1. čítanie Ex 20, 1-17
Desať Božích slov alebo prikázaní ako ich poznáme z katechizmu, sú nielen aplikáciou najväčšieho prikázania lásky k Bohu a blížnemu či zhrnutím celého tzv. Mojžišovho zákona, ale aj pokračovaním Mojžišovej skúsenosti s Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba, ktorej sa mu dostalo na Božom vrchu Horeb. Ešte predtým, než tu priviedol na Boží príkaz izraelský národ vyslobodený z Egypta, zažil Mojžiš Božie zjavenie v horiacom kríku, keď sem prišiel s ovcami svojho tesťa Jetra (Ex 3). Vtedy mu Boh dal na prvé počutie skoro nesplniteľný príkaz vyslobodiť izraelské kmene z Egypta a predstavil sa mu tým, že mu zjavil svoje meno. V prípade desiatich slov, ako sa na iných miestach spomínajú (Ex 34,28; Dt 4,13; 10,4), ide tiež o Božiu iniciatívu, keď Boh dáva nielen presné a náročné príkazy, ale dáva sa aj spoznať svojmu ľudu ako ten, ktorý ich vyviedol z domu otroctva (Ex 20,2), ktorý je žiarlivý, ale veľmi milosrdný (Ex 20,5-7), ktorý je stvoriteľom neba i zeme (Ex 20,11) a ktorý im ide dať sľúbenú zem (Ex 20,12). Desať Božích slov je tak zákonom i programom, ktorý privádza k skúsenosti s Bohom. Vyvolený národ a potom aj ďalšie národy majú skúsiť a presvedčiť sa, aký dobrý je Pán (Ž 34,9). Misijný rozmer desiatich Božích slov možno vnímať aj z Dt 2,6-7, kde sa píše, že „to bude vaša múdrosť a rozumnosť pred národmi, ktoré zvedia o každom tomto príkaze a budú vravieť: “Naozaj múdry a rozumný je tento veľký národ!”. Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán, náš Boh, kedykoľvek k nemu voláme?“ V plnosti času Ježiš sám o sebe vyhlási, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť (Mt 5,17) a tak vyslobodiť ľudí z otroctva hriechu.
2. čítanie 1 Kor 1, 22-25
Apoštol Pavol píše korintským kresťanom svoj prvý list v snahe upokojiť vášne, ktoré tam vzbĺkli a zahojiť rozdelenie, ktoré vzniklo kvôli pretekaniu sa v tom, kto má múdrejšieho a mocnejšieho učiteľa viery (1 Kor 1,10-17). Jedna skupina sa odvolávala i na neho, a preto sa Pavol predtým, než slávnostne vyhlási, že nechce medzi nimi „vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2,2), púšťa do témy múdrosti a moci. Obe veličiny sú preferované rozdielnym skupinami korintských kresťanov. Kým múdrosť – sofia – mocne oslovuje veriacich pochádzajúcich z nežidovského helenistického sveta filozofov a rečníkov, vo svete zbožného židovského ľudu sa moc prejavuje v znameniach – semeia – teda v prorokmi predpovedaných zázrakoch. Pavol chce spojiť na mnoho spôsobov rozhádané skupinky ľudí, ktorí sú ako malé deti (1 Kor 3,1-3), a preto využíva obe veličiny a ohlasuje im veľkú pravdu o Božej láske v Ježišovi Kristovi, ktorý sa pre svoju obetu na kríži stal bláznovstvom pre Grékov a zároveň pohoršením pre Židov. Cesta k úspechu v očiach Grékov bola vydláždená cnosťami a strategickými rozhodnutiami s maximálnym využitím rozumových a vôľových kapacít človeka. Cesta k úspechu v židovskom svete bola cestou objavovania Mesiáša, ktorého Boh potvrdí mocnými činmi a obnoví Dávidovo kráľovstvo. Kristova cesta kríža je protirečením obom teóriám úspechu, ale jediná je skutočným úspechom, pretože sa v ukrižovanom Kristovi zjavuje Božia moc a Božia múdrosť, keď je oslávený vzkriesením a Duch Svätý je rozliaty v srdciach veriacich. (porov. Rim 5,5)
Evanjelium Jn 2, 13-25
Blízkosť veľkonočných sviatkov, ktoré boli spojené s množstvom zvieracích obiet a vrcholili jedením veľkonočného baránka, naznačujú, že v čítanej stati z Jánovho evanjelia pôjde o otázku kultovej obety. Ježiš svojím radikálnym konaním narúša liturgický systém kultu v jeruzalemskom chráme. Tak dobytok ako aj ovce a holuby boli jeho nevyhnutnou súčasťou a slúžili davom pútnikov, aby si podľa svojich možností mohli vybrať zodpovedajúcu obetu. Tú neskôr rukami kňazov priniesli Bohu, ktorý mal v jeruzalemskom chráme vo svätyni miesto svojej prítomnosti (1 Kr 8,29). Súčasťou celého procesu bolo okrem kupovania obetných zvierat aj prispievanie do chrámovej pokladnice (porov. Mk 12,41-44; Lk 21,1-4). Kvôli prevencii modlárstva, mohli byť vhodené len mince, ktoré nevyobrazovali ľudí alebo zvieratá, ale len rastlinné motívy. Preto v portfóliu služieb mali svoje miesto aj peňazomenci. Ježiš svojim prorockým činom hovorí svojim oponentom, že prichádza zmena kultu. Zvieracie obety už nie sú nutné, lebo ich nahradí jediná dokonalá Kristova obeta. Nová liturgia sa začne Kristovým zmŕtvychvstaním. Potrebné je len jeho telo, ktoré bude ako chrám ľuďmi zborené, ale za tri dni vzkriesené a oslávené. Na okraji tohto prorockého znamenia uvádza evanjelista Ján ďalšie dve skupiny ľudí. Na jednej strane sú to ľudia, ktorí sa hlásia k Ježišovi preto, že vidia znamenia – jeho zázraky – ale Ježiš sa im nezdôverí a zo scény Jánovho evanjelia miznú. Na druhej strane sú to učeníci, ktorí ostávajú s Ježišom až do konca a po jeho zmŕtvychvstaní si na všetko spomenú a uveria Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Prorocké znamenie vyčistenia chrámu má tak svoje naplnenie a pochopenie až po veľkonočných udalostiach.
Štefan Novotný
