Komentáre k textom na sviatok svätých Petra a Pavla apoštolov

Komentár k prvému liturgickému čítaniu Sk 12,1-11

Dnešné prvé liturgické čítanie pochádza z 12. kapitoly Skutkov apoštolov. V rámci tejto novozákonnej knihy, hovoriacej o ohlasovaní evanjelia o Božom kráľovstve prvotnou Cirkvou, tvorí táto kapitola prelomovú časť narácie. Od ďalšej, 13. kapitoly sa totiž začína časť knihy, ktorá predstavuje dynamickú evanjelizáciu národov, na čele ktorej stojí apoštol Pavol. Skôr ako sa však táto evanjelizácia začne dochádza k výraznému ohrozeniu Cirkvi. V prvých veršoch čítania čítame o prenasledovaní Cirkvi kráľom Herodesom, ktorý dokonca nechal zabiť apoštola Jakuba. Následne nechal uväzniť aj apoštola Petra. Pre čitateľa je to výrazná indikácia toho, že aj Petrov život je v ohrození. Cirkev odpovedá na toto ohrozenie intenzívnou modlitbou. Tá je v skutkoch apoštolov jedna zo základných pilierov Cirkvi. Predchádza všetkým rozhodujúcim udalostiam zo života Cirkvi. Situácia prvotného spoločenstva je podľa narácie dramatická a jedinou správnou odpoveďou Cirkvi je práve modlitba. Situácia Petra je opísaná ako bezvýchodisková. Narátor hovorí o poslednej noci pred predvedením Petra k Herodesovi, aby ten vyniesol definitívny rozsudok. Peter je pripútaný, strážia ho nielen strážnici pred jeho celou ale aj dvaja vojaci, medzi ktorými spí. V tejto bezvýchodiskovej situácii, zasahuje Boh. Peter nepanuje nad situáciu, spí, ani nevie, čo sa deje. Narátor ukazuje čitateľovi výrazne, Cirkev zachraňuje Boh, nie jej predstavitelia. Túto pravdu poznáva Peter, až keď precitne a Pánov anjel ho vyvedie za mesto.

Komentár k druhému liturgickému čítaniu 2 Tim 4,6-8.17-18

Text druhého liturgického čítania pochádza z 2. listu Timoteja, ktorý je často označovaný ako testament Pavla, pretože predstavuje slová apoštola napísané blízkemu spolupracovníkovi na záver svojej činnosti a života. Verše, ktoré sú obsahom dnešného čítania, uzatvárajú tento testament. Pavol tu s úplným pokojom píše o svojom blízkom konci. Pripomína ideál antického hrdinu helenistického sveta, ktorý čelí smrti. Smrť je veľké tajomstvom pre človeka, preto ju apoštol Pavol opisuje prostredníctvom metafor a symbolov. Opisuje ju ako vyliatie svojej krvi na obety, definitívny odchod do prístavu. Následne apoštol opisuje svoje zavŕšenie života opäť metaforami, tentoraz z vojenskej a športovej terminológie. Pociťuje uspokojenie a satisfakciu zo splnenej misie a neochvejnej vernosti Kristovi. Ján Chryzostom, ktorý nazýva tento list „testamentom útechy“ hovorí, že Pavol, ktorý chce opísať svoju blízku smrť „používa slová ktoré naznačujú potechu a radosť, tak, že sa neukazuje ako smrť, ale ako obeta, putovanie a dokonca ako prechod do lepšieho sveta“. Táto pozitívna vízia smrti vyplýva z Pavlovej skúsenosti, že počas celého života ho sprevádzal Pán svojou pomocou.

Komentár k evanjeliovému čítaniu Mt 16,13-19

Pri Cézerei Filipovej – meste, ktoré sa nachádzalo pri pohorí Hermon, kedysi severnej hranici Izraela – sa Ježiš pýta svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna Človek“? Tento titul Ježiš v evanjeliu používa na pomenovanie seba samého (8,20; 9,6; 10,23; 11,19; 12,8.32.40; 13,27.41). Bol to do istej miery enigmatický titul, viacvýznamový, ktorý nebol pre poslucháčov jednoznačný. Mohli ho spájať s osobou objavujúcou sa v Dan 7, ako prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, alebo postavou, ktorá vystupuje v prísloviach Henocha, kde Syn človeka je predstavený ako ten, ktorý kráľov tohto svet zosadí z trónu. Odpoveď na otázku, „Za koho ma pokladajú ľudia…“, je ambivalentná. Podľa rozšíreného presvedčenia Ježiš stelesňoval niekoho z dávnych prorokov. Na prvom mieste Eliáša, ktorý bol za živa vzatý o neba a mal sa vrátiť ako posol príchodu mesiášskych časov (porov. Mal 3,23-24). Podľa Mt 14,2 Herodes Antipas považoval Ježiša dokonca za Jána Krstiteľa, ktorého on nechal zabiť, a ktorý vstal zmŕtvych. Evanjelista Matúš, ktorý sleduje židosvkú tradíciu, podáva ešte meno Jeremiáša (v. 14), trpiaceho proroka par excellence. Keď sa následne Ježiš pýta učeníkov: „A za koho vy pokladáte mňa?“, odpovedá Peter. Hoci je otázka zameraná na všetkých učeníkov, odpovedá Peter, čo zvýrazňuje jeho rolu ako prvého medzi učeníkmi. Peter stotožňuje Syna Človeka s Mesiášom (t.j. pomazaným) a Božím Synom. Druhý titul akoby precizuje prvý, ukazuje za akého mesiáša treba považovať Ježiša. Nie je „obyčajným“ pomazaným v zmysle potomka Dávida, ale že je Synom Boha. Hoci titul Boží Syn v Oz 2,1 sa vzťahuje na Boží ľud, v tomto kontexte nadobúda nový význam. Ježiš, ktorý je Synom človeka, je Božím Synom, ktorý prišiel zhromaždiť veriacich v kráľovstve, tak aby mohli splniť Boží zámer vykúpenia národov. Následne verše 17-19, ktoré tvoria druhú časť evanjeliového čítania, tvoria tri menšie celky, ktoré sú ďalej rozdelené na tri menšie časti. Prvá časť každého celku otvára novú tému – 1) „Blahoslavený si…“; 2) „A ja ti hovorím: Ty si Peter…“; 3) „Tebe dám kľúče…“. Druhá a tretia časť celku zas rozvíjajú danú tému antitetickým spôsobom. Ježiš v reakcii na Petrovo vyznanie viery už nekladie otázky, ale formuluje sériu výpovedí, ktoré charakterizujú Petra a jeho úlohu v Cirkvi. Ide o to, že Peter je garantom prijatia a chápania Božieho zjavenia, základom Cirkvi s rozhodujúcim postavením v nej.

Branislav Kľuska