1. čítanie: Iz 2,1-5
Biblickí exegéti nazývajú proroka Izaiáša „evanjelistom Starého zákona“. Dôvodom takéhoto titulu je najmä to, že Izaiáš napísal mnoho textov, ktoré hovoria o Mesiášovi. A novozákonné texty sa naň často odvolávajú. Aj toto videnie proroka Izaiáša (2,1-5) z 8. storočia pred Kristom hovorí o mesiášskych časoch. Ostatné dni spomenuté na začiatku čítania sú opísané ako dni plné pokoja, súladu medzi národmi a otvorenosti na Pánovo slovo. Ak sa chceme pýtať, či tento mesiášsky pokoj nastal príchodom Ježiša Krista, ale či prorok má na mysli posledné časy, musíme odpovedať, že – žiaľ – opísaný mesiášsky pokoj v opísaných konkrétnych okolnostiach nie je ešte realitou. Preto si ju v advente znovu a znovu pripomíname.
Tak sa chceme motivovať k tomu, aby sme na tento ideál nezabúdali a pracovali na jeho uskutočňovaní. Preto je namieste zvýšená pozornosť voči Božiemu slovu v advente. Je to aj naša najlepšia reakcia na výzvu proroka: …kráčajme vo svetle Pánovom! Nech cez adventné obdobie zostane pred naším duchovným zrakom Izaiášov obraz mesiášskych čias a tento posvätný adventný čas nech znamená priblíženie sa k tomu ideálu liturgie 1. adventnej nedele.
2. čítanie: Rim 13,11-14a
V súvislosti s prvými kresťanmi niekedy počúvame také názory, že prví kresťania žili svoj život viery v očakávaní bezprostredného druhého príchodu Ježiša Krista. Možno je to do určitej miery pravda, ale treba dať pozor, aby sme týmto postojom nezakrývali správne „napätie viery“, totiž určitú pozitívnu dynamiku ich vzťahu k Ježišovi Kristovi, po ktorom úprimne túžili.
Medzi takéto texty patrí aj toto čítanie, v ktorom Apoštol Pavol hovorí o blízkosti spásy, o blízkosti dňa, o výzbroji svetla atď. Apoštol Pavol vo výrazoch noc-deň, tma-svetlo veľmi účinne animuje kresťanov v Ríme, aby žili čnostne a osvojili si spásu. Obliecť si Ježiša Krista znamená celkom sa zrieknuť skutkov tmy a stotožniť sa s Ježišovým myslením. Adventný čas je na to veľmi vhodným obdobím. Cez advent pri rorátnom svetle možno neustále oživovať túto Pavlovu výzvu.
Evanjelium: Mt 24,37-44
Téma posledných vecí človeka a ľudstva sa zvykne podávať v obrazoch bedlivej pozornosti. Niekedy texty nabádajú svojich adresátov, aby boli pripravení a „nedali sa nachytať“, či pomocou obrazu o hospodárovi, ktorý nedovolí potenciálnemu zlodejovi vniknúť do domu a nenechá sa okradnúť… Sú to všetko obrazy, ktoré hovoria o tom, že Ježišovi nasledovníci majú žiť v neustálej túžbe po svojom Spasiteľovi. Bdieť teda znamená predovšetkým byť nie niečím vonkajším či materiálnym spôsobom, ale svojím duchom zameraný na hodnoty, ktoré si zasluhujú našu pozornosť z hľadiska definitívneho, posledného cieľa.
Názorne to ukazuje obraz v evanjeliu: Na poli budú dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá… (Mt 24,40). Teda navonok ide o rovnakú činnosť, a predsa vnútorné nastavenie týchto je odlišné…
Naše prežívanie adventu teda nemusí mať charakter života v strehu, ale už teraz sa môže stať radostným prežívaním úzkeho spoločenstva s Ježišom Kristom. Stále viac po ňom túžime a usilujeme sa byť pripravení na jeho prijatie.
Mons. Anton Tyrol
