Prvé čítanie: Gn 2,7-9;3,1-7
Boh dal človeku dar života. Človek je Božím umeleckým dielom oživené Božím dychom. To však nebol jediný dôkaz Božej štedrosti: Boh usadil človeka v záhrade Eden (“zahrada” – príslušné gréc. slovo paradeisos i slovenský výraz raj z (pa)ra(da)j je perzkého pôvodu a znamená „kráľovská záhrada/ ohradený park”; Eden znamená v hebr. „potešenie, rozkoš“). Početné stromy pekné na pohľad a s chutnými plodmi zvýrazňujú rozmanitosť a krásu darov. Pán Boh dáva človeku dobré veci. Had, nepriateľ človeka hovorí prvý v Písme teologicky, totiž hovorí o Bohu a predkladá žene úplne odlišný obraz Boha: Boh je ten, ktorý iba zakazuje, ba dokonca človeka žiarlivo pripravuje o všetko (Gn 3,1.5). Nepriateľ človeka polopravdami a spochybňovaním Božích početných možností a jediného zákazu (2,16b-17) sľubuje žene plnší život dosiahnuteľný jedením plodu zo stromu poznania dobra i zla: plod symbolizuje Zákon a jeho jedenie vyjadruje morálnu samostatnosť určujúcu “dobré a zlé” nezávisle od Boha (porov. Ž 19,8-10). Išlo tu o otázku múdrosti a pravdy. Obaja ľudia jedli z plodu stromu a spoznali, že sú nahí: nahota tu symbolizuje zraniteľnosť, stratu dôstojnosti a neschopnosť prístupiť k Bohu, preto ju zakrývajú pomerne širokými figovými listami. Daná stať názorne ponúka zrod a dôsledky exemplárneho prvotného hriechu: pokušenie – váhanie – konanie – hanba a strach a neskôr v dialógu postáv s Bohom sa dostaví aj zvaľovanie viny na druhých.
Druhé čítanie Rim 5,12-19
Toto čítanie (5,12-19) poskytuje biblický základ teológie o dedičnom hriechu a vyjadruje univerzálny dosah Ježišovho spásneho konania pre ľudí. Pavol porovnáva Adama a Krista: ide tu o súhrnný pohľad na dejiny spásy. Kristus a jeho poslušnosť je protilátkou na hriech, priestupok, previnenie a neposlušnosť Adama (zo 4 slov prevažujú slová „hriech“ a „zhrešiť“). Ježiš Kristus je novým Adamom a dokonalým Božím obrazom. Adam nepočúval Boha – Kristus bol poslušný. Cez Adama prišiel na svet hriech, odsúdenie a smrť – cez Krista milosť, dar ospravedlnenia a nového života. Jeden jediný skutok, Adama alebo Krista, majú epochálny význam: určujú osud celého množstva ľudí. Patríme buď Adamovi a tak podliehame hriechu a smrti alebo patríme Kristovi a sme “pod vládou” bezpečia, pokoja a radosti. Činy Adama a Krista majú všeobecný charakter ale nemajú rovnakú moc: Kristov skutok presahuje a pohlcuje Adamovu vzburu a má moc odstrániť jej následky. Apoštol najprv píše, že sa nedajú porovnať hriech a milosť (v. 15-17) a následne však robí porovnanie (18-19), aby zdôraznil protiklad! Pavol viackrát porovnáva Adama a Krista, aby vyzdvihol ako sila milosti prevyšuje dôsledky neposlušnosti: Boh ukazuje ľuďom svoju štedrosť tým, že ľudom, ktorí prepadli smrti udeľuje o to hojnejšiu milosť, ktorá nie je len uzdravením z hriechu a obnovením pôvodného stavu, ale je “oceánom” nového večného života (v. 20-21).
Evanjelium Mt 4,1-11 „Ježiš podvolený Otcovi sa nepodvolil Zlému“
Úryvok obsahuje apokalyptické videnia vpravené do scény historického pobytu Ježiša v judskej púšti. Diabol pokúša Ježiša gradujúcim spôsobom najskôr na púšti, potom ho prenáša do svätého mesta a nakoniec ho vynesie na nadpozemský vrch a ukáže mu celý svet. Pokušenie sa deje hneď po tom, ako Otec pri krste označil Ježiša za Božieho Syna (3,17). Ježiš v pokušeniach zakúša, čo v púšti zakúšal ľud Izrael, ktorý býva označovaný tiež za Božieho syna (Ex 4,22; Oz 11,1). Pokušenia zároveň anticipujú, čo Ježiš zakúsi počas verejného pôsobenia. Duch Svätý ho po krste priviedol na púšť a zázračne ho posilňoval počas pôstu, na konci ktorého vyhladol. A práve oslabeného a úplne vyhladovaného ho chce pokušiteľ zlomiť, keď sa má nasýtiť chlebmi premenenými z kameňov. Diabol sa slovami „ak si Boží Syn“ pokúša opakovane spochybniť Ježišovu oddanosť a dôveru voči Otcovi, ktorá je jadrom jeho synovstva. Ježiš nezneužije ani raz túto dôveru! Odmieta hrať rolu ekonomického, či sociálneho Mesiáša pri premenení kameňov na chleby. Žije z úplného podvolenia sa Božiemu slovu, keď zacituje Dt 8,3. V druhom pokušení na vrchole chrámu zacituje účelovo Písmo už aj diabol, konkrétne Ž 91,11-12 a chce ním nalomiť Ježišovu dôveru v Otca. Ježiš má urobiť trúfalé divadlo falošnej dôvery, keď má skočiť dolu z vrcholu chrámu. Opravdivá dôvera nesie v sebe poslušnosť, ktorá nikdy Boha nesilí do zázrakov, ako to robia neskôr farizeji a zákonníci žiadajúci znamenia a dnes k tomu tlačí Boha aj jednostranné „evanjelium prosperity“. Ježiš odmietol rolu divotvorného Mesiáša a miesto toho korektne vykladá Písmo Písmom (Dt 6,16). V treťom vrcholnom pokušení na vrchu kozmickej hory ukáže odrazu diabol Ježišovi všetky kráľovstvá sveta, podobne ako Boh ukázal Mojžišovi na vrchu Nebo zasnúbenú zem. Pokušenia práve tu dosahujú vrchol hrôzy. Diabol tu simuluje Boha, už otcovia ho volali Božou opicou. Ježiš ho odvrhne príkazom monoteizmu (Dt 6,13) a nedá sa zviesť z cesty jednoty s Otcom. Zlého ducha zrazu nahradia dobrí duchovia – anjeli a vrch pokušenia sa stáva rajským vrchom. Ježiš nás učí príkladom v boji s diablom účinne s ním bojovať aj za pomoci kľúčových výrokov Písma a vrýva nám do srdca pravdu, že pravé synovstvo nespočíva v mimoriadnych divoch, či daroch Boha pre nás, ale v dôvere k Bohu, v poznaní jeho vôle zachytenej v Písme a v jej konaní.
