Komentáre k čítaniam k 5. veľkonočnej nedeli „B“

  1. čítanie: Sk 9,26-31

Text zo Skutkov apoštolov popisuje situáciu prvej komunity v Jeruzaleme po príchode „obráteného“ Šavla [text Skutkov používa toto meno pre apoštola Pavla po kap. 13; Šavol bolo veľmi pravdepodobne jeho židovské meno, kým Pavol mohla byť buď jeho „prezývka“, alebo druhé meno, ako to bolo bežné medzi Židmi žijúcimi mimo Palestíny]. Práve sa vrátil z Damasku, kde sa po skúsenosti „videnia Pána“ transformoval z prenasledovateľa na nadšeného evanjelizátora. To mu spôsobilo problémy medzi Židmi a musel v noci opustiť Damask, spustený v koši z mestských hradieb (porov. Sk 9,23-25). Komunita  v Jeruzaleme, keď počula o jeho návrate, mala z neho prirodzene strach, pretože takú zmenu považovali za neuveriteľnú: „neverili, že je učeníkom“. Iba Barnabáš bol pripravený predstaviť ho apoštolom. Komunita sa musela naučiť akceptovať novosť nepredvídateľného Božieho pôsobenia, pravdu, ktorá sa zdala taká neočakávaná. Potrebovala sa naučiť prijatiu ako postoja v súlade s Ježišovým posolstvom. Kráčať v Ježišových šľapajach si vyžadovalo a vyžaduje postoj prijatia.
Ale taktiež Šavol (Pavol) si musel osvojiť lekciu. Jeho odvaha v hádkach s helenistami priniesla viac nebezpečenstva ako úžitku. Chceli ho zabiť. A to značilo nebezpečenstvo nielen pre neho, ale pre celé spoločenstvo prvotnej cirkvi v meste. Preto ho „zaviedli do Cézarey a poslali do Tarzu“. Na jeho mučeníctvo ešte nebol čas. Ale keďže prehnaný aktivizmus to mučeníctvo robil veľmi reálnym, bolo potrebné poslať ho preč, aby v tichu dozrel na skutočného ohlasovateľa evanjelia. Na odvážne ohlasovanie potrebuje pravda najprv dozrieť vo vnútri.
Nájsť rovnováhu prináša plodný rast a rozvoj: „A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa… a rástla v úteche Ducha Svätého“.

  1. čítanie: 1Jn 3,18-24

Autor Prvého Jánovho listu pripomína milovanej komunite niekoľko základných usmernení pre život. „Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“, znie úvodná výzva úryvku. Pravda tu nie je dákym filozofickým konceptom, ale skôr odkazom na evanjelium a Ježišove slová, ktoré vyjadril pred Pilátom: „Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18,37). Milovať v pravde teda značí počúvať Ježišov hlas a zvnútorňovať jeho slovo, riadiť sa ním. Také zotrvávanie v pravde jeho slova dáva nárok pýtať si od Boha v dôvere čokoľvek: „…máme dôveru k Bohu a dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť“. To „všetko“ je však podmienené životom v pravde – v poslušnosti Božím prikázaniam – čiže v súlade s Božou vôľou, ktorú poznávame v Ježišovi (porov. Jn 16,23). „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom“. „Byť z pravdy“ a „zostať v ňom“ sú v skutočnosti synonymá. Ten, kto zostáva v ňom, si totiž nikdy nebude pýtať niečo egoistické, to, čo by protirečilo Božej láske.
Také spoločenstvo sa ďalej prejavuje prostredníctvom skutkov. Alebo, povedané ináč, vieru možno vidieť v praktickej láske. Bez viery a jednoty v Kristovi nie sme schopní navzájom si preukazovať skutočnú lásku, tak ako ani nemôžeme skutočne veriť v Ježiša bez bratskej lásky. Pravda a skutky sú neoddeliteľné. Duch – ktorého evanjelium označuje ako Ducha pravdy (Jn 14,17; 15,26; 16,13) – je vnútorným motorom celého procesu.

Evanjelium: Jn 15,1-8

Úryvok evanjelia predstavuje ďalší z radu Ježišových výrokov „Ja som“: „Ja som pravý vinič“. Rovnako ako iné výroky typu „Ja som“ v Jánovom evanjeliu – „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35); „Ja som svetlo sveta“ (8,12); „Ja som dobrý pastier“ (10,11) ai. – i tento odhaľuje dôležitý aspekt nielen samotnej identity Ježiša, ale aj vzťahu veriacich k nemu. Na obraze viniča a ratolestí je zdôraznené práve silné puto jednoty medzi ním a spoločenstvom. Život a plodnosť každej ratolesti závisí od jej napojenia na koreň viniča, ktorým je Ježiš. Preto ono naliehanie adresované veriacim: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“. Nie je to dáka okrajová voľba; v hre je samotný život. „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“. Pravdou totiž je, že učeník, ktorý sa oddelí od Ježiša, je predurčený na to, aby vyschol, stratil miazgu života, stal sa vnútorne suchým a mŕtvym.
Skutočne živé spoločenstvo s Ježišom sa prejavuje tým, že prináša ovocie bratskej lásky. To, že ovocím, o ktorom hovorí Ježiš, je láska, vyplýva zo slov, ktoré nasledujú po úryvku evanjelia tejto nedele (porov. Jn 15,9-10). Prinášanie ovocia (skutky) svedčí o jednote s Kristom (pravé učeníctvo). Pravosť identity učeníka možno spoznať podľa prejavu lásky k druhému, pretože ovocie lásky pochádza iba zo skutočnej jednoty učeníka s Ježišom. Je to znamenie života, ktorý prúdi medzi viničom, Ježišom, a ratolesťami, jeho učeníkmi.

Marek Vaňuš SVD