohu! Izrael bol vtedy v situácii, keď si takéto seba-predstavenie Boha najmenej zaslúžil. Mojžiš v tom momente využil situáciu a zvolal: Ak som, Pane, našiel milosť v tvojich očiach, prosím, poď s nami, Pane… (Ex 34,9).

Opísaná epizóda je pre nás dnes povzbudením k bezhraničnej dôvere v Boha, pretože tu sa presviedčame o bezhraničnej láske Boha voči svojmu ľudu. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nás presviedča o tejto Božej láske. Aj my smieme dnes v tajomstve Najsvätejšej Trojice kontemplovať túto Božiu lásku a dúfať, že dostaneme na nej účasť.

 

2. čítanie: 2Kor 13,11-13

Obsahom druhého čítania sú záverečné verše Druhého listu apoštola Pavla do Korintu. Tento list bol napísaný ako odozva na mimoriadne ťažkosti, ktoré vznikli medzi veriacimi v Korinte, keď tam židovčiaci kresťania naštrbili Pavlovu povesť. Pavol sa priamo v Korinte usiloval nastoliť poriadok, ale jeden z tamojších veriacich ho neprávom urazil. Pavol odišiel a pravdepodobne z Efezu napísal dojímavý list, tzv. „list sĺz“, v ktorom sa objavuje smútok i radosť, obava, nádej, nežnosť, ale i rozhorčenie nad krivdou. Prevláda však láska, ktorá dostáva svoj výraz aj v záverečných veršoch listu. Hlavným Pavlovým argumentom v týchto veršoch je spolupatričnosť, rovnaké zmýšľanie a vzájomná láska. Na takéto vzťahy zvoláva milosť Ježiša Krista, Božiu lásku a spoločenstvo Ducha Svätého…

 

Evanjelium: Jn 3,16-18

Evanjeliový úryvok je z Jánovej tretej kapitoly, ktorá prináša rozhovor Ježiša s Nikodémom. Hlavnou témou tohto rozhovoru je otázka znovuzrodenia človeka z vody a z Ducha Svätého. V tejto súvislosti sa hovorí o vzťahu Boha k svetu.

Je zaujímavé, že v Jánovom evanjeliu sa kategória „sveta“ vyskytuje v dvojakom zmysle. Evanjelista Ján predstavuje svet ako súhrn opozičných postojov voči Bohu. Napríklad v rozlúčkovej reči Jn 14 – 16: Ducha pravdy… svet nemôže prijať… (14,17); …seba chceš zjaviť nám, a svetu nie? (14,22); …ja som si vás vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí… (15,19).

V dnešnom úryvku je však kategória sveta používaná v pozitívnom zmysle ako predmet Božieho záujmu a Božej lásky: Boh tak miloval svet… Boh poslal svojho Syna, aby svet spasil… (Jn 3,16-17).

Pre nás z toho vyplýva poučenie, že máme mať vlastné myslenie, nezávislé na spôsobe myslenia a na postojoch, ktoré má svet okolo nás aj v našich časoch. Naše myslenie a naše postoje majú byť postavené na Ježišovom myslení a jeho postojoch. Jednotlivé postoje si odvodzujeme od Ježišových, teda od Božích postojov. Na druhej strane však aj my máme vnímať svet ako predmet našich snáh o zduchovnenie, posvätenie, premenu sveta podľa cieľov, ktoré má Boh so svetom. Celé dejiny spásy nás o tom ubezpečujú a tajomstvo Najsvätejšej Trojice nám to veľmi zreteľne pripomína a dáva nám k tomu odvahu.

Mons. Anton Tyrol