Komentáre k – Nanebovstúpenie Pána „B“

  1. čítanie: Sk 1,1-11

Čítanie zo Skutkov apoštolov je vzaté z úvodu tohto novozákonného spisu, v ktorom možno vnímať úzke prepojenie s Lukášovým evanjeliom; adresátom je ten istý Teofil. Táto osoba nie je známa z iných zdrojov; môže to byť teda odkaz nielen na konkrétneho jednotlivca, ale súčasne i obrazný predstaviteľ celého spoločenstva Cirkvi, ktoré dostáva príbeh Skutkov ako model, podľa ktorého sa má riadiť a žiť.

Na začiatku spisu nás Lukáš vovádza do obdobia stretnutí učeníkov s Ježišom po jeho zmŕtvychvstaní, „keď sa im štyridsať dní zjavoval“. Autor nezachádza do podrobností tých stretnutí, pretože pozornosť zameriava na Ježišove posledné pokyny. Učeníci sú zvedaví na dátum konečnej obnovy kráľovstva Izraela. Ježiš ich však nabáda, aby nepremýšľali nad tým „kedy“ nastane. Upriamuje naopak ich pozornosť na úlohu, ktorú majú dovtedy plniť: „…budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii až po samý kraj zeme“. Tieto Ježišove slová sa stávajú náčrtom celej knihy Skutkov, keďže v nich nachádzame cestu prvotnej Cirkvi počnúc od počiatkov v Jeruzaleme, cez rozšírenie v oblasti východného Stredomoria až po dosiahnutie centra vtedajšieho impéria, Ríma, v osobe Pavla.

Učeníci majú pokračovať v službe Ježiša ako svedkovia jeho kráľovstva, ktoré nie je ďaleko od ľudí, „lebo Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17,21). Nie je nutné sa upriamovať na Ježišovu telesnú neprítomnosť, nie je potrebné hľadieť do neba. Ježišova prítomnosť pokračuje prostredníctvom jeho učeníkov, ustanovených za ohlasovateľov jeho evanjelia. V tejto úlohe ich onedlho upevní sila prisľúbeného Ducha.

  1. čítanie: Ef 4,1-17

V úryvku z Listu Efezanom Pavol adresuje komunite veriacich sériu výziev so zámerom, aby žili „dôstojne podľa povolania“, ktoré dostali. Pripomína, že nasledovanie Krista nemôže nemať vplyv na ich bežný život. Vyzýva ich, aby svedčili o svojej viere prostredníctvom čností – pokory, miernosti a zhovievavosti, vzájomnej lásky – a aby pracovali na rozvoji jednoty a pokoja. Kladie citeľný dôraz najmä na rozmer života v spoločenstve, na jednotu všetkých prostredníctvom krstu a daru Ducha. Všetci sú povolaní budovať „Kristovo telo“, ktorým je samotná komunita.

Jednota, ktorá svedčí o prináležaní Kristovi, však neznamená uniformitu. Apoštol pripomína, že „každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“. Jeho slová sa nápadne podobajú tým v Rim 12,6-8 a predstavujú rôzne služby, ktoré vedú k spoločnému cieľu: k zrelosti čiže „k miere plného Kristovho veku“.

Citát zo Žalmu 68,19 umožňuje malý „pešer“ (rabínske vysvetlenie) o teológii spásy prostredníctvom vystúpenia a zostúpenia. Kristus „zostúpil do nižších častí zeme“, teda stal sa jedným z nás, aby nás pri svojom nanebovstúpení naplnil novou dôstojnosťou. Tento dar však zostáva trvalým povolaním, ktoré sa má uskutočňovať prostredníctvom služieb, ktoré boli zverené každému z nás, „kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna“.

Evanjelium: Mk 16,15-20

Záverečné verše Evanjelia podľa Marka prinášajú posledné Ježišove slová odovzdané učeníkom predtým, ako „bol vzatý do neba a zasadol po pravici Boha“. Ide o určitý druh syntézy Božieho plánu spásy, ktorý inicioval Ježiš a ktorý je pri jeho odchode zo sveta zverený učeníkom, aby v ňom pokračovali. Alebo, lepšie povedané, plán sa rozširuje na celý svet. Ak Ježiš kázal a uzdravoval hlavne na území Galiley, Judey a čiastočne v okolitých oblastiach (Dekapolis, Týrus a Sidon), učeníci dostávajú úlohu ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium celému stvoreniu. Nástojenie na „celom svete“ a „všetkom stvorení“ je zarážajúce: misia sa má uskutočňovať všade a jej adresátmi sú všetci bez výnimky.

Obsahom ohlasovania je evanjelium. Je to zvesť o Ježišovi a jeho smrti za naše hriechy, ale aj zvesť o vzkriesení, znamení života. A nie je to jediné znamenie v ich kázaní. Ježiš im dáva prísľub ďalších znamení, ktoré budú sprevádzať tých, čo uveria, čiže tých, ktorí vo svojom živote prijmú posolstvo evanjelia. Všetky znamenia, ktoré Ježiš menuje, sú vyjadrením novej kvality života. Prostredníctvom nich totiž Ježiš osobne potvrdzuje pravdivosť ohlasovania učeníkov, ako to vyjadruje i posledná veta Markovho evanjelia: „…Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali“.

Marek Vaňuš SVD