Komentár k liturgickým čítaniam 32. nedele v roku B

Prvé čítanie: 1 Kr 17, 10-16

Motívom, ktorý spája  liturgické čítania dnešnej nedele, je nezištné darovanie sa bez kalkulácie. Protagonisti príbehov v 1. a 3. čítaní (evanjeliu) sú vdovy. V starovekej spoločnosti postavenie vdovy  a jej ekonomické zabezpečenie boli veľmi neisté, najmä ak nemala deti alebo príbuzných, ktorí by jej poskytli zázemie. Na tomto pozadí by nám požiadavka proroka Eliáša na vdovu zo Sarepty mohla pripadať ako  nemiestna, keby mu to neprikázal sám Boh. On, Boží muž, na Boží príkaz osloví vdovu, ktorá so svojím jediným synom žije zo dňa na deň a pýta si nielen vodu, ale aj podplamenník. Hovorí jej „neboj sa“. Aj on musel uveriť, že Boh sa o nich postará. Udalosť je situovaná do obdobia kultu boha Baála, kanaánskeho boha plodnosti, kedy krajina napriek tomu trpela hladom… Alebo práve preto. Boh Izraela  zasiahol a dopustil sucho, aby ukázal, že úrodnosť krajine nezabezpečuje žiadny Baál, ale všetko závisí od pravého Boha Izraela. Chudobná vdova, pohanka, sa o tom mohla presvedčiť na základe vlastnej skúsenosti, keď veľkodušne poskytla jedlo, ktoré malo byť pokrmom pre ňu i pre jej jediného syna, Božiemu mužovi a po tomto jej geste dôvery ani ona, ani jej dom netrpeli hladom. Gesto tejto ženy je jednoduché, ale aj veľmi bohaté na dôveru voči prorokovým slovám.

Druhé čítanie: Hebr 9, 24-28

 Druhé čítanie je súčasťou 9. kapitoly Listu Hebrejom, v ktorej autor spisu porovnáva prvú zmluvu, sinajskú, s novou zmluvou. Obe zmluvy sú opísané so svojimi obradnými úkonmi a svätyňami. Majú svojich kňazov, ktorí konajú bohoslužbu. Osobitne je opísaná úloha veľkňaza, ktorý raz do roka, na Deň zmierenia (Jom Kippur), vstupuje do Svätyne svätých, aby prinášal obetu za svoje hriechy a za hriechy ľudu.  Kristus je predstavený ako Veľkňaz, ktorý, nie každý rok, ale raz navždy  vošiel so svätyne so svojou vlastnou krvou, aby touto svojou obetou zničil hriech. Kristus nás v pravej svätyni, ktorej tá prvá bola len predobrazom, zmieruje s Otcom. Prináša „za nás“ zástupnú obetu, namiesto nás sa postaví pred Otca, aby nám sprostredkoval odpustenie hriechov.  Jeho obeta je „raz a navždy“, aby nás vyviedol z neriešiteľnej situácie, kedy ani veľkňaz prvej zmluvy nemohol získať odpustenie hriechov, a to ani každoročne. Až veľkňaz, ktorý bol Boží syn, bol schopný vziať na seba hriechy mnohých, nielen Izraelitov,  a byť prostredníkom odpustenia.

Evanjelium: Mk 12, 38-44

Evanjelista Marek nám predstavuje Ježiša, ktorý učí v chráme. Správanie zákonníkov používa pre svojich poslucháčov ako „odstrašujúci príklad“. Vymenúva, pred akým správaním sa majú jeho poslucháči chrániť: pred chodením v dlhých rúchach, teda pred pútaním pozornosti na seba;  pred pozdravmi na námestiach, ktoré boli prejavom získania verejného uznania. Námestia boli totiž umiestnené pri mestských bránach, kde sa uskutočňovali aj verejné zhromaždenia. V synagógach mali zákonníci  rezervované privilegované miesta, odlíšené od miest pre ľud a podobne na hostinách vyhľadávali čestné miesta pri hostiteľovi. Túto ambíciu kritizuje Ježiš aj v podobenstve o hostine, v ktorom odporúča vyhľadávať posledné miesta.

Vystríha pred zneužívaním pohostinnosti vdov, ktoré sa aj v Ježišových časoch, podobne ako za čias proroka Eliáša, nachádzali v  ťažkej sociálnej situácii. Stávalo sa, že zákonníci namiesto toho, aby sa pozorne zahľadeli do Tóry, ktorá im prikazovala chrániť vdovy (porov. Ex 22,21-23; Dt 10,18) „vyjedali ich domy“. Mohlo ísť napr. o používanie domov vdov na modlitbu,  ktorú predlžovali práve kvôli ponúknutej pohostinnosti. Tak ešte viac vyniká rozpor medzi učením Zákona (Tóry) a životom učiteľov Tóry. Z toho vyplýva aj „väčší trest“ pre tých, ktorí mali väčšie poznanie a mali byť autentickými učiteľmi ľudu.

Nasledujúca epizóda s chudobnou vdovou sa odohrala na nádvorí žien Jeruzalemského chrámu. Práve na tomto mieste sa nachádzala aj chrámová pokladnica, ktorá bola aj akousi „národnou bankou“ Izraela. Pozostávala z trinástich pokladničiek, z ktorých šesť bolo určených na dobrovoľné dary (slúžili aj na celopalné obety, živobytie kňazov a pomoc pre chudobných).

Evanjelista opisuje Ježiša, ako sedí oproti pokladnici, teda zaujíma pozíciu učiteľa a pozoruje prinášanie finančného daru do pokladnice. V centre pozornosti sú „mnohí boháči, ktorí dávali mnoho“ a jedna vdova, ktorá dala dve leptá, to znamená najmenšie mince, platné  v tom období na území Palestíny.

Ježiš na pozadí tejto udalosti chce svojich učeníkov niečo naučiť: zavolá ich a svoj výklad udalosti začne slávnostným spôsobom „veru, hovorím vám“, na základe čoho učeníci chápali, že Ježiš teraz povie dôležitý výrok. Čo sa mali učeníci naučiť z príkladu chudobnej vdovy?

Novú ekonómiu: že dve leptá sú v tomto prípade viac ako mnoho veľkých mincí. Jedna chudobná vdova dala viac ako mnohí boháči a dokonca jej dar prevyšoval dary všetkých. Ježiš svojím vysvetlením pomáha učeníkom dotiahnuť chápanie hodnoty daru. Aj najmenšia minca môže mať väčšiu hodnotu ako ťažké peniaze. Pridaná hodnota, ktorá úplne prevracia veľkosť daru, je človek sám a spätosť jeho života s darom. Boháči sa od darovaných peňazí mohli ľahko dištancovať: možno ani nepocítili, že určitú finančnú čiastku odovzdali a viac ju nemajú k dispozícii. Neodovzdávali seba, len materiálne dobrá.  Naproti tomu pre chudobnú vdovu boli dve leptá celé jej živobytie, odovzdáva s nimi aj celý svoj život. Jej dar je vyjadrením integrity celej osobnosti: vie, čo je láska, ktorá nedáva niečo, hoci aj veľa, ale dáva celé svoje bytie. Jej postoj je v ostrom protiklade aj s postojmi zákonníkov, ktorí „vyjedali domy vdov“. Táto vdova nenechala otupiť svoje srdce ani ťažkosťami a nepriazňou života alebo aj iných. Učitelia Zákona, ktorí mali nezištne slúžiť Bohu i ľuďom a podľa Tóry chrániť vdovy, chcú aj z tejto služby a modlitby vyťažiť aspoň niečo pre seba. Na rozdiel od nich chudobná vdova je odovzdaná do rúk Boha, ktorému dáva všetko, i seba.   A to je dar, ktorý sa páči Bohu aj dnes.

 

sr. Monika Golianová, FMA