- čítanie: Sk 10,25-26.34-35.44-48
Úryvok zo Skutkov apoštolov nás privádza do domu Kornélia, rímskeho dôstojníka, ktorý žil v prosperujúcom palestínskom prístavnom meste Cézarea. Pár dní dozadu mal tento „nábožný a bohabojný človek“ (Sk 10,2), ktorý nebol Židom, videnie a v ňom dostal pokyn, aby poslal po apoštola Petra, ktorý sa nachádzal v Joppe vzdialenom asi dva dni cesty na juh. Aj Peter v Joppe mal videnie, ktorému však sčasti nerozumel – mal jesť to, čo nebolo pre Židov zo Zákona povolené –, hoci záverečné usmernenie bolo jasné: mal prijať pozvanie od Kornélia. A tak sa Peter vydal na cestu a vošiel do domu pohana a povedal svojmu hostiteľovi: „Vy viete, že Žid sa nesmie spolčiť ani stretnúť s cudzincom. Ale mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom“ (Sk 10,28).
Táto podrobne opísaná Petrova návšteva sa stala modelom pre ranú Cirkev, ako má evanjeliovým spôsobom pristupovať k tým, ktorí nepochádzali zo židovského prostredia. Po vypočutí toho, čo zažil Kornélius (porov. Sk 10,30-33), Peter ohlasuje evanjelium, v ktorom pripomína Božiu nestrannosť – „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ – , a hneď nato nasleduje vyliatie Ducha Svätého. Pre Petra sa dar Ducha vyliaty aj na pohanov stáva neomylným dôkazom Božej záľuby v tých, ktorí obývali dom, do ktorého prišiel. Uznáva Božiu lásku vyjadrenú v dare Ducha a nebráni milosti: bez váhania pokrstí Kornélia a jeho rodinu. Otvára spoločenstvo Cirkvi pre prijatie pohanov bez toho, aby ich nútil prijímať židovské tradície. Jeho krok dáva zelenú novému spôsobu evanjelizácie, čo neskôr oficiálne potvrdí prvý apoštolský koncil v Jeruzaleme (porov. Sk 15). Peter, citlivý na Božie podnety, prechádza konverziou: zbavuje sa rozdeľovania ľudí na čistých a nečistých, a otvára sa pre ich prijatie do spoločenstva Cirkvi.
- čítanie: 1Jn 4,7-10
V čítaní z Prvého listu Jána nachádzame krátky, ale veľmi hlboký pohľad na lásku v kresťanskom chápaní. Úvodné oslovenie adresátov ako „milovaní“ – ktoré autor listu opakovane používa – pripomína veriacim v komunite, že Boh ich miluje. Božia láska prichádza ako prvá a prichádza nezaslúžene: „…nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás“. Je to viditeľné predovšetkým v tom, že Boh poslal svojho jediného Syna (porov. Jn 3,16), ako „zmiernu obetu za naše hriechy“.
Prvotnosť Božej lásky je základom pre vzájomnú lásku členov komunity viditeľnú v odpúšťaní, vzájomnom prijímaní sa a v službe; to je totiž spôsob, ako zostať i v spoločenstve s Bohom. Alebo, inými slovami, láska vyjadruje duchovné príbuzenstvo s Bohom, ktorý je zdrojom lásky. „…milujme sa navzájom, pretože láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ To povzbudenie je tak dôležité, že bezprostredne je zopakované v obrátenom zmysle: „Kto nemiluje, nepoznal Boha.“ Na prejavovaní vzájomnej lásky – alebo jej neprejavovaní – stojí a padá celé kresťanstvo.
„Boh je láska“ je jedným z najkrajších no i najnáročnejších výrokov v Prvom Jánovom liste. Krásnym, pretože odhaľuje Božiu identitu. Náročným, pretože si vyžaduje podobnú odpoveď od tých, ktorí sa pri krste stali jeho synmi a dcérami.
Evanjelium: Jn 15,9-17
V evanjeliu pokračujeme v čítaní Ježišovho rozlúčkového prejavu v rámci Poslednej večere, a to od bodu, pri ktorom sme skončili minulú nedeľu. Ježiš sa predstavil ako „pravý vinič“, a teraz sa vracia k slovám predneseným krátko po umytí nôh učeníkom a po Judášovom odchode, k slovám o novom prikázaní lásky (porov. Jn 13,34-35).
Nejde však o jednoduché zopakovanie prikázania. Ježiš predstavuje súvislosti, v ktorých vysvetľuje, prečo sa ním treba riadiť. Najprv hovorí, že láska je základ jednoty medzi ním, Otcom a učeníkmi: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ Potom vysvetľuje, ako uskutočňovať prikázanie lásky: dodržiavaním prikázaní Otca – to značí jeho slov – a dokonca pripravenosťou položiť vlastný život tak, ako to urobil Ježiš. Ježiš je tou mierou, ktorou sa treba riadiť: „…aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ Nuž a nakoniec Ježiš poukazuje i na cieľ zotrvania v jeho láske: „…aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“
Na základe týchto základných súradníc môžu učeníci plniť prikázanie lásky a prinášať tak duchovné ovocie, ktoré sa nepominie. Pretože – ako píše Pavol v jednom zo svojich listov – „láska nikdy nezanikne“ (1Kor 13,8). Stvárňuje vzťahy, ktoré premieňajú „sluhov“ na „priateľov“, a otvára Otcovo srdce, aby prosiaci dostal všetko, o čo žiada v Ježišovom mene.
Marek Vaňuš SVD
