-
čítanie: Sir 3,3-7.14-16
Knihu Sirachovcovu – v kresťanskej tradícii označovanú aj „Ekleziastikus“, čiže „cirkevný spis“ – preložil z hebrejčiny do gréčtiny v prvej polovici druhého storočia pred Kristom vnuk Ben Siracha pre Židov v Egypte ako sa možno dočítať v prológu spisu. V hebrejskom kánone chýba, no kresťania ho od počiatku vnímali ako inšpirovanú knihu, nakoľko je súčasťou gréckeho prekladu Písma, Septuaginty, ktorú Cirkev používala od počiatku. Kniha sa radí do tradície múdroslovnej literatúry a podobá sa Knihe Prísloví. Za krátkymi aforizmami, prirovnaniami a trefnými výrokmi týkajúcimi sa oblastí každodenného života možno vidieť základnú otázku, na ktorú sa snaží posvätný autor odpovedať: „Čo vedie v živote ku šťastiu?“
Prvé čítanie tvorí úryvok z 3. kapitoly, ktorý ponúka poučenie o synovskej úcte k rodičom. Keďže pokyny sa týkajú rodičov v pokročilom veku – „buď oporou svojmu otcovi v starobe… ak slabne na mysli, buď trpezlivý“ – zrejme majú na mysli rodiny, kde dospelí synovia naďalej žili s rodičmi, a to aj dlho po tom, čo si založili vlastnú rodinu. Taká situácia prirodzene mohla zvýšiť riziko konfliktov medzi dospelými deťmi a ich starnúcimi rodičmi. Piate prikázanie, ktorého prítomnosť možno čítať za komentármi Ben Siracha, sa totiž nevzťahuje len na povinnosti malých detí voči rodičom. Pripomína širšie chápanie povinností voči otcovi a matke a nabáda čitateľov, aby im preukazovali neustály rešpekt. Popri prísľube o kvalite života – „kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí …kto si váži otca, bude dlho žiť“ –svätopisec kladie dôraz aj na duchovný prínos rešpektu k rodičom: „Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov… a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba“. A o niečo ďalej znova: „Nezabudne sa ti, že si mal súcit s otcom, odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal“. Text dodáva, že rovnakú úctu a česť si zaslúži i matka: „zbiera poklady ten, kto má v úcte matku“. Úcta dospelých detí k rodičom otvára priestor pre Božie požehnanie.
-
čítanie: Kol 3,12-21
Čítanie z Listu Kolosanom tvorí séria morálnych povzbudení k náležitému kresťanskému životu. Adresáti listu sú definovaní ako „Boží vyvolenci, svätí a milovaní“, čo sú tituly, ktoré pripomínajú tituly ľudu Izraela v Dt 7,6-8. Znamená to, že hoci adresáti pochádzali z pohanov, vďaka Kristovi sa stávajú súčasťou novej Božej rodiny. Po tom, ako Pavol pripomenul, že boli „vzkriesení s Kristom“ (Kol 3,1), a že tým pádom vyzliekli „starého človeka s jeho skutkami“ (Kol 3:9), ich povzbudzuje, aby sa „obliekli“ do cností hlbokého milosrdenstva, láskavosti, pokory, miernosti a trpezlivosti, ktoré umožňujú harmonický život. Láska – najväčšia z nich (porov. 1Kor 13,13) – je „zväzkom dokonalosti“ na odevoch cností a prináša Kristov pokoj do sŕdc. Tu možno pozorovať v Pavlovom uvažovaní prechod od vonkajšieho k vnútornému. Lebo cnosti sú viditeľným znakom neviditeľnej oddanosti jednote, „v jednom tele“.
Posledné verše druhého čítania sú zamerané na model rodinných vzťahov, ktorý predstavuje takzvaný „kódex domácnosti“. Nabádanie manželiek, aby sa podriadili svojim manželom treba vnímať v kontexte kultúry spred dvetisíc rokov. Na druhej strane je potrebné poznamenať, že manželom sa nehovorí, aby svojim ženám vládli, ale aby ich milovali. Slovo použité pre „lásku“ [agapé] označuje sebadarujúcu lásku, ktorej cieľom je dobro ich manželiek bez očakávania akejkoľvek odmeny. Opakom takejto lásky je tvrdosť a nevrlosť. Mužov pred takýmto správaním Pavol varuje. Deti povzbudzuje, aby poslúchali svojich rodičov, a „otcov“ – množné číslo tu môže označovať oboch rodičov – vyzýva neprovokovať ani nedráždiť ich, aby „nezmalomyseľneli“ čiže nezostali znechutené. Pripomína tak potrebu miernosti vo vykonávaní autority a vyžadovaní poslušnosti v rámci rodiny.
Evanjelium: Lk 2,41-52
Úryvok evanjelia približuje záverečnú epizódu „detstva“ Ježiša, ktorá je zároveň akýmsi prechodom do dospelosti. Dodnes v kultúre judaizmu chlapec vstupuje do dospelého veku prostredníctvom obradu bar micwa, čo je okolo toho dvanásteho roku života. Cítiť to i zo samotného textu, kde sa Ježiš stáva hlavným protagonistom (na rozdiel od rozprávaní týkajúcich sa jeho narodenia a udalostí bezprostredne nasledujúcich).
Z hľadiska „rodinného života“ stojí za pozornosť skutočnosť, že problém, ktorý sa objavuje – stratenie syna pre určité nedorozumenie – sa nerieši vzájomným obviňovaním, ale dialógom, ktorý sa usiluje o hlbšie porozumenie. A hoci evanjelista pridáva komentár: „…oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril“, harmónia rodiny je obnovená: „…bol im poslušný“. Koniec-koncov, cestu z nepochopenia ukazuje Mária, ktorá tie slová uchováva vo svojom srdci. Ukazuje cestu meditácie ako postoj zoči-voči Božiemu tajomstvu: nemožno ho preniknúť, ale umožniť mu, aby formovalo život z vnútra.
Nepochopenie Ježišovho slova je jednou z čŕt Lukášovho evanjelia: dva krát sa objaví ako reakcia učeníkov na Ježišove predpovede utrpenia (Lk 9,45; 18,34), a dva krát doň on sám, už ako zmŕtvychvstalý, ponúkne svetlo (24,25-26.31; 24,45). Dotýka sa toho, „kde“ má Ježiš byť. On nezodpovedá ľudským očakávaniam, pretože je vždy tam, kde ide o Otca.
Marek Vaňuš SVD
