1. čítanie: Ex 16,2-4.12-15
Je pozoruhodné, že izraelský národ na svojej ceste dejinami, v tomto prípade v procese svojho postupu z egyptského otroctva do krajiny slobody v Kanaáne, musel podstúpiť viaceré skúšky. Skúšaný bol predovšetkým v oblasti svojej ochoty a odhodlania nechať sa viesť Bohom. Tieto skúšky boli početné, dá sa povedať, že išlo o sériu skúšok, ktoré celkom iste mali charakter výchovy a trvalej formácie.
Dnešná udalosť nám predstavuje národ na púšti. Čakala ho tu skúška hladom. Išlo o otázku dôvery ľudu voči Mojžišovi a voči jeho slovu, ktoré Mojžiš tlmočil ľudu v Božom mene. Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti. Vyvolený ľud sa tu ukazuje v žalostnom obraze malomyseľnosti a straty nádeje aj odvahy putovať ďalej v ústrety slobode. Zámienkou či dôvodom je jedlo. Boh nato posiela národu prepelice a mannu ako jasný prejav starostlivosti o svoj ľud. Skúškou, o ktorej sa tu hovorí, mala byť dôvera prejavená v tom, že každý si mal nazbierať len toľko manny, čo stačilo na jeden deň. Boh tak učil národ dôverovať Bohu, že na ďalší deň zas pošle nový pokrm.
Je to krásna ukážka toho, ako Boh vychováva svoj ľud v dôvere v neho a v jeho slovo. V tejto dôvere máme aj my neustále rásť, a tak dozrievať pre vstup do definitívnej krajiny slobody, ktorou je Božie kráľovstvo.
2. čítanie: Ef 4,17.20-24
List Efezanom v dnešnom úryvku otvára tému identity veriaceho človeka. Formulácia prvej vety konštatuje protiklad vo vzťahu k pohanom, ide však v nej o vyjadrenie odlišnosti zmýšľania kresťanov vo vzťahu k prázdnym a vyčerpateľným hodnotám tých, ktorí nepoznajú Krista. Prví kresťania nesledovali nejaké sektárske východiská, keď si hovorili, že majú iné myslenie, než mali pohania. Ich odlišné hodnoty vyplynuli z ich viery v Ježiša Krista, z poznávania jeho príkladu a jeho hodnotových priorít.
Druhým protikladom, o ktorom hovorí text, je protiklad medzi „starým človekom“ a „novým človekom“, čo znamená obnovu mysle a ducha. Aj to je dôsledok nového života s Kristom. Veriaci ľudia teda nielen napodobňujú Ježiša Krista, ale cítia sa ním premenení, a to až do takej miery, že hovoria o „starom“ a o „novom“ človeku. Táto radikálna premena sa uskutočňuje obnovou zmýšľania podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.
Evanjelium: Jn 6,24-35
Evanjeliový úryvok predstavuje časť Ježišovej eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge. Celý úryvok má niekoľko scén. Prvou je Ježišova poznámka vystihujúca motívy ľudí, ktorí ho hľadali. Žiaľ, tieto motívy neboli pravé, resp. také, ktoré Ježiš očakával. On totiž čakal hlbšie dôvody než senzácie a lacné nasýtenie žalúdka. Ježiš čakal, že zástupy sa budú pýtať na zmysel zázraku rozmnoženia chlebov a rýb a že to budú porovnávať so znamením manny na púšti za Mojžišových čias… Vieme to z ďalšieho smerovania témy v tomto úryvku.
Ježiš teda očakával vieru v neho ako Mesiáša, ktorého poslal Otec. Evanjelista Ján uvádza najskôr správu o rozmnožení chlebov a rýb a potom podáva Ježišovu reč o tom, že on je pravým pokrmom a nápojom. Tu veľmi jasne vidno teologickú prácu evanjelistu ako aj predobrazný zmysel Starého zákona ako takého. Manna za Mojžišových čias slúžila ako výchovný prvok pre iný, omnoho významnejší Chlieb života, ktorým je Ježiš Kristus.
Všetky zázraky a Božie vstupy do dejín tak nadobúdajú predobrazný význam vzhľadom na Ježiša Krista, ktorý je naplnením dejín spásy. Na neho sa vzťahujú všetky Božie spásne činy a k nemu má smerovať každá naša snaha o duchovné zdokonalenie.
Mons. Anton Tyrol
