Ježiš Kristus

Texty pre učiteľov pre štvrtý tematický celok prvého ročníka cirkevných gymnázií

S. Justína Kosturová, OP

Ježiš Kristus – prostredník medzi Bohom a človekom

1 Historická otázka o Ježišovi

1.1 Dokumenty o Ježišovi

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         vymenovať dostupné pramene, z ktorých môžeme získať poznanie o Ježišovi Kristovi,

–         opísať čo sa môžeme dozvedieť z pohanských a židovských prameňov,

–         určiť, ktorý prameň o Ježišovi Kristovi je najdôležitejší.

B. Obsah

Je všeobecne známe, že Ježiš nezanechal po sebe žiadny písomný odkaz. Jediná správa, ktorá hovorí o tom, že Ježiš čosi písal, sa nachádza v štvrtom Evanjeliu (Jn 8,6-8), kde sa hovorí o tom, že Ježiš písal do piesku. Ježiš sa teda nachádza v podobnej situácii ako grécky filozof Socrates, o ktorého učení sa dozvedáme od jeho nasledovníkov. Ak sa chceme dozvedieť kto bol Ježiš Kristus a aké je jeho učenie, musíme hľadať informácie o ňom v rôznych iných prameňoch, ktoré nám umožnia poznať jeho históriu.

Tieto písomné zdroje by sme mohli rozdeliť do troch základných skupín: pohanskéžidovské a kresťanské

  1. a) Čo sa týkapohanskýchprameňov nie je ich veľa a nachádzame v nich šokujúco málo informácií. Tento fakt by sme mohli vysvetliť aj tým, že rímskych historikov len veľmi málo zaujímalo čo sa deje niekde vo vzdialenej Palestíne. Problémy, ktoré tam boli, sa javili v ich očiach ako druhoradé a predstavovali len okrajový záujem života rímskej ríše. Napriek tomu, že tieto správy sú veľmi chudobné, majú pre nás veľký význam, pretože sú v súlade s tým čo sa nachádza v Novom  zákone a čo vyznávame vo „Vyznaní viery“

V súčasnosti máme k dispozícii tri pohanské zmienky o Kristovi, ktoré pochádzajú zo začiatku prvého storočia.

Najstaršia z nich je z roku 112 a jej autorom je Plínius Mladší, ktorý bol vyslancom rímskeho cisára v Bitínii. V jednom svojom liste adresovanom cisárovi Trajánovi ho informuje o existencii kresťanov a o problémoch súvisiacich s ich prenasledovaním:

Opýtal som sa ich, či sú kresťania, a ak to priznali, opakoval som otázku druhý i tretí krát s varovaním, že ich očakáva trest. Ak vytrvajú prikážem odviesť ich na popravu, pretože nech je povaha ich priestupku akákoľvek, som presvedčený, že ich neústupčivosť a ich neotrasiteľná tvrdohlavosť nesmie ostať nepotrestaná… Tiež vyhlásili, že ich vina, alebo priestupok nepresiahla toto: V pevne stanovený deň sa pravidelne stretali pred úsvitom, aby spoločne spievali na počesť Kristovi ako Bohu, a tiež aby sa zaviazali prísahou bez akéhokoľvek zlého zámeru zdržovať sa krádeži, prepadávaní a smilstva… To ma priviedlo k rozhodnutiu zistiť pravdu mučením dvoch otrokýň, ktoré oni nazývali diakonkami. Nedozvedel som sa však o ničom inom, než o akomsi degenerovanom kulte, ktorý sa dodržiava až do krajnosti (Plínius, mladší, Epistulae X, 96)

Ďalšia zmienka pochádza z roku 116 od rímskeho historika Tacita, ktorý hovorí o kresťanoch v súvislosti s požiarom Ríma, ktorý založil cisár Nero a zmieňuje sa o poprave Ježiša Krista počas pôsobenia  rímskeho miestodržiteľa Poncia Piláta

Nero zvalil vinu na skupinu, ľuďmi nazývanú kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Pontského Piláta a tá najhoršia povera, hoci na chvíľku potlačená, znovu prepukla nielen v Judei, v pôvodnom zdroji nákazy, ale dokonca aj v Ríme… Následne boli uväznení všetci, ktorí boli usvedčení z viny. Potom bol podľa ich udaní usvedčený nezmerný zástup, nie ani tak zo zločinu podpálenia mesta, ale pre nenávisť voči ľudstvu (Tacitus, Annales XV, 44)

A do tretice, Svetónius vo svojom diele Vita Claudii hovorí o židoch, ktorí žili v Ríme a ktorých cisár Claudio dal vyhnať z Ríma, kvôli nepokojom podnieteným istým „Chrestom“ (meno Chrestos je istá deformácia mena Kristus).

  1. b)Židovské pramene: Zo židovských prameňov máme svedectvoJozefa Flávia židovského historika z prvého storočia, ktorý sa tri krát zmieňuje vo svojich spisoch o Ježišovi Kristovi. Prvá zmienka je najzaujímavejšia, ale zároveň aj najdiskutovanejšia. Autor v nej hovorí o Ježišovi ako o „múdrom človekovi“, „ak ho vôbec možno nazvať človekom“ a ako o tom, ktorého Pilát odsúdil na smrť.

Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy a bol učiteľom ľudí, ktorí majú radi pravdu. Získal si mnoho Židov a mnoho Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát potom, ako si vypočul obvinenia od ľudí najvyššie postavených medzi nami, odsúdil na ukrižovanie, tí ktorí ho mali milovať na prvom mieste, mu neprejavili svoju náklonnosť. Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. A spoločenstvo kresťanov, ktorí sa tak nazývajú po ňom, až do dnes nevymizlo (Flavius, Antiquitates judaicae, 18,63-64)

Existuje však značné podozrenie, že toto svedectvo bolo aspoň čiastočne, ak nie úplne poznačené zásahom kresťanských komentátorov Fláviových rukopisov. Zdá sa totiž dosť málo pravdepodobné, že úprimne veriaci židovský autor uznáva Ježiša ako Krista. Na druhej strane však iná pasáž, sotva vsunutá, hovorí o odsúdení na smrť Jakuba, „brata Ježiša zvaného Kristus“

Nie je toho veľa čo nám ponúkajú mimobiblické správy o Ježišovi Kristovi. Ich nedostatkom je aj to, že sú neskoršieho dáta a je ich dosť málo. Napriek tomu sú však pre nás veľmi cennou informáciou, lebo nám potvrdzujú aspoň niektoré fakty známe z Evanjelií:

–         Ježiš Kristus naozaj existoval, žil v Palestíne;

–         okolo roku 30 po Kr., za vlády cisára Tibéria, za Poncia Piláta, zomrel v Jeruzaleme ukrižovaním;

–         mal nasledovníkov, ktorí ho pokladali za „Krista“, zákonodarcu zakladateľa nového spôsobu života a „quasi deo“

  1. c)Kresťanské pramene: V kresťanských prameňoch treba rozlíšiť Nový Zákon od iných spisov. Nový Zákon je pre nás kresťanov najdôležitejším prameňom o Ježišovi Kristovi. Skladá sa zo štyroch Evanjelií, zo Skutkov apoštolov, z Pavlových listov, z niekoľkých listov, ktoré pripisujeme iným apoštolom (Jakub, Peter, Ján a Júda) a zo Zjavenia podľa Sv. Jána. Spisy Nového Zákona sú kanonické, teda inšpirované a Cirkev ich uznáva ako „normu“ pre vieru. Ich redakcia sa datuje zhruba od roku 50 do roku 90 po Kr. a niektoré listy boli napísané ešte aj trošku neskôr.

Okrem kanonických spisov existujú však aj početné texty, ktoré z rôznych dôvodov neboli zaradené do kánonu Cirkvi. Tieto spisy nazývame apokryfy, teda skryté, nie autentické. Svojim obsahom a formou sa síce podobajú kanonickým spisom, ale neboli zaradené do kánonu. Medzi tieto dokumenty patria napríklad apokryfné evanjelia (Evanjelium podľa Sv. Tomáša, Protoevanjelium podľa Sv. Jakuba, Evanjelium podľa Sv. Petra), skutky, ktoré boli pripisované Jánovi, Petrovi, Pavlovi, Ondrejovi, Tomášovi a nakoniec aj Apokalypsa podľa Sv. Petra, Sv. Pavla a Sv. Tomáša

Ako treba chápať túto literatúru? Na jednej strane tento druh literatúry predstavuje špekulatívne interpretácie Sv. Písma a rôzne legendy, v ktorých sa ich autori snažia vyplniť „medzery“, ktoré sú v Evanjeliách (Ježiš mnohokrát vystupuje ako malý chlapec, ktorý dokáže robiť zázraky). Ak však dokážeme tieto texty rozumne použiť, môžu nám ponúknuť veľmi zaujímavé a cenné historické informácie.

1.2 Historický vývoj Evanjelií

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         vyjadriť čo znamená slovo evanjelium,

–         opísať vývoj evanjelií v troch etapách,

–         vysvetliť čo znamená pojem synoptické evanjeliá,

–         zdôvodniť rozdielnosť štyroch evanjelií.

 B. Obsah

Slovo „evanjelium“ pochádza z gréckeho slova euangélion a znamená „dobrú zvesť“, „radostnú zvesť“, alebo „posolstvo spásy“. V grécko-rímskom svete označuje tento pojem dobrú správu, ktorá sa odovzdáva ľudu a vladárom, obzvlášť posolstvo o víťazstve. V Novom Zákone slovo Evanjelium znamená predovšetkým radostnú zvesť, ktorá sa týka našej spásy: v osobe Ježiša Nazaretského k nám prichádza samotný Boh, aby nás oslobodil od zlého a daroval nám život v plnosti. Evanjelium nie je teda reportážou, či kronikou zo života Ježiša Krista. Ani nebolo napísané hneď po jeho smrti. Na základe literárneho štúdia by sme mohli rozdeliť vývoj evanjelií do troch nasledujúcich etáp:

  1. a)Prvá etapasa týka verejného života Ježiša Krista a končí sa jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Ježiš bol prvý, ktorý ľuďom ústne hlásal radostnú zvesť o Božom kráľovstve. Vytvoril si skupinu dvanástich, ktorým podrobnejšie vysvetľoval svoje učenie. Ježišovo učenie sa javilo ako nové a ohlasoval ho s autoritou vyššou ako Mojžišova a ako tá, ktorú mali proroci
  2. b)Druhá etapasa týka ohlasovania radostnej zvesti apoštolmi. Apoštoli ostali „ohúrení“ osobou Ježiša Krista, aj keď pravdepodobne počas jeho života naplno nechápali význam jeho slov. Až udalosti Veľkej noci – Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie – im otvorili oči a umožnili nový pohľad na osobu a učenie Ježiša Krista. Mohli by sme to prirovnať pohľadu do tmavej miestnosti, v ktorej nevidíme jasno všetky veci, ale máme nejakú matnú intuíciu o tom čo sa tam nachádza. Až keď rozsvietime svetlo, môžeme jasne vidieť veci, ktoré sú tam. Podobne aj udalosti Veľkej noci spôsobili to, že apoštoli začali jasnejšie chápať kto je Ježiš Kristus a aký je význam jeho slov, ktoré ohlasoval počas svojho života na zemi. Stretnutie so Zmŕtvychvstalým a prijatie darov Ducha Svätého spôsobilo v apoštoloch nový obrat a zmenu ich doterajšieho života.

Hlavným obsahom ich kázania bola radostná zvesť o tom, že Ježiš, ktorý zomrel, žije! Na základe svedectva Dvanástich apoštolov sa v tomto období začínajú formovať prvé kresťanské komunity v Judsku, v Samárii, v Malej Ázii a neskôr aj v oblasti stredomoria. Udalosti z Ježišovho života sa v tomto období podávajú ústne. Toto obdobie nazývame aj obdobím ústnej tradície. Prostredníctvom ústneho podania si prvotná Cirkev zachovala Ježišove slová a skutky, ktoré boli pre nich významné. Nachádzala v nich odpoveď na rôzne potreby týkajúce sa slávenia liturgie (krst, eucharistia), vyučovania veriacich, misionárskeho ohlasovanie židom a pohanom. Takto sa postupne fixovali, najskôr ústne a neskôr aj písomne, Ježišove slová, rozprávania o zázrakoch, správa o jeho umučení atď

  1. c)Tretiu etaputvorí samotné dielo evanjelistov. Postupom času sa očitý svedkovia vytrácali a novovzniknutá Cirkev cítila naliehavú potrebu zaznamenať aj písomne to čo bolo podávané ústne, aby základy kresťanskej viery boli jasné, pevné a schopné. Dielo evanjelistov si vyžadovalo zozbieranie všetkých ústnych a písomných materiálov, ktoré v tom čase existovali a zároveň aj veľkú citlivosť na rôzne potreby komunity

V skutočnosti máme štyri evanjeliá, z ktorých prvé tri (Marek, Matúš a Lukáš) sú veľmi podobné obsahom i štruktúrou. Preto ich nazývame aj synoptické evanjeliá. Keď ich texty postavíme súbežne vedľa seba, umožní nám to pozorovať túto ich charakteristickú črtu.

Podľa mnohých exegétov, prvým spisovateľom, ktorý zostavil evanjelium bol Marek. Čerpal z ústnej tradície a aj z niektorých písomných zbierok, o ktorých sme už vyššie hovorili. Marek sa vo svojom diele neobmedzil len na objektívne podanie udalostí okolo Ježiša Krista, ale vyzýva svojho čitateľa k viere. Okrem Marka napísali evanjeliá aj Matúš, Lukáš a Ján. Každý z týchto evanjelistov ponúka svoj vlastný pohľad na Ježišovo tajomstvo, pretože každý autor písal pre inú skupinu ľudí, ktorá mala svoje potreby a svoje starosti.

–         Marek sa vo svojom diele obracia na kresťanov pohanského pôvodu. Píše v Ríme okolo roku 65 až 70 a snaží sa svojim dielom priviesť čitateľa k otázke: kto je Ježiš Kristus?

–         Matúš zasa píše pre kresťanov židovského pôvodu. Snaží sa vykresliť Ježiša ako Mesiáša, ktorý bol oddávna predpovedaný prorokmi. Jeho evanjelium bolo napísané okolo roku 85 až 90.

–         Lukáš, tak ako aj Marek, sa obracia na kresťanov nežidovského pôvodu. Pre neho je Ježiš milosrdným Spasiteľom, ktorý prišiel spasiť všetkých ľudí.

–         A na záver Ján nám ponúka teologicky najviac prepracované evanjelium, v ktorom odhaľuje svoj vnútorný život a blízkosť ktorú prežíval so svojim Pánom.

Každé z týchto štyroch evanjelií nám ponúka jeden aspekt Ježišovej podoby. Na jednej strane majú veľa spoločného, ale zároveň sa aj od seba líšia. Tieto rozdiely je možné vysvetliť rozdielnosťou adresátov, pohľadov a prameňov. Dalo by sa to prirovnať ku fotografovi, ktorý sa rozhodol vyfotografovať ten istý chrám zo štyroch rozdielnych pohľadov: spredu, zozadu, z boku a z leteckej perspektívy. Vzniknú tak štyri rozdielne fotografie toho istého chrámu. Tak isto máme aj štyri pohľady na Ježiša Krista a každý z nich je autentický

1.3 Ježiš, človek svojej doby

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         stručne charakterizovať Ježišov pôvod, zemepisno-kultúrne usporiadanie Palestíny a politicko-náboženské pomery v Palestíne počas jeho života;

–         vysvetliť dôležitosť chrámu a synagógy pre židovské náboženstvo tej doby;

–         vymenovať a stručne opísať hlavné židovské náboženské skupiny, ktoré existovali za čias Ježiša Krista.

B. Obsah

Kto je vlastne Ježiš Kristus? Keďže Ježiš nám nezanechal po sebe žiadnu písomnú správu, aby sme mohli objaviť odpoveď na túto našu otázku, musíme sa obrátiť na štyroch evanjelistov, ktorí nám ponúkajú štyri rozdielne pohľady na Ježiša. Ak rozlíšime v evanjeliách historické údaje od údajov viery, môžeme sa dopracovať k niektorým základným rysom tejto historickej osobnosti. Evanjelisti opisujú Ježiša ako človeka z mäsa a kostí, ktorý je pevne zakorenený vo svojom kultúrnom prostredí.

  1. a)Ježišov pôvod: Ježiš (nazývanýJešua, čo v aramejčine znamená „Jahve zachraňuje“, alebo „Jahve je spása“) bol skutočný Žid, či už z hľadiska fyzického, alebo podľa reči. Jeho Matka bola Mária (po hebrejsky Miriam) a jeho adoptívny otec Jozef, ktorý bol tesárom z Nazaretu,  pochádzajúci z Dávidovho rodu. Ježiš sa narodil len náhodou v Betleheme blízko Jeruzalema, vďaka sčítaniu ľudu. Svoje detstvo však prežil v Nazarete, v malej bezvýznamnej dedinke ležiacej na galilejských pahorkoch. Nazaret tvorilo niekoľko rodín. Celkove sa počet obyvateľov odhaduje asi na 150 ľudí. Ľudia tu bývali v malých domčekoch postavených pred vchodom do jaskyne, ktoré sa používali na uskladnenie vína, oleja olív a obilia. Žili veľmi skromný, jednoduchý život, pestovali jačmeň, pšenicu, hrozno a chovali niekoľko kôz. Každú sobotu sa modlievali v malej dedinskej synagóge. Ježiš mnohokrát keď učil, čerpal z tohto veľmi jednoduchého domáceho prostredia
  2. b)Zemepisné a kultúrne usporiadanie Palestíny: Krajina, v ktorej Ježiš žil je Palestína. Za jeho čias Palestína zahrňovala tri kraje: Galileu, Samáriu a Judeu.
  3. Galilea sa nachádza na severe krajiny. Je to kraj s horským masívom, s úrodným údolím a s nádherným Tiberiadským jazerom. Zdá sa, že Ježiš poznal dobre túto zem, jej dedinky Nazaret, Naim, Kánu a malé mestečká okolo jazera – Kafarnaum, Betsaidu, Korazin. Galilea bola charakteristická tým, že bola otvorená  rôznym  prúdom. Žilo tam veľa obyvateľov nežidovského pôvodu a hovorilo sa tu ľudovou gréčtinou. Z tohto môžeme usudzovať, že aj Ježiš hovoril trochu grécky, i keď jeho materský jazyk bol akýsi galilejský tvar aramejčiny. Čo sa týka galilejského judaizmu bol trochu odlišný od júdskeho judaizmu. Hlavne, čo sa týka Mojžišovho zákona, ktorý síce bol uznávaný, ale nemal tu taký istý význam ako na juhu. To isté platí aj o Jeruzalemskom chráme. Zároveň tu bolo cítiť menší vplyv kňazského a farizejského prostredia Jeruzalema. Galilejský človek však v Judey nebol uznávaný. Ježišovo učenie bolo určite ovplyvnené týmto kultúrnym prostredím
  4. Samária svojimi zaoblenými pahorkami a úrodným údolím vytvára postupný prechod medzi zelenou Galileou a neúrodnou Judeou. Väčšina obyvateľov Samárie bola po dobití krajiny Asýrčanmi (r.721 pred Kr.) odvedená do zajatia a na ich miesto boli presídlení asýrsky kolonisti, ktorí sa zmiešali s pozostalým izraelským obyvateľstvom. Tak vznikla nová etnická skupina – Samaritáni. Títo sa postupne úplne oddelili od Židov, utvorili si osobitné náboženské spoločenstvo s vlastným kultom a zachovávali iba staré tradície. Na vrchu Gerazim si postavili chrám a z Písma uznávali iba tóru. Zavrhli ostatné starozákonné biblické spisy aj neskoršie učenie židovskej tradície
  5. Judea sa nachádza úplne na juhu krajiny. V porovnaní so zelenou Galileou pôsobí veľmi stroho. Hlavným mestom Judey bolJeruzalem – sväté mesto, kde bol postavený chrám. Počet obyvateľov Jeruzalema bol asi 30 tisíc, ale mesto muselo prijímať aj dva krát, alebo tri krát toľko návštevníkov v období sviatkov. V tom čase sem prichádzal aj rímsky prefekt, aby dohliadal na poriadok v meste a aby potlačil prípadné vzbury. Na juhu od Jeruzalema sa nachádza mesto Betlehem, kde sa v malej jaskynke narodil Ježiš. Smerom na východ sa zase nachádza mesto Jericho, ktoré patrí k najstarším mestám sveta. Neďaleko Jericha je Mŕtve more, do ktorého sa vlieva rieka Jordán
  6. c)Politické usporiadanie Palestíny: Za čias Ježiša Krista tvorila Palestína súčasť rímskej ríše. V čase Ježišovho narodenia, asi 6-7 rokov pred Kr., za vlády cisára Augusta, vládol v PalestíneHerodes Veľký, ktorý mal povesť zbohatlíka s krvavými rukami. Čo sa týka zahraničnej politiky, bol závislí od Rimanov, vo vnútornej politike bol však úplne samostatný. Herodes bol veľkým podporovateľom helenistickej kultúry: dal vybudovať viaceré mestá (Cézarea, Samária) a pevnosti (Machérus, Masadu, Hródion), staval divadlá a usporadúval hry, ktoré však urážali židovský náboženský cit. V Jeruzaleme dal vystavať kráľovský palác, pevnosť Antoniu a aby si uzmieril pobúrený židovský národ dal zrekonštruovať aj chrám, ktorý bol zničený počas babylonského zajatia
  7. d)Jeruzalemský chrámbol centrom náboženského, politického ale aj ekonomického diania. Rozkladal sa na ploche asi 300×500 metrov. Bol obkolesený mramorovým stĺporadím za ktorým sa nachádzalo veľké nádvorie, do ktorého mali prístup aj pohania. Toto nádvorie bolo oddelené od ostatného priestoru zábradlím, ktoré ľudia nežidovského pôvodu pod hrozbou trestu smrti nesmeli prekročiť. Ďalej nasledovalo nádvorie žien, potom nádvorie mužov a nakoniec nádvorie kňazov. Uprostred sa nachádzala svätyňa a jej súčasťou bola aj Svätyňa svätých. Táto pre Židov predstavovala miesto prítomnosti Boha. Bola oddelená od ostatného priestoru chrámovou oponou. Niekedy sa tu nachádzala archa zmluvy. Do tejto miestnosti mohol vstúpiť jedine Veľkňaz, aj to iba raz do roka v Deň zmierenia (Yôm kippūr)
  8. d)Synagóga: Toto slovo pochádza z gréčtiny a znamená predovšetkým zhromaždenie veriacich. Neskôr sa začalo používať aj na označenie domu, v ktorom sa židovská komunita stretávala na štúdium Biblie a na modlitby. Synagóga bola teda miestom, kde sa formovala viera a ľudová zbožnosť
  9. e)Náboženské skupiny: V čase keď Ježiš žil, sa židovské náboženstvo delilo na mnoho prúdov, ktoré súčastne predstavovali politické aj sociálne hnutie.

–         Farizeji: v hebrejčine a v aramejčine toto slovo znamená oddelený. Z evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš mal často do činenia s touto náboženskou skupinou. Jedná sa o skupinu, pochádzajúcu zo strednej vrstvy, ktorá mala za Ježišových čias najväčší vplyv na náboženské zmýšľanie židovského ľudu. Farizeji boli horliví Židia, ktorí verne zachovávali Zákon (tóru) a striktne dodržiavali pravidlá kultovej čistoty. Týmto sa považovali za „oddelených“ od obyčajného ľudu, čiže za „čistých“ a svätých Izraela. Vyhýbali sa ľuďom, ktorý Zákon nepoznali, alebo ho nedodržiavali. Farizeji netrpezlivo očakávali príchod Božieho kráľovstva a Mesiáša a tvrdili že aj podrobné skúmanie Zákona môže urýchliť jeho príchod. Ježiš na nich útočil, hlavne kvôli formalizmu ich náboženského jednania, duchovnej pýche a pokrytectvu u niektorých. Kritizoval ich aj preto, že často dávali prednosť vedľajšiemu pred podstatným.

–         Zákonníci: boli to odborníci na písaný aj ústny zákon. Ich úlohou bolo šíriť ho a vykladať. Vyučovali Mojžišov zákon i tradíciu predkov a dodávali k nemu vlastný výklad. A pretože Boží zákon riadil všetky oblasti života, mali právo rozhodovať nielen o otázkach teologických, ale aj o otázkach právnych (napr. čo všetko obsahoval zákaz pracovať v deň šabatu). Vstupu do ich spoločenstva predchádzala dlhá študijná príprava pod vedením niektorého významného učiteľa, ktorý ho uvádzal do tajomstiev vedy o Bohu, o stvorení, o konci časov. Ako štyridsaťročného ho ustanovili za zákonníka a mal právo volať sa mudrcom, učencom zákona, alebo majstrom (rabi). Ježiš však dobre poznal ich slabosti a často im vytýkal, že nútia ľudí dodržiavať ťažké zákony, ktoré sami obchádzajú. Kritizoval ich aj preto, že obsadzujú prvé miesta v synagógach a že si potrpia na oblečení a na zvláštnych pozdravoch a osloveniach

–         Saduceji: jedná sa o konzervatívnu aristokratickú skupinu. Bolo ich pomerne málo, ale ich vrstva bola mocná. Skladala sa z kňazskej aristokracie a z bohatých vzdelaných jeruzalemských šľachticov. Z ich radov pochádzal aj veľkňaz. V spoločnosti mali dobré postavenie, s ľuďmi udržiavali minimálny kontakt. Boli konzervatívny  v otázkach náboženských ale aj v politike. Odmietali ústnu tradíciu, ktorá bola veľmi vzácna farizejom a preto boli s nimi v opozícii v rôznych náboženských pohľadoch, hlavne čo sa týkalo otázky vzkriesenia.  Ich vplyv bol obmedzený hlavne na chrám a na kult. Vôbec nesympatizovali s Ježišom, ktorého považovali za revolučného rabína, ktorý by im mohol spôsobiť nepríjemnosti s Rímom

–         Eséni: bola to neskoršia judaistická sekta, ktorá vznikla okolo roku 150 pred Kr. Pod vedením istého kňaza sa niektorí horliví Židia oddelili od svojich skazených náboženských vodcov a utiahli sa na púšť neďaleko Mŕtveho mora, kde žili v spoločenstve. Bolo ich okolo 4000 rozdelených do niekoľkých kláštorov, z ktorých najznámejší sa nachádzal v Qumráne a ktorého veľmi vzácne rukopisy boli objavené roku 1947. Esséni veľmi dôkladne dodržiavali židovský zákon a veľký dôraz kládli na obradnú čistotu. Tvrdili že Boh nenávidí hriešnikov a očakávali blízky koniec sveta, ktorý prinesie víťazstvo synom svetla (čiže im) nad synmi tmy (hriešni Židia, pohania, Rimania). Ježiš sa o nich  nikdy nezmieňuje a nevieme či ich poznal, ale je možné, že Ján Krstiteľ vyhľadával ich kláštory ako miesto stíšenia sa

–         Zelóti: boli to prívrženci židovského náboženského revolučného hnutia, ktoré bolo charakteristické prepiatym nacionalizmom. Ich snom bolo navrátiť Izraelu slobodu a obnoviť v krajine prvenstvo Jahveho. Ich nenávisť voči Rimanom, inšpirovaná veľkou horlivosťou za zákon, im prinášala sympatie palestínskeho obyvateľstva. Stúpenci tohto hnutia sa usilovali so zbraňou v ruke urýchliť príchod mesiášskeho kráľovstva. Ježiš nezodpovedal ich ideálu Mesiáša, ktorého videli ako politického osloboditeľa. On sa usiloval o nastolenie Božieho kráľovstva bez akéhokoľvek násilia. Sklamaný ľud ho preto opustí a volí si radšej buriča Barabáša

Takto by sme mohli v krátkosti opísať rodinný, zemepisný, kultúrny a náboženský pôvod Ježiša, ktorý čiastočne podmienil jeho život a jeho učenie. Je potrebné si uvedomiť, že „Ježiš nežil niekde mimo času v akomsi mýtickom vesmíre, ale v dejinách, ktoré sú vždy banálne ľudské“.

2 Život a učenie Ježiša Krista

2.1 Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         určiť, čo bolo hlavným poslaním Ježiša Krista počas jeho pozemského života;

–         vysvetliť, čo znamená pojem „Božie kráľovstvo“ a aké sú jeho hlavné charakteristiky: vertikálna rovina, horizontálna rovina, eschatologický charakter Božieho kráľovstva.

B. Obsah

Hlavným poslaním Ježiša Krista počas jeho pozemského života bolo ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva: „Naplnil sa čas, priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte Evanjelium“ (Mk 1,15; por. Mt 4,17; Lk 4,43; 8,1).

Téma Božieho kráľovstva nebola úplne nová, ohlasovali ho už proroci v Starom zákone a hovoril o ňom aj Ján Krstiteľ. Božie kráľovstvo bolo pre nich niečo budúce, čo je spojené s Božím súdom a s nastolením Božej spravodlivosti.

Ježišovo chápanie Božieho kráľovstva je však nové a originálne. Pre Ježiša je Božie kráľovstvo symbolom nastolenia novej „vlády“, ktorú Boh ustanoví na zemi, a ktorá má za následok obnovenie vzťahov medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom. Boh túžil vytvoriť jednotu, spoločenstvo (communio) so svojim ľudom a tak posiela svojho jednorodeného Syna, aby zjednotil Boží ľud a všetko stvorenie. Vytvorenie jednoty medzi Bohom a jeho ľudom je hlavným cieľom Ježišovho poslania.

Božie kráľovstvo však nespočíva len v obnovení vzťahov medzi Bohom a človekom (vertikálna rovina), ale má za následok ajobnovenie vzťahov  medzi ľuďmi navzájom (horizontálna rovina). Svedčí o tom aj Ježišova činnosť, ktorá smeruje k tomuto cieľu. Ježiš sa vo svojom ohlasovaní obracia v prvom rade na ľudí, ktorí boli vylúčení zo spoločnosti, alebo sa nachádzajú na jej okraji: jedná sa o hriešnikov, chudobných, chorých, slepých, malomocných atď. Všetci títo nemohli žiť naplno vo vzťahu s ostatnými. Ježiš im dáva, prostredníctvom uzdravenia, možnosť obnoviť medziľudské vzťahy a tak žiť v plnšom spoločenstve s ostatnými. Treba si však všimnúť aj to, že Ježiš neodmieta ani bohatých a mocných. Jeho ohlasovanie Božieho kráľovstva má teda univerzálny charakter. Je určené všetkým. Každý je pozvaný mať účasť na spoločenstve s Bohom a s celým Božím ľudom.

V súvislosti s touto horizontálnou rovinou je potrebné spomenúť aj hodnoty, ktoré by mali charakterizovať medziľudské vzťahy v Božom kráľovstve, a ktoré sú v súlade s Božími hodnotami. Mohli by sme ich zhrnúť do štyroch slov: slobodabratskosťpokojspravodlivosť. V súlade s týmito hodnotami Ježiš odsudzuje všetko, čo by mohlo narúšať vytváranie spoločenstva (communio) medzi ľuďmi navzájom: stavia sa proti tvrdému postoju zákonníkov, proti vydieraniu chudobných kňazskou vrstvou, proti pokrytectvu farizejov atď.

Originalita Ježišovho ohlasovania spočíva aj v tom, že Ježiš nehovorí o Božom kráľovstve ako o niečom budúcom, ale ako o čomsi, čo je už prítomné tu na zemi. Božie kráľovstvo k nám prichádza v samotnej osobe Ježiša Krista a prejavuje sa v jeho slovách a skutkoch. Javí sa teda ako niečo, čo je už prítomné tu medzi nami (Mt 12,28; Lk 4,21; 17,20-21). Na druhej strane však Ježiš hovorí, že Božie kráľovstvo musí ešte rásť a preto je dobré, ak sa modlíme „príď Kráľovstvo Tvoje“ (Mt 6,10; Lk 11,2). Tento dvojitý aspekt svedčí o tom, že Božie kráľovstvo má svoj počiatok tu na zemi, ale jeho naplnenie sa uskutoční až s druhým príchodom Ježiša Krista. Má teda eschatologický charakter: je  prítomné medzi nami, ale ešte nie je naplno uskutočnené

Celé Ježišovo poslanie je sústredené na ohlasovanie Božieho kráľovstva, ktoré má za cieľ obnovenie vzťahov medzi Bohom a jeho ľudom a medzi ľuďmi navzájom, aby tak mohli vytvoriť spoločenstvo, jednotu. Nejedená sa však o jednotu v uniformovanosti, ale o jednotu, ktorá je obrazom Božej jednoty – Boha ako Trojice – a ktorá každého rešpektuje v jeho rozdielnosti. Naplnenie tejto jednoty sa však uskutoční až s druhým príchodom Ježiša Krista.

2.2 Ježiš učí v podobenstvách

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         povedať, ako Ježiš uskutočňuje svoje poslanie, ktoré spočíva v ohlasovaní Božieho kráľovstva,

–         vysvetliť, čo sú to podobenstvá a čo je ich cieľom,

–         ilustrovať na konkrétnom príklade ako fungujú podobenstvá.

B. Obsah

Rozprávanie v podobenstvách v Oriente bolo už oddávna veľmi obľúbené. Vyskytuje sa v knihách Starého zákona, v prejavoch učenia židovských rabínov a aj v nebiblických písomnostiach.

Podobenstvo by sme mohli definovať ako formu rozprávania, ktorou sa rečník snaží upútať pozornosť poslucháča a vyprovokovať v ňom reakciu, ktorá môže viesť aj k zmene jeho postoja. Takým typickým príkladom účinnosti podobenstva je 2 Sam 12,1-6. Tu sa prorok Nátan svojim podobenstvom o boháčovi, ktorý mal veľa oviec a o chudobnom človekovi, ktorý mal len jednu ovečku, snaží vyprovokovať kráľa Dávida aby vyniesol súd nad sebou a nad svojim hriechom, ktorý spáchal.

Pri čítaní podobenstiev môžeme pozorovať, že podobenstvá majú dvojitú úroveň: povrchovú a hlbšiu. Povrchová úroveň spočíva v samotnom príbehu, ktorým rozprávač upúta pozornosť poslucháča a vtiahne ho do deja. Hlbšia úroveň obsahuje hodnoty, ktoré treba objaviť.

Ježiš, keď učí o Božom kráľovstve často rozpráva v podobenstvách. Podobenstvá tvoria dôležitú súčasť jeho poslania. Nesnažil sa v nich poúčať ani vysvetliť zrozumiteľným spôsobom tajomstvá Božieho kráľovstva. Chce čosi viac. V podobenstvách sa Božie kráľovstvo sprítomňuje samo. Cieľom jeho podobenstiev je postaviť poslucháčov pred rozhodnutie, či sú za Božie kráľovstvo, alebo nie. Sú vyzvaní, aby sa sami v podobenstvách spoznali, zanechali doterajšie stanovisko a urobili to, na čo podobenstvo hlavne poukazuje. Prostredníctvom názorných príbehov, ktoré Ježiš väčšinou čerpal z prostredia každodenného života izraelskej dediny, sa snaží vtiahnuť poslucháča do deja a núti ho rozmýšľať, v dôsledku čoho sa musí rozhodnúť.

Ako príklad si môžeme rozobrať podobenstvo o hospodárovi, ktorý prenajímal robotníkov do svojej vinice (Mt 20,1-16). Prvé čo si môžeme všimnúť na tomto úryvku, je štruktúra textu. Môžeme ho rozdeliť na dve časti:

  1. a) vv. 1-7: hospodár pozýva robotníkov pracovať do vinice,
  2. b) vv. 8-16: hospodár vypláca robotníkov

V prvej časti máme vykreslenú klasickú situáciu z čias Ježiša Krista, keď bohatší majitelia najímali nádenníkov na sezónne práce. V texte môžeme pozorovať, že hospodár vychádza päť krát, aby pozval robotníkov pracovať do svojej vinice. Štyri krát sa zjedná s nimi za denár, ale piaty krát sa už nezjednáva, len pozýva pracovať.

V druhej časti je opísaný moment, keď hospodár vypláca robotníkom mzdu za ich prácu. Zaujímavosťou je poradie, akým vypláca robotníkov. Najprv idú tí, čo boli poslední a potom tí, čo prišli ako prví. To umožní tým prvým vidieť a konštatovať, že dostali takú istú mzdu ako poslední. Aká je ich reakcia?  Búria sa a vnímajú to ako nespravodlivosť. A ako sa javí odpoveď hospodára (vv. 13-16)? Z pozície tých, ktorí sa s ním zjednali za denár môže byť odpoveď hospodára vnímaná ako nespravodlivosť, lebo stavia na jednu úroveň tých, čo pracovali celý deň s tými čo pracovali iba hodinu. Ak sa však vžijeme do situácie tých, čo neuzavreli s hospodárom zmluvu, jeho gesto sa javí ako veľkodušné a veľmi štedré. Podobenstvo nás necháva v zamyslení, do ktorej kategórie ľudí sa radíme my sami

Týmto podobenstvom Ježiš poukazuje na to, že Božie kráľovstvo je určené pre všetkých a zvlášť pre tých, čo sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Potvrdzuje tým aj svoju náklonnosť k slabším skupinám. Dáva na jednu úroveň spravodlivých aj nespravodlivých. Poukazuje tak aj na svoj postoj, ktorý je v zhode s Božím postojom. Jedná sa o postoj štedrej a nezištnej lásky, ktorá obdarováva aj toho, ktorý nemá žiadne právo

2.3 Ježišove zázraky

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         identifikovať štyri skupiny, do ktorých môžeme rozdeliť Ježišove zázraky;

–         vysvetliť ako chápu zázraky ľudia dnešnej doby a ako ich chápali apoštoli;

–         vysvetliť význam Ježišových zázrakov pre veriaceho človeka;

–         aplikovať svoje poznanie na niektorú konkrétnu skutočnosť z Evanjelia.

 

B. Obsah

V Evanjeliách sa často stretávame s faktom, že Ježiš konal zázraky. Mohli by sme ich rozdeliť do štyroch skupín:

  1. a)Zázraky v prírode: utíšenie búrky na mori, Ježiš kráča po vode, svadba v Káne…
  2. b)Uzdravenia chorých: slepí vidia, hluchí počujú, chromí chodia, malomocní sú čistí…
  3. c)Vyháňanie zlých duchov,
  4. d)Vzkriesenia troch mŕtvych

Súčasný človek pod pojmom zázrak rozumie mimoriadnu udalosť, ktorá prekročí, alebo poruší zákony prírody. Kladie si otázku: Čo je to, čo sa stalo? Zaujíma ho samotná skutočnosť. Pre Ježiša a jeho súčasníkov sú zázraky znamenia, ktoré sa vzťahujú na niečo, alebo na niekoho a pýtajú sa: Aký to má význam? Nezaujíma ich samotný fakt, ale ich význam. K objasneniu nám môže poslúžiť úplne banálny príklad. Profesor prírodných vied predstavuje študentovi nejaký kvet. Otázka, ktorá je v pozadí znie: čo je to? Chlapec daruje ten istý kvet dievčine, ktorú má rád. Otázka, ktorá sa ponúka je: čo to znamená? V prvom prípade záujem padá na samotnú skutočnosť, v druhom prípade sa pozornosť presúva zo skutočnosti na jej význam.

Ježišove zázraky sú teda znamenia, ktoré majú určitý význam. Pozoruhodné však je, že sú znameniami len pre veriacich. Vidieť v nejakej mimoriadnej udalosti určité znamenie, vyžaduje vieru. V neveriacich zázraky vyvolávajú otázky. Nie sú dôvodom na to, aby neveriaci človek uveril. Môžu mu však otvoriť cestu k viere, ak sa prostredníctvom veriaceho človeka dozvie ich pravý význam.

Ježišove zázraky svedčia o tom, že Božie kráľovstvo je už tu prítomné. Na otázku Jána Krstiteľa a jeho učeníkov „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Ježiš odpovedá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7,19.22). Ježišove zázraky sú teda znamením prítomnosti Božieho kráľovstva. Vďaka jeho uzdravujúcej moci hluchí, slepí, chromí, malomocní atď. môžu obnoviť spoločenstvo s Bohom a s ľuďmi

Zvlášť stojí za pozornosť uzdravenie malomocných. Jedná sa o ľudí, ktorí z dôvodu svojej choroby museli žiť izolovane, boli vylúčení z akéhokoľvek spoločenského života. Vďaka Ježišovmu uzdraveniu sa mohli znovu začleniť do života v spoločnosti. Uzdravenie malomocných nekončí tým, že získajú fyzické zdravie. Ježišov príkaz, aby sa šli ukázať kňazom, ktorí im dovolia navrátiť sa do vlastnej dediny a do vlastnej rodiny, poukazuje na to, že cieľom uzdravenia malomocného je obnovenie vzťahov s ostatnými a vytvorenie spoločenstva

Čosi podobné platí aj o ďalších typoch uzdravení, ktoré sa týkajú hluchých, nemých, slepých. Uši, oči a hlas boli dané ľuďom, aby mohli komunikovať. Prostredníctvom uzdravenia Ježiš vracia hluchým, slepým a nemým možnosť obnoviť medziľudské vzťahy s ostatnými a zlepšiť tak ich spolužitie v spoločnosti. Aj rozprávania o uzdravení posadnutých sa dajú vysvetliť podobne. Vyháňanie zlých duchov predstavuje oslobodenie z izolácie a novú šancu na život v spoločenstve s ostatnými.

Ježišove zázraky sú znamením toho, že prostredníctvom Ježiša Krista Boh chce zjednotiť svoj roztratený ľud a obnoviť spoločenstvo (communio) s ním. Sú teda znamením prítomnosti Božieho kráľovstva, ktoré k nám prichádza v samotnej osobe Ježiša Krista a prejavuje sa v jeho slovách a skutkoch

2.4 Ježišova identita

A. Náučný cieľ

Cieľom tejto témy je doviesť študenta k poznaniu, že aj napriek tomu, že Ježiš nikdy jasne nevyjadril svoj názor, čo si o sebe myslí, na základe pozorného skúmania jeho slov a postojov, sa môžeme nepriamo dopracovať k tomu, že si bol vedomý svojej božskej identity. Študent by mal vedieť:

–         opísať význam pojmov prorokmesiášBoží synSyn človekaSyn – Otec;

–         vymenovať a zdôvodniť, ktoré názory Ježiš o sebe toleruje, ktoré odmieta a ktoré prijíma.

B. Obsah

Evanjelium nám nehovorí len o Ježišových slovách a skutkoch, ale prezrádza nám aj to, čo si Ježiš o sebe myslí, aká je jeho skutočná identita. Pozorným čítaním textov sa môžeme dozvedieť, ktoré názory Ježiš o sebe toleruje, ktoré odmieta a ktoréprijíma.

  1. a)Názory, ktoré Ježiš o sebe toleruje

Prorok: Ježiš vystupuje ako ten, ktorý ohlasuje príchod Božieho kráľovstva. Mnohí jeho súčasníci ho preto považovali za proroka (Jn 6,14; Mt 21,11). Ježiš tento názor neodmieta, ale ani sám sa prorokom nikdy nenazýva. My dnes často chápeme pod pojmom prorok osobu veštca, ktorý má schopnosť predpovedať budúcnosť. V biblickom ponímaní sa však slovo prorok vzťahuje na človeka, ktorý tlmočí Božiu vôľu. Starozákonný proroci boli ľudia, ktorí boli obdarení zvláštnou Božou mocou. Aj Ježiš si je vedomí, že má túto zvláštnu moc a preto tento titul neodmieta. Tak isto ako oni, túži po Božom kráľovstve, jedná s „mocnými“ svojej doby úplne slobodne, bráni slabších a svojim konaním dokazuje, že aj v ňom pôsobí Duch Boží (Lk 4,18). Zároveň však aj naznačuje, že s jeho príchodom začína niečo nové. Mohli by sme teda povedať, že Ježiš je skutočným prorokom, ale tento titul nevyjadruje úplne hĺbku jeho identity.

b) Názory, ktoré Ježiš o sebe neprijíma

Mesiáš: Pre prvotnú cirkev označenie Ježiša ako Mesiáša malo veľký význam. Mesiáš, z gréčtiny Kristus, znamená pomazaný.  Prví kresťania hneď od začiatku považovali Ježiša za Spasiteľa a Mesiáša. Apoštol Peter vo svojej prvej reči pred zástupmi vyhlásil: „toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom“ (Sk 2,36).

Napriek tomu väčšina exegétov sa dnes zhodne v názore, že Ježiš tento titul nikdy nepoužíval, ba naopak, zdá sa, že ho odmietal. Hlavným dôvodom tohto jeho postoja bolo to, že v Ježišovej dobe mal tento titul predovšetkým politický charakter, aj keď existovali mnohé iné prúdy mesianizmu. Izraelský národ, túžiaci po nezávislosti a po slobode, očakával Kráľa – Mesiáša, ktorý obnoví staré kráľovstvo v celej jeho suverenite. Mesiáš mal byť teda politickým osloboditeľom, ktorý bude bojovať proti rímskej nadvláde ozbrojenými silami. Ježiš však odmieta takúto úlohu Mesiáša.  Ale to neznamená, že sa nepokladal za toho, o ktorom hovorilo Písmo, teda za Božieho pomazaného, ktorý obnoví Božiu vládu na zemi

Ako však treba chápať Ježišovo mesiášske poslanie? Zdá sa, že Ježiš dáva tomuto titulu nový význam. Pre neho je MesiášBoží trpiaci služobník, ktorý sa obetuje pre spásu mnohých. Ježiš musí teda prejsť utrpením a smrťou, aby sa mohla naplno zjaviť jeho identita Trpiaceho Mesiáša

Syn Boží: Znie to paradoxne, že zatiaľ čo my, kresťania, sa klaniame Ježišovi ako Božiemu Synovi, teda pravému Bohu, z historického hľadiska si nemôžeme byť istý, či Ježiš tento titul niekedy použil. Dôvodom je to, že označenie Syn Boží, tak isto ako titul Mesiáš, malo v tej dobe iný význam. Keby ho Ježiš použil, riskoval by, že by mohol byť zle pochopený. Toto oslovenie sa pripisovalo Izraelu, vyvolenému Božiemu ľudu, alebo osobám, ktorým bol Boh priaznivo naklonený. V Starom zákone sa zvlášť používalo na označenie kráľa z Dávidovho pokolenia pre jeho zvláštny vzťah s Bohom. Vo svojom tradičnom význame tento titul nebol vhodný na to, aby mohol vyjadriť pravú Ježišovu identitu.

c) Názory, ktoré Ježiš o sebe prijíma

Syn človeka: Jediný titul, ktorý s určitosťou zaznel z Ježišových úst je Syn človeka. V evanjeliách sa s ním stretávame viac ako 50 krát. Aj tento titul však môže mať aspoň dva významy: širší a užší. V širšom význame „Syn človeka“ označuje Ježiša ako ľudskú bytosť (Mt 8,20). V užšom význame má toto zvláštne pomenovanie svoj pôvod v knihe proroka Daniela (Dan 7,13-14). Tu sa hovorí o kráľovskej nebeskej bytosti, ktorá sa má objaviť na konci vekov, aby definitívne ustanovila Božiu vládu a súdila všetkých ľudí. Toto označenie má zvláštny transcendentný význam, ktorý stavia svojho nositeľa do vzťahu s Božím svetom. V Ježišovej dobe mal teda tento tajomný titul hlbší význam ako titul Boží Syn.

Ježiš pri rôznych príležitostiach hovorí o sebe ako o Synovi človeka, ktorý príde na nebeských oblakoch s veľkou mocou a slávou a bude súdiť všetky národy. Právo súdiť všetky národy bolo však výsadou Boha. Toto tvrdenie spôsobí, že Ježiš bude súdený za rúhanie, pretože si pripisuje Božie výsady. Označenie „Syn človeka“ naznačuje teda oveľa jasnejšie Ježišovu božskú identitu ako označenie „Mesiáš“, alebo „Boží Syn“.

Syn – Otec: Evanjeliá nám prezrádzajú, že Ježiš mal s Bohom zvlášť blízky vzťah. Vo vzťahu s Bohom sa nazýva Synom a Boha nazýva svojim Otcom (Mt 11,27; Mt 24,36). V modlitbe sa často obracia k Bohu s veľmi nežným a dôverným oslovením Abba, čo v preklade znamená Otecko (Mk 14,36). Pre Ježišových súčasníkov  je to niečo nové a netypické. Židia by si nikdy nedovolili osloviť Boha Abba. Bolo by to považované za svätokrádež, pretože židovské náboženstvo nedovoľovalo vysloviť ani meno Božie, JHWH. Výraz Abba svedčí teda o veľmi intímnej blízkosti a láske, ktorú Ježiš prežíval voči Bohu. Zároveň dosvedčuje jeho úctu a poslušnosť a prezrádza nám aj Ježišovo vedomie, že bol skutočne Božím Synom.

V evanjeliách nenájdeme Ježišovo jasné vyjadrenie kto v skutočnosti je, pretože hlavnou témou jeho kázania nebola jeho osoba, ale ohlasovanie Božieho kráľovstva. On o svojej moci nehovoril, ale ju uskutočňoval. Napriek tomu však  môžeme vyčítať z jeho slov a z jeho skutkov, že si bol vedomý svojho synovstva voči Bohu. Jeho učeníci však pochopia toto veľké tajomstvo až vo svetle Zmŕtvychvstania.

3. Vyvrcholenie Ježišovho života

3.1 Umučenie a smrť

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         stručne opísať v čom spočívalo ukrižovanie a ako bolo chápané Ježišovými súčasníkmi,

–         vymenovať a objasniť hlavné príčiny Ježišovho odmietnutia jeho protivníkmi,

–         povedať kto odsúdil Ježiša Krista a prečo,

–         vysvetliť ako Ježiš chápal svoju smrť a aký jej dal význam.

B. Obsah

Ukrižovanie predstavuje veľmi krutý spôsob popravy, ktorý praktizovali v antickom svete. Používali ho pre najnižšiu vrstvu, pre otrokov, pre vzbúrencov a pre tých najhorších kriminálnikov. Rímsky občania väčšinou neboli popravovaní takýmto krutým spôsobom. Tento spôsob popravy mal za cieľ urobiť umieranie úplne neľudským a zobrať odsúdenému akúkoľvek hodnotu v momente jeho smrti. Odsúdený zomieral v ukrutných bolestiach pomalou smrťou na udusenie a nakoniec mu polámali končatiny. Popravených ukrižovaním väčšinou nepochovávali, ale ich nechávali roztrhať divej zveri a dravým vtákom. Kríž bol znakom potupy a vyvolával pohoršenie

Ako máme chápať Ježišovu smrť? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Ježišovo verejné účinkovanie končí neúspechom. Po eufórii a nadšení, ktoré na začiatku vyvolalo jeho ohlasovanie Božieho kráľovstva a uzdravovanie nemocných, si Ježiš určite uvedomoval, že konverzia ľudu, ku ktorej neustále vyzýval, sa neuskutočňuje a davy nereagovali na jeho výzvy tak ako by mali. Čím ďalej tým viac sa stretával s odporom a s nepochopením. Spory s jeho nepriateľmi sa stávali ostrejšími. Niektorí si zle vysvetľovali jeho duchovné poslanie. A po Ježišovom odmietnutí kráľovskej hodnosti, po epizóde rozmnoženia chleba na púšti, ho mnohí opustili (por. Jn 6,66). Zdá sa, že jeho poslanie nesplnilo to, čo malo

Evanjeliá dosvedčujú fakt, že Ježiš musel predpokladať násilný koniec svojho života. Nepotreboval k tomu nijaké zvláštne zjavenia. Stačilo, že si uvedomil udalosti svojho každodenného života a Písmo svojho národa. Ježiš sa dostával do konfliktu so svojimi odporcami. Títo mu vyčítali: a) že odpúšťa hriechy vo svojom mene, tým sa rúhal voči Bohu, b) že ustavične porušuje zákon, keď uzdravoval nemocných v sobotu, tým sa vyvyšoval nad Mojžiša. c) Najodvážnejším gestom však bolo to, keď vyhnal kupcov z chrámu a vyhlásil: „zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“. Tým „podkopal“ autoritu najvyššej kňazskej vrstve, ktorá žila z kultu. V tomto momente si Ježiš musel naplno uvedomiť, že svojím počínaním riskuje život

O Ježišovej smrti rozhodli kňazi z Jeruzalema. Ich motív bol čisto náboženský: vyvyšoval sa nad Mojžišov zákon a vyhlásil zničenie chrámu. No pretože právo odsúdenia smrti prináležalo okupačnej moci, žiadali od rímskeho prefekta Poncia Pilátapolitický proces. Využili to, že Ježiš pred veľradou prijal titul Mesiáša a tvrdili Pilátovi, že sa vyhlasuje za židovského kráľa, tým vlastne konkuruje rímskemu cisárovi. A tak nevinného Ježiša odsúdili ako vzbúrenca

Celý Ježišov život by sme mohli chápať ako veľké nedorozumenie. Jeho súčasníci nepochopili na akej rovine jedná. Jeho poslaním bolo ustanoviť nové vzťahy s Bohom a medzi ľuďmi navzájom (communio). Ježiš dal úplnú prioritu Božej vôli a spochybnil tak náboženské, politické a ekonomické inštitúcie svojej doby v takej miere, v akej boli v protiklade s Božou vôľou. Jeho učenie tak malo politický dopad a Ježiš sa stal nepohodlným, prekážal. Preto sa ho nikto nesnažil zachrániť.

Ako však Ježiš chápal svoju smrť, aký jej dal význam? Chápal ju úplne pasívne ako nutný dôsledok svojho konania? Zdá sa, že nie. Napriek tomu, že z ľudského pohľadu sa koniec Ježišovho života javí ako prehra, Ježiš si uvedomoval, že jeho smrť tvorí súčasť Božieho plánu. Tak ako celý svoj život chápal ako službu lásky, aj jeho smrť bola službou lásky pre ľudstvo. Ježiš v nej videl vrchol svojho poslania, posledné vyjadrenie jeho lásky k nám. Význam svojej smrti vyjadril pri Poslednej večeri v momente ustanovenia Eucharistie. Rozlomený chlieb, ktorý jedol so svojimi učeníkmi, je jeho telo, ktorým sa nám dáva, kalich vína je jeho vyliata krv, ktorá symbolizuje novú zmluvu. Ježiš vedel, že jeho smrť je na odpustenie našich hriechov a že má súvis s ustanovením Božieho kráľovstva. Pri Poslednej večeri to vyjadril slovami: „Veru hovorím Vám, už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve“ (Mk 14,25). Tieto Ježišove slová potvrdzujú jeho blížiacu sa smrť, zároveň však vyjadrujú istotu, že jeho smrť nezabráni príchodu Božieho kráľovstva. Ježiš tak zostáva verný svojmu poslaniu až do konca (Pri tejto téme sa odporúča rozobrať umučenie Ježiša Krista podľa Sv. Marka: Mk 14,1-15,41.)

3.2 Tajomstvo vykúpenia

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         vysvetliť význam kríža pre kresťanstvo a povedať v čom spočíva spása človeka,

–         vyjadriť, čo je podstatou hriechu a aký je jeho konečný dôsledok,

–         objasniť vlastnými slovami ako nás môže Ježišov kríž spasiť.

B. Obsah

Ježišova smrť na kríži (samozrejme aj jeho zmŕtvychvstanie) je stredobodom učenia Cirkvi. Ježišov kríž je symbolom kresťanstva, v ktorom môžeme nájsť určitým spôsobom celý kresťanský odkaz. Vďaka krížu sa realizuje spása celého ľudstva, ktorá spočíva v odpustení hriechov a ponúka nám šancu na nový život v spoločenstve s Bohom a s ľuďmi.

Čo je podstatou hriechu? Stručne povedané – hriech spočíva v odmietnutí spoločenstva s Bohom a s blížnymi (úplný opakcommunia). Hriešny človek tak neprijíma Boží príkaz lásky: milovať Boha celým svojím srdcom a milovať blížneho ako seba samého. Uzatvára sa do seba a zároveň sa vzďaľuje od Boha aj od človeka. Konečným dôsledkom hriechu je smrť, teda úplné odlúčenie od Boha aj od človeka[54].

Otázka, ktorá sa nám vynára v súvislosti s krížom je: akým spôsobom nás môže Ježišov kríž spasiť? Odpoveď na túto otázku znie: obrátením! Na kríži nás Ježiš spasí tým, že nám ponúka svedectvo lásky, ktorá jediná má silu obrátiť človeka. Naša spása nespočíva v tom, že sa čosi udeje medzi Ježišom a jeho Otcom. Naša spása sa uskutočňuje medzi Ježišom a jeho Otcom na jednej strane a medzi nami na strane druhej. Otec posiela svojho Syna, aby nám zjavil ako veľmi nás miluje. Boží Syn prichádza medzi nás a stáva sa jedným z nás, aby spolu s nami zdieľal náš život a ohlásil príchod Božieho kráľovstva, teda Božie milosrdenstvo všetkým hriešnikom. Ježiš jedával spolu s hriešnikmi, nechal sa pozvať na večeru k mýtnikovi Zachejovi, nechal si umyť nohy hriešnicou, uzdravoval nemocných. Cieľom jeho poslania bolo naše obrátenie: „obráťte sa a verte evanjelium“ (Mk 1,15). Ježiš nás však nechce spasiť bez nás. Celý jeho život je výzvou pre nás, aby sme sa obrátili. Pred touto výzvou človek je slobodný povedať ÁNO alebo NIE

Ale Ježišov odkaz lásky a odpustenia, spravodlivosti a pravdy prostredníctvom jeho slov a skutkov, nestačil. Preto ho naplní celou svojou existenciou a celým svojím bytím. V momente svojej smrti sa Ježiš javí ako Spravodlivý, ktorý sa stáva solidárny s hriešnikmi až do krajnosti. Ten, ktorý nepoznal hriech, slobodne prijíma údel najhoršieho hriešnika – smrť na kríži (por. 2Kor 5,21). Ježiš sa zveruje úplne do rúk svojho Otca a zjavuje nám svoju nekonečnú lásku, ktorou nás miluje. V momente jeho smrti sa naplno uskutočňuje zákon lásky: miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Ježišov kríž nám otvára cestu zmierenia s Bohom a je pre nás výzvou k obráteniu. Len na základe obrátenia sme schopný uvedomiť si svoju vinu, vyznať svoj hriech a prežiť odpustenie. Svojim áno, ktoré vyslovíme Božej milosrdnej láske, dáme súhlas na nový život v spoločenstve s Bohom. Boh nás zároveň robí slobodnými a schopnými milovať takou láskou, akou nás On miluje

Mohli by sme to pripodobniť k manželskému páru, ktorý sa rozhodne adoptovať si dieťa. Adopciou mu darujú nový život. Týmto spôsobom mu preukážu ich lásku k nemu a urobia ho schopným, aby aj ono raz dokázalo odpovedať na túto ich lásku láskou. Všetko však závisí od jeho slobody, či príjme ich lásku alebo nie.

To isté môžeme povedať aj o Ježišovom geste, ktorým nám ponúka nielen odpustenie našich hriechov, ale aj adoptívne synovstvo božích detí. Jedine krása lásky ktorá ide až po smrť je schopná obrátiť človeka. Ježiš si volí tento spôsob, aby nás priviedol k Bohu, aby sme si uznali svoj hriech a obnovili spoločenstvo s Bohom a s blížnymi.

Je veľa príkladov zo života, ktoré nám pomôžu pochopiť význam kríža a krásu lásky. Jedným z nich je aj svedectvo Maximiliána Kolbeho. Bol to františkánsky kňaz, ktorý zomrel v koncentračnom tábore počas druhej svetovej vojny. Jeden deň sa nacisti rozhodli poslať na smrť do hladovej komory niekoľkých väzňov. Medzi nimi bol aj otec rodiny, ktorý mal šesť detí. Maximilián Kolbe ponúkne seba, aby zachránil život otca rodiny. Zomrie v hladovej komore v roku 1945. Toto gesto vzbudzuje rešpekt a obdiv. Veriaci aj neveriaci konštatujú, že je to krásne. Okrem iného, je aj účinné, pretože sa dotklo samotného dôstojníka SS. Tento človek mal reagovať tvrdo a odmietnuť výmenu odsúdených. Mal sa tešiť, že posiela na smrť otca početnej rodiny. On však reagoval opačne, zostal dotknutý krásou tohto gesta, teda krásou lásky

Každý príklad obety života darovaného pre druhých, si zaslúži rešpekt a je výzvou k obráteniu. Vyjsť z vlastného egoizmu a zabudnúť na seba. Toto je aj stratégiou“ kríža. Kríž nás spasí tak, že nás vedie k obráteniu, aby sme tak obnovili spoločenstvo s Bohom a s blížnymi. (Pri tejto príležitosti je možné hľadať aj iné príklady zo života, schopné zmeniť k lepšiemu postoj druhého človeka)

3.3 Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista

A. Náučný cieľ

Študent by mal vedieť:

–         obhájiť dôležitosť zmŕtvychvstania Ježiša Krista pre kresťanstvo,

–         vysvetliť, na akú skutočnosť sa vzťahuje pojem zmŕtvychvstanie a aké iné výrazy používa Nový zákon na vyjadrenie tejto skutočnosti,

–         vymenovať, aké znamenia nám ponúka Nový zákon ohľadom Ježišovho zmŕtvychvstania a objasniť ich význam,

–         vysvetliť význam zmŕtvychvstania vo vzťahu k Ježišovi a vo vzťahu k nám ľuďom.

B. Obsah

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je srdcom kresťanskej viery, tak isto ako umučenie a kríž. Keby Ježiš nevstal z mŕtvych, kresťanstvo by spočívalo len v skupine Ježišových priateľov, ktorí sa snažili udržať živé jeho učenie a čo najlepšie nasledovať jeho príklad. Ježiš aj keby bol jedným z najväčších náboženských géniov, nebol by „Pánom“ a kresťanstvo, aj keby ponúkalo vznešenú morálku, neponúkalo by „radostnú novinu“ pre celé ľudstvo. Teológ Gerald O´Collins sa dokonca vyjadril, že „kresťanstvo bez vzkriesenia nie je iba kresťanstvo bez záverečnej kapitoly. Potom to totiž už vôbec nie je kresťanstvo“. Zmŕtvychvstanie je teda odrazovým bodom a centrom kresťanskej viery.

Ako ho však chápať? Čo sa skrýva pod pojmom „zmŕtvychvstanie“? V Novom zákone sa môžeme stretnúť aj s inými vyjadreniami, ktoré sa vzťahujú na túto skutočnosť (por.: Sk 2,23; 3,13.15; 5,30-31; 10,40; Rm 10,9; Rm 14,9; Fil 2,9; 1Pt 3,18; Lk 24,5). Niektoré tieto pojmy vyjadrujú zmŕtvychvstanie ako návrat do života, iné naznačujú, že sa jedná o čosi viac, nie len o jednoduchý návrat do pôvodného života.

Aká bola skúsenosť apoštolov? Ich viera a nádej prešla po udalostiach Veľkého piatku najväčšou skúškou. Prežili úžasné sklamanie, mnohí z nich sa vrátili domov, iní sa skrývali, lebo mali strach. Ako je možné, že sa nakoniec obrátili a úplne zmenili svoj postoj? Túto zmenu v nich spôsobila viera vo vzkrieseného Krista. Ježišovo zmŕtvychvstanie im bolo potvrdené dvoma znameniami: prázdny hrob a zjavenia zmŕtvychvstalého Krista.

Prázdny hrob: Evanjeliá kladú veľký dôraz na fakt, že Ježiš bol pochovaný. Táto udalosť je evanjelistami veľmi starostlivo opísaná (Por. Mt 27,57-66; Mk 15,42-47; Lk 23,50-56; Jn 19,38-42). Cieľom týchto rozprávaní je potvrdiť, že Ježiš bol skutočne mŕtvy. Samotný prázdny hrob však ešte nič nedokazuje. Objavenie prázdneho hrobu vyvolalo v niektorých osobách údiv (Por. Lk 24,12), iní sa zase domnievali, že Ježišovo telo ukradli (Por. Jn 20,1-23; Mt 28,11-13). Krádež Ježišovho tela je však málo pravdepodobná. V prípade, že by ho odniesli Židia, mali by motív k usvedčeniu prvých kresťanov z podvodu. Ukradnutie jeho učeníkmi sa zase javí nemožné z psychologického hľadiska, pretože smrť ich učiteľa v nich spôsobila zmätok a strach. Prázdny hrob teda, aj keď nie je priamym dôkazom Ježišovho zmŕtvychvstania, je nepriamym znamením toho, čo sa objaví vo svetle zjavení

Zjavenia zmŕtvychvstalého Krista: Nikto nevidel ako Ježiš vstal z mŕtvych. Táto udalosť zostane Ježišovým tajomstvom, nejedná sa o historický fakt. Existujú však svedkovia, ktorí sa stretli zo zmŕtvychvstalým Kristom a mali z neho zmyslovú skúsenosť: videli ho očami, počuli jeho slová a mohli sa ho dotknúť. Pozorné štúdium evanjeliových textov, ktoré rozprávajú o zjaveniach poukazuje na to, že Ježiš je ten, ktorý sa dáva poznať. Mohli by sme v nich rozlíšiť tri základné momenty: a) iniciatíva vychádza od Ježiša, on je ten, ktorý sa dáva vidieť; b) učeníci v prvom momente nie sú schopní ho rozpoznať, Ježiš je ten, ktorý sa dáva spoznať prostredníctvom nejakého gesta (ukáže svoje prebodnuté ruky a bok, pýta si jesť, láme chlieb), alebo citátu z Písma. Týmto vyvolá vo svojich učeníkoch radosť z viery. c) Na záver stretnutia Ježiš zverí svojim učeníkom poslanie, aby vydávali svedectvo o tom, čo zažili (Pri tejto príležitosti je vhodné rozobrať aspoň jeden z textov a poukázať v ňom na tieto tri momenty. Napr. Lk 24,12-35; Jn 20,11-18.19-23 atď.)

Stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom vzbudilo v Ježišových učeníkoch vieru, ktorá v nich spôsobila radikálnu zmenu. Stali sa kresťanmi, pretože mali skúsenosť so vzkrieseným Kristom. Na základe tejto skúsenosti učeníci mohli objaviť pravú Ježišovu identitu a pochopiť pravý význam jeho života a jeho smrti

Aj pre nás byť kresťanmi znamená mať skúsenosť so zmŕtvychvstalým Kristom. Môžeme sa s ním stretnúť v Božom Slove, v Eucharistii, alebo ho objaviť v chudobných atď. Na základe tejto skúsenosti získame nový pohľad na Ježiša, na ľudí a na svet okolo nás.

Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je návratom do pôvodného života, ako to bolo v prípade Lazára. Zmŕtvychvstanie predstavuje vstup do nového života, tak nového, že svedkovia nenachádzajú slová, aby ho opísali. Vo vzťahu k Ježišovi je dôkazom toho, že bol skutočne Božím Synom a skutočným Mesiášom, ktorého izraelský národ túžobne očakával. Vo vzťahu k nám je znamením, žeživot zvíťazil nad smrťou a je nám zárukou toho, že máme šancu na nový, plnší život v spoločenstve s Bohom, teda, že aj my raz z mŕtvych vstaneme

4 Ohlasovanie prvých kresťanov, prvé koncily, formovanie náuky, bludy

4.1 Ježiš Kristus, Syn Boží vo viere prvých kresťanov

 A.Náučnýcieľ

Študent by mal vedieť:

–         stručne opísať, čo je to kerygma a čo bolo jej hlavným obsahom;

–         objasniť, ako prvý kresťania vyjadrili svoju vieru, že Ježiš Kristus je Boží Syn;

–         vymenovať a vysvetliť, ktoré Ježišove tituly v Novom zákone vyjadrujú jeho božskú identitu.

  1. B.Obsah

Zmŕtvychvstaním Boh potvrdil, že Ježiš je skutočne Božím Synom. Všetko bolo povedané čo sa týka Ježišovej božsko-ľudskej identity, ale nie všetko bolo hneď jasné vo viere veriacich. Ako je možné súčasne tvrdiť, že Ježiš Kristus je pravý Boh a zároveň aj  pravý človek? Nevylučujú sa tieto dve tvrdenia navzájom? Tvrdiť, že Boh sa stal človekom je skutočnou výzvou pre ľudský rozum. Niekto by mohol namietať, že je to ako tvrdiť, že kruh je štvorcoví. No v skutočnosti máme do činenia s hlavným odkazom kresťanstva.

Aby prví kresťania a autori Nového zákona vyjadrili identitu Ježiša Krista, museli použiť terminológiu, ktorá im bola blízka, teda, ktorá pochádzala z ich židovskej tradície a zo Starého zákona. Hlavnou témou prvého kresťanského ohlasovania bola Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Toto prvokresťanské ohlasovanie „radostnej zvesti“, ináč nazývané kerygma (z gréc. kērygma = ohlasovanie), tvorí podstatu evanjelia a základný prameň prvokresťanskej tradície (por. Sk 2,14-41; 3,12-26; 4,9-12; 5, 29-32; 10,34-43; 13,16-41; 17,22-31). Pri ohlasovaní zmŕtvychvstania boli Ježišovi pripisované rôzne tituly, ktorých úlohou bolo vyjadriť jeho Božskú identitu.

Apoštol Peter nazýva Ježiša vo svojich prvých kázniach Pánom – Kýrios (por. Sk 2,36; 10,36). Tak isto sa môžeme s týmto titulom stretnúť v niektorých krátkych vyznaniach viery, prítomných v Pavlových listoch: Ježiš je Pán (1Kor 12,3; Rim 10,9), aleboJežiš Kristus je Pán (Fil 2,11). Termín Kýrios – Pán slúžil v gréckom preklade Starého zákona na preloženie hebrejského výrazu JHWH. Týmto výrazom, ktorý bolo v židovskom náboženstve zakázané vysloviť, označovali Boha. Jedná sa teda o titul čisto božský. Jedine Boh je Pán a ten, kto je nazývaný Pánom, je Boh

Ďalší titul, použitý pri ohlasovaní radostnej zvesti je Kristus. Etymologický význam tohto slova je „ten ktorý bol pomazaný“. Jedná sa o grécky prepis výrazu Mesiáš, ktorý sa v Starom zákone vzťahuje na Božieho pomazaného. I keď Ježiš počas svojho života odmietal tento titul pre jeho politický charakter, otázka, či je skutočným Mesiášom, sa tiahla celým jeho životom. Potvrdzuje nám to i nápis na kríži, ktorý prezrádza motív jeho odsúdenia: „Kráľ židovský“.

Prví kresťania nazvú Ježiša Kristom. Identifikujú ho teda so židovským Mesiášom. Aj keď tento titul nie je čisto božským, jeho spojenie s titulmi božskými zmení jeho význam. Nakoniec tento titul zahrnie všetky významy ostatných titulov, ktoré pripisovali Ježišovi. V Novom zákone môžeme pozorovať prechod od vyjadrenia „Ježiš je Kristus“ (Sk 18,5.28; 1Jn 2,22) k vyjadreniu „Ježiš Kristus“ (1Kor 2,2), alebo „Náš Pán Ježiš Kristus“ (Kol 3,1), či „Ježiš Kristus, náš Pán“ (Ef 3,11)

Apoštol Pavol pri ohlasovaní Ježišovho zmŕtvychvstania označí Ježiša titulom Syn Boží (por. Rim1,1-4). Tento výraz mal v Starom zákone širší význam a nevzťahoval sa na božskú identitu toho, ktorému bol pripisovaný. Ale Pavol chce dať tomuto výrazu nový, silnejší význam. Počas svojho života Ježiš mal vzťah k Bohu ako k svojmu Otcovi, považoval sa teda za Syna v najhlbšom slova zmysle. Tento význam je podčiarknutý aj apoštolom Pavlom. Ježiš Kristus je Syn Boží v plnom slova zmysle.

Okrem iného, Pavol v liste Rimanom píše, že Ježiš „podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“ (Rim 1,3). Ježiš je teda na jednej strane Syn Dávidov, to vyjadruje jeho ľudskú prirodzenosť a na strane druhej, Syn Boží. Pavol tak vyjadrí svoju vieru, že Ježiš Kristus je skutočne pravý Boh aj pravý človek

4.2 Ježiš Kristus, Syn Boží – vývoj kristologickej dogmy

  1. A.Náučnýcieľ

Študent by mal vedieť:

–         vymenovať hlavné cirkevné koncily prvých storočí a stručne vysvetliť ich učenie;

–         vymenovať hlavné bludy, ktoré vznikali v prvých storočiach (ariánizmus nestorianizmus, a monofyzitizmus) a stručne opísať čo bolo ich podstatou;

–         stručne vysvetliť, čo znamená vyznanie, Ježiš Kristus je pravý Boh aj pravý človek.

  1. Obsah:

Odkaz viery je živým odkazom a musí takým ostať. Nemôže sa stať niečím stereotypným, čo opakujeme tými istými slovami počas stáročí. Tak by nám síce ostali slová, ale stratili by sme ich význam. Opakovali by sme niečo, čomu by sme nerozumeli. Viera musí byť podávaná v prítomnom čase: nie veril som, ale verím. Ten, kto podáva svedectvo viery by sa mal vyjadrovať jasne. Mal by si byť vedomí rozdielnosti kultúr a historického vývoja.

Šírenie viery v prvých storočiach spôsobilo, že kresťanský odkaz prišiel do styku s gréckou kultúrou a s gréckym spôsobom myslenia, ktoré bolo veľmi rozdielne od semitského. Prvé storočia kresťanstva boli poznačené hľadaním odpovedí na problém týkajúci sa božstva Ježiša Krista a spojenia jeho božskej a ľudskej prirodzenosti. Formovali sa tak základné pravdy o Kristovi. Odborne tomu hovoríme vývoj kristologickej dogmy. Toto formovanie prebiehalo počas prvých cirkevných koncilov. My sa budeme zaoberať len tými najdôležitejšími.

4.2.1 „Ježiš je Syn Boží“: Nícejský koncil (325)

Úlohou cirkevných otcov na Nicejskom koncile bolo obhájiť a vysvetliť pravdu viery, ktorá sa týkala novozákonného tvrdenia, že Ježiš Kristus je Boží Syn. Cirkevný otcovia sa snažili nájsť odpoveď na bludné učenie nazývané arianizmu. Pôvodcom arianizmu bol kňaz Árius, ktorý pôsobil v egyptskej Alexandrii. Árius bol vzdelaným človekom, dobre poznal grécku filozofiu a Sväté Písmo. Jeho nedostatkom však bolo to, že sa snažil podriadiť Božie slovo gréckej filozofii. Jeho učenie by sme mohli zhrnúť do nasledovných bodov:

  1. Boh je len jeden, je nemenný, nehmotný, večný a bez počiatku. Ak by Boží Syn existoval od počiatku, mali by sme dva princípy bez počiatku a to nie je možné.
  2. Boží Syn nie je večný: „bol čas kedy nebol“. Jestvoval skôr ako čas, ale nie je večný. Boh ho stvoril z ničoho ako svoje prvé stvorenie, aby bol prostredníkom medzi ním a svetom.
  3. Boží syn nie je pravý Boh, nie je tej istej podstaty ako Otec. Je menej ako Boh, ale zároveň v dokonalosti prevyšuje všetky stvorenia.

Áriovo učenie sa šírilo veľmi rýchlo, zrodil sa tak konflikt a rozdelenie cirkví na východe. Cisár Konštantín, ktorý sa práve obrátil na kresťanstvo, vnímal tento náboženský konflikt aj ako politický. Aby sa upokojila situácia, rozhodol sa zvolať koncil, ktorý sa uskutočnil v Nicei v roku 325. Zhromaždilo sa na ňom okolo 300 biskupov z východu aj zo západu. Diskutovali o tom ako má byť interpretované Sväté písmo vzhľadom na grécke myslenie, teda ako vyjadriť pravdu, že Ježiš je skutočne Božím Synom?

Problematika sa týka priamo spásy ľudstva. Kresťanská viera spočíva v tom, že Ježiš Kristus, Syn Boží prišiel na svet preto, aby obnovil spoločenstvo medzi Bohom a ľuďmi. Oslobodil nás od hriechu a dal nám účasť na Božom živote. To by nemohol urobiť, ak by nebol skutočne Božím Synom. Áriovo učenie popiera podstatný aspekt, týkajúci sa našej spásy. Iba Boh nám môže ponúknuť Boha. Ak Ježiš nebol skutočne Božím Synom, nemôže nám sprostredkovať nič o Bohu. Atanázius sa vyjadril: „Árius mi ukradol Spasiteľa“.

Výsledkom Nicejského koncilu bolo vyznanie viery v ktorom cirkevný otcovia obhájili a potvrdili, že Ježiš je skutočne Božím Synom – „splodený nie stvorený“ – a je tak Bohom ako Boh – Otec: „….jednej podstaty s Otcom

4.2.2 „ Slovo sa telom stalo“: Efezský koncil (451)

V piatom storočí sa zrodil problém týkajúci sa otázky vtelenia Božieho Slova. Ak tvrdíme, že Ježiš Kristus je skutočne pravým Božím Synom, ako máme chápať to, že sa stal človekom? Nemali by sme držať odstup medzi božstvom Syna a ľudskou existenciou Ježiša? Tentoraz to bol Nestórius, carihradský arcibiskup, ktorý zastával túto pozíciu. Popieral zámenu vlastností (communicatio idiomatum) a tak sa nedokázal stotožniť s tvrdeniami ako napr. Božie Slovo sa potilo krvou, bolo ukrižované a zomrelo na kríži. Zároveň aj odmietol Máriin titul Božia Matka, ktorý už existoval v Cirkvi skoro 500 rokov. Tvrdil, že Panna Mária nemôže byť Matkou Božieho Syna, ale len Matkou Krista, teda Ježiša ako človeka, ktorý bol úzko spojený s Božím Synom. Nestórius svojím učením riskoval tvrdenie, že v Ježišovi Kristovi sú spojené dva subjekty, teda dve osoby – božská a ľudská.

Na toto učenie reagoval odmietavo Cyril Alexandrijský a ostatný stúpenci alexandrijskej školy. Situácia bola podobná ako v prípade Nícejského koncilu: zrodil sa spor medzi ľudom a aby sa situácia upokojila, bol zvolaný koncil, ktorý sa konal v Efeze v roku 431.

Čo sa týka samotného koncilu, mal veľmi neslávny priebeh. Možno aj preto, že ho viedol Cyril, ktorého učenie bolo síce správne, ale ako človek bol veľmi impulzívnej povahy. Pretože bol unavený z júlových horúčav, odmietol čakať na delegáciu biskupov z východu, ktorí patrili do tej istej teologickej školy (antiochijskej) ako Nestórius, a mali väčšiu kompetentciu rozhodnúť, čo je mylné a čo nie, a otvoril koncil skôr, ako títo biskupi stihli prísť. Nie je ťažké predstaviť si situáciu, ktorá sa odohrala potom, keď sa dostavili títo biskupi a všetko už bolo rozhodnuté.

Efezský koncil prijal Cyrilovo učenie a tým aj tvrdenie, že: „Slovo tým, že hypostaticky (vo svojej osobe) zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“. Kristova ľudská prirodzenosť nemá teda iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od počatia. Preto Efezský koncil vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna vo svojom lone skutočne stala Matkou Božou

4.2.3 „Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek“: Chalcedónsky koncil (451)

Tak ako to už vo svete chodí, kyvadloví pohyb, ktorý ide od jedného kraja k druhému existuje aj v teológii. Nestórius mal tendenciu oddeliť človeka Ježiša od Božieho Syna. Ďalší heretik zase tvrdil, že ľudská prirodzenosť sa v božskej prirodzenosti stratí ako kvapka vody v mori. To znamená, že Kristus nebol skutočne človekom.

Bol zvolaný nový koncil v Chalcedónii v roku 451.Tento koncil si zaumienil doplniť to čo už učil Efezský koncil. Snažil sa vyjadriť jasnou terminológiou to, čo je v Kristovi jedinečné: osoba Božieho Syna a čoho sú dve, teda dve prirodzenosti: božská a ľudská. Toto učenie formuloval do nasledujúcej definície:

„Jeden a ten istý Kristus,

jednorodený Syn a Pán

sa má uznávať v dvoch prirodzenostiach

bez pomiešania, bez premeny,

bez rozdelenia, bez odlúčenia…“

Táto definícia má výhodu, pretože spája dva protikladné postoje. Postoj Alexandrijskej školy, ktorá dávala dôraz na jednotu Kristovej osoby a postoj Antiochijskej školy, ktorá zase zdôrazňovala dve prirodzenosti, ktoré nie sú ani zmiešané ani oddelené. Analogicky by sme to mohli vysvetliť aj pomocou príkladu spojenia našej duše a nášho tela. Tvoria spolu jednu vec, ale nemôžme určiť presne, v ktorej časti tela sa nachádza duša. Ani ich nemôžeme pomiešať, lebo sa jedná o dve rozdielne skutočnosti. Každá z nich zostane tým, čím je.

Táto definícia sa stala základnou definíciou pre akékoľvek učenie o Ježišovi Kristovi. Jedná sa o najvýznamnejšiu formulu v histórii. V súčasnosti je aj predmetom ekumenického súhlasu medzi kresťanmi

CHARPENTIER, E.: Per leggere il Nuovo Testamento, Roma: Borla, 1998.

CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Venite e vedreteIl catechismo dei giovani 2, Cittá del Vaticano: Libreria editrice Vaticana, 1997.

DUPUIS, J.: Introduzione alla Cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1993.

FABRIS, R.: Matteo, Roma: Borla, 1996.

FITZMYER, J.A.: Ježiš Kristus. Otázky a odpovede, Trnava: Dobrá Kniha, 1998.

GRESHAKE, G.: Questioniscelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: P.U.G., 2000.

HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied, Rím: Slovenský ústav Cyrila a Metoda, 1992.

LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992.

MUSSET, J.: Odkrývanie sveta Biblie. Nový Zákon, Bratislava: Mladé letá, 1992.

O’COLLINS, G.: Cristologia. Uno studio biblico, storico e sistematico su Gesú Cristo, Brescia: Queriniana, 1999.

SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000.

STROBEL, L.: Kauza Kristus, Bratislava: Návrat domov, 2000.

TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993.

[1] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 207.

[2] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 208.

[3] Porov. STROBEL, L.: Kauza Kristus, Bratislava: Návrat domov, 2000, s.82.

[4] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 208.

[5] STROBEL, L.: Kauza Kristus, Návrat domov, Bratislava 2000, s. 78.

[6] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 209-210.

[7] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 10; SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 209-210.

[8] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 211.

[9] Porov. CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Venite e vedreteIl catechismo dei giovani 2, Cittá del Vaticano: Libreria editrice Vaticana, 1997, s. 58.

[10] Porov CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Venite e vedreteIl catechismo dei giovani 2, Cittá del Vaticano: Libreria editrice Vaticana, 1997, s. 58; TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993, s. 305-306.

[11] Porov. CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Venite e vedreteIl catechismo dei giovani 2, Cittá del Vaticano: Libreria editrice Vaticana, 1997, s. 59; TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993, s. 306-308.

[12] Porov. CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Venite e vedreteIl catechismo dei giovani 2, Cittá del Vaticano: Libreria editrice Vaticana, 1997, s. 59; TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993, s. 308-309.

[13] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 11-15.

[14] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 23.

[15] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 26.

[16] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 27.

[17] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 27-28.

[18] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s.  26.

[19] Porov. MUSSET, J.: Odkrývanie sveta Biblie. Nový Zákon, Bratislava: Mladé letá, 1992, s. 46-47.

[20] Porov. MUSSET, J.: Odkrývanie sveta Biblie. Nový Zákon, Bratislava: Mladé letá, 1992, s. 48-49.

[21] Porov. HERIBAN, J.: „Farizeji“ in Príručný lexikón biblických vied, Rím: Slovenský ústav Cyrila a Metoda, 1992, s. 384;LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 28-30.

[22] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 30.

[23] Porov. HERIBAN, J.: „Saduceji“ in Príručný lexikón biblických vied, Rím: Slovenský ústav Cyrila a Metoda, 1992, s. 902;LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 30.

[24] Porov. HERIBAN, J.: „Eséni“ in Príručný lexikón biblických vied, Rím: Slovenský ústav Cyrila a Metoda, 1992, s. 360;LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 31.

[25] Porov. HERIBAN, J.: „Zelóti“ in Príručný lexikón biblických vied, Rím: Slovenský ústav Cyrila a Metoda, 1992, s. 1075;LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 31-32.

[26] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla Cristologia, Casale Monferrato: Queriniana, 1993, s. 62-66. O’COLLINS, G.: Cristologia. Uno studio biblico, storico e sistematico su Gesú Cristo, Brescia: Queriniana, 1999, s. 60-64.

[27] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla Cristologia, Casale Monferrato: Queriniana, 1993, s. 62.

[28] Porov. GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: P.U.G., 2000, s. 45-46.

[29] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla Cristologia, Casale Monferrato: Queriniana, 1993, s. 64.

[30] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla Cristologia, Casale Monferrato: Queriniana, 1993, s. 62.-63.

[31] Porov. GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: P.U.G., 2000, s. 50-51.

[32] Porov. TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993, s. 367.

[33] Porov. TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993, s. 368.

[34] Porov. FABRIS, R.: Matteo, Roma: Borla, 1996, s. 430.

[35] Porov. FABRIS, R.: Matteo, Roma: Borla, 1996, s. 431-433.

[36] Porov. FABRIS, R.: Matteo, Roma: Borla, 1996, s. 433-434.

[37] Porov. TRUTWIN, W., MAGA, J.: Otváral nám písma, Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J.Vojtašáka, 1993, s. 378.

[38] Porov. CHARPENTIER, E.: Per leggere il Nuovo Testamento, Roma: Borla, 1998, s. 78.

[39] Porov. CHARPENTIER, E.: Per leggere il Nuovo Testamento, Roma: Borla, 1998, s. 79-81.

[40] Porov. GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: P.U.G., 2000, s. 47.

[41] Porov. GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia,  Roma: P.U.G., 2000, s. 47.

[42] Porov. GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: P.U.G., 2000, s. 47; Pri tejto príležitosti je vhodné so študentmi konkrétnejšie rozobrať niektoré z Ježišových zázrakov, napr.: Mt 8,1-4.5-13.14-15.16-17. V týchto prípadoch Ježiš uzdraví a navráti do spoločnosti malomocného, prijme žiadosť pohanského dôstojníka, ktorý žiada uzdravenie svojho ochrnutého sluhu, uzdraví Petrovu svokru, ktorá bola pripútaná na lôžko. V týchto troch kategóriách ľudí, ktoré predstavujú tých, čo sú vylúčení zo spoločnosti, môžeme vidieť prijatie a uzdravenie tých, čo žijú na okraji spoločnosti z etnických, sociálnych a kultúrnych dôvodov. Por. FABRIS, R.: Matteo, Roma: Borla, 1966, 634.

[43] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 57.

[44] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 67-68; LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 57-58;

[45] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 68.

[46] Porov. Mk 8,29-32 Ježiš spája Petrovo vyznanie „Ty si Mesiáš“ s prvou predpoveďou o utrpení, to potvrdzuje fakt, že pre Ježiša mal tento titul charakter Božieho trpiaceho služobníka. Až v predvečer svojej smrti verejne vyzná, že on je skutočný Mesiáš (Mk 14,61-62). Vtedy už má totiž istotu, že jeho odpoveď nebude zle vysvetlená.

[47] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 69; LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 58.

[48] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme 1996, s. 69; LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 59; O’COLLINS, G.: Cristologia. Uno studio biblico, storico e sistematico su Gesú Cristo, Brescia: Queriniana, 1999, 67-72.

[49] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 249-250.

[50] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 63.

[51] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 63-64.

[52] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 64-65.

[53] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme 1996, s. 77-78; FIORENZA, F.S., GALVIN, J.P.:Systematická Teologie, Brno: Vyšehrad, 1998, 45-47; GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: PUG, 2000, s. 67-68.

[54] Porov. GRESHAKE, G.: Questioni scelte e prospettive odierne di cristologia, Roma: PUG, 2000, s.55.

[55] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 275.

[56] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 277-278.

[57] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 278-279.

[58] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 75; SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 291-292.

[59] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 294-295.

[60] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 81.

[61] Porov. LACOURT, J.: Odvaha k víře 2. Ježíš z Nazareta, Praha: Portál, 1992, s. 80.

[62] Porov. CHARPENTIER, E.: Per leggere il Nuovo Testamento, Roma 1998, 38.

[63] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 323.

[64] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 323-324.

[65] Porov. SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 324-325.

[66] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 122-128; SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 340-343.

[67] Porov. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 128-135; SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 343-345.

[68] Por. DUPUIS, J.: Introduzione alla cristologia, Casale Monferrato: Piemme, 1996, s. 136-143; SESBOÜÉ, B.: Credere, Brescia: Queriniana, 2000, s. 345-347.