Evanjelium: Jn 20,19-31
Evanjelium druhej Veľkonočnej nedele opisuje Ježišov príchod k učeníkom po vzkriesení. Títo sú zhromaždení za zatvorenými dverami v dome v Jeruzaleme. Hoci sa tento text často používa ako dôkaz Ježišovej zázračnej schopnosti prejsť cez zatvorené dvere, v skutočnosti sa o niečom takom v stati nehovorí. Jánovi ide skôr o to, aby podčiarkol, že vzkriesený Ježiš dokáže svojich učeníkov nájsť aj vtedy, keď sa skrývajú za zatvorenými dverami. Vzkriesený Ježiš dokáže prísť na akékoľvek miesto. Po príchode k učeníkom sa im Ježiš identifikuje cez svoje prebodnuté ruky a bok, čo im pripomína, že je to ten istý Ježiš, ktorý bol ukrižovaný. Zároveň tento detail ukazuje, že vzkriesenie nevymazalo znaky umučenia, ktoré na Ježišovom tele ostávajú navždy. Ježišovo gesto je doprevádzané dýchnutím na učeníkov a vysvetľujúcimi slovami, že ide o udelenie Ducha Svätého. Dýchnutie pripomína vdýchnutie dychu života do hliny, z ktorej Boh utvoril človeka v Gen 2. To napovedá, že Ježiš tu koná ako Boh a učeníkov premieňa na nové stvorenie. Mandát o odpúšťaní hriechov je potrebné chápať v prepojení s významom slova „hriech“ u Jána. V tomto evanjeliu sa pod hriechom nerozumie individuálny morálny prehrešok, ale akt odmietania viery v Ježiša. Pod odpustením hriechov má Ježiš na mysli vytvorenie vzťahu s ním samým – apoštoli majú odpúšťať hriechy a to tým, že budú ľudí vovádzať do vzťahu s Ježišom. Pri Tomášovi, ktorý sa pri skupine objavuje pri Ježišovom opätovnom príchode, vyvstáva otázka, či sa naozaj Ježišových rán dotkol. Pravdepodobne k tomu nedošlo, pretože v následnom blahoslavenstve Ježiš nevyzdvihuje, že sa ho Tomáš dotkol, ale že ho videl, a zároveň dáva Tomáša do kontrastu s tými, čo uverili, aj keď Ježiša nevideli. Jána zaujíma práve táto skupina – medzi nimi aj pôvodná skupina čitateľov aj my. Dôležitejšia ako videnie Ježiša je pre Jána viera v neho.
Juraj Fenik
