1. čítanie: 1Kr 19,4-8
Prorok Eliáš po absolvovaní skúšky ohňom na vrchu Karmel emigroval pred hnevom kráľovnej Jezabel, ktorá sa usilovala zniesť ho zo sveta. Jezabel totiž chcela z Izraela úplne vykoreniť jahvizmus a presadiť kult boha Baala.
Eliáš napriek tomu, že vyhral skúšku ohňom, prežíva vnútornú krízu a jej riešenie hľadá aj nachádza v návrate k začiatkom toho obdivuhodného dobrodružstva, ktorého iniciátorom bol Boh a kde národ nadobudol svoju identitu. Eliáš sa rozhodol vrátiť sa „k prameňom“. Cestou na vrch Horeb, čo bolo iné meno pre vrch Sinaj, však ustatý zaspal na púšti. Tu sa ho ujíma Boh, ktorý poslal svojho anjela, aby Eliáša posilnil. Aký krásny prejav Božieho súcitu so svojím prorokom!
Scéna sa opakovala ešte raz a Eliáš v takomto rozpoložení dostáva anjelský chlieb so slovami: Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu! (1Kr 19,7). Eliáš jedol, posilnil sa a putoval ešte 40 dní a 40 nocí, kým dorazil k Božiemu vrchu Horeb.
Boží vrch Horeb a Eliášova púť na toto miesto je obrazom cieľa putovania celého ľudstva. Eliáš je pre nás vzorom ešte aj v inom pohľade: ukazuje nám, ako treba riešiť krízy duchovného života. Eliáš v situácii najväčšej duchovnej tmy ide tam, kde sa začala zmluva a kde sa uskutočnilo povolanie jeho ľudu do spoločenstva s Bohom.
Aj my sa snažme robiť ako Eliáš a zachovajme si nádej, že Boh nás aj v ťažkostiach, a najmä v nich, neopustí a ujme sa nás.
2. čítanie: Ef 4,30 – 5,2
Širší úsek Pavlovho Listu Efezanom, ktorého časťou je dnešný úryvok, hovorí o novom a starom človeku. Pavol rád používal takého protiklady, pretože on tak porozumel svoju vieru, že teraz, keď sa stal kresťanom, tak začal nový život.
Úryvok z Listu Efezanom má peknú stavbu, keď najskôr hovorí o Svätom Božom Duchu, ktorý spôsobuje túto zmenu zmýšľania a konania človeka. Duch Svätý nás poznačil, to znamená prisvojil si nás, poznačil nás pečaťou…
Potom hovorí o vzájomných vzťahoch medzi kresťanmi, adresátmi listu. Z ich vzájomných, a teda aj z našich vzájomných vzťahov sa má stratiť všetko zlé: zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie… a všetko tomu podobné.
Napokon sa opäť vracia k vzťahu kresťanov voči Bohu. Z toho sa dá usudzovať, že vzájomné vzťahy medzi kresťanmi – dobrota, milosrdenstvo, odpustenie – majú svoj automatický účinok aj na vzťah veriacich k Bohu. Vo všetkom je tu predkladaný vzor Ježiša Krista, ktorý nás miluje a seba vydal za nás. Teda vertikálny a horizontálny rozmer nášho náboženstva sa navzájom predpokladajú a podmieňujú. Akí sme voči sebe navzájom, takí sme aj voči Bohu. Snažme sa dôsledne napodobňovať apoštola Pavla, aby sme túto tému dobre porozumeli a dobre sa zorientovali.
Evanjelium: Jn 6,41-51
Evanjeliový úryvok prináša ďalšiu časť Ježišovej eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge. Na šomranie židov Ježiš odpovedá výkladom manny na púšti, ktorá mala len predobrazný význam voči pravej manne. A tou je Ježiš Kristus, ktorý ponúka svoje slovo a v ňom seba samého.
Musíme si priznať, že Jánovu argumentáciu uvedenú v tomto odseku, nie je ľahké pochopiť. Isteže, je to Ježišova argumentácia, ale zapísaná je v duchu Jánovho myslenia a jeho myšlienkových pochodov.
Starozákonné predobrazy však máme chápať jednak ako typy novozákonných skutočností, ale aj ako úlohu postupne sa dopracovať k ich hlbokému zmyslu: za nimi totiž treba vidieť Boha, ktorý sa o nás stará, postupne nám zjavuje stále viac seba samého. Židia sa v tejto úlohe formovali viac ako celé jedno tisícročie. V Ježišovi Kristovi toto sebazjavenie Boha dosiahlo svoj vrchol a plnosť. A je to divné, že v tom rozhodujúcom momente dejín spásy tento ľud Starého zákona šomre a kladie úplne nepodstatné otázky…
Napriek tomu Ježiš trpezlivo opakuje: Ja som chlieb života… Kto toto pochopí, ten sa stane účastným Božieho života.
Mons. Anton Tyrol
