Prvé čítanie: Izaiáš 43, 16-21
Izaiáš v tomto čítaní prináša útechu židovskému národu, ktorý vo vyhnanstve stratil nádej. Pripomína ľudu, aby nespomínali s nostalgiou na to, ako ich predkov Pán vyviedol z Egypta mocnou rukou. Radšej sa majú pripraviť na niečo nové, lebo Boh, ktorému nič nie je nemožné ich vyvedie zo zajatia znova. Aj z Babylonu. To všetko bude len predzvesťou a počiatkom absolútnej obnovy, ktorá sa uskutoční v Kristovi. Boží ľud bude zachránený, aby nadšene ospevoval Božiu slávu.
Druhé čítanie: List Filipanom 3, 8-14
Pavol nám v dnešnú nedeľu prináša osobné svedectvo o tom, ako sa ho dotklo Božie obnovujúce pôsobenie. V porovnaní s Kristom, ktorý sa ho zmocnil, všetko považuje za smeti, odpadky a chce sa mu podobať dokonca i v smrti. Zanecháva všetku svoju prestíž farizeja, aby našiel seba v ňom. Tu pramení evanjeliová sloboda: prijatím daru samotného Ježiša sa v živote kresťana zrelativizuje všetko ostatné a môže potom s radosťou, nádejou a láskou odovzdať seba samého jemu, ako to urobil aj sv. Pavol.
Evanjelium: Ján 8, 1 – 11
Evanjeliový feminista?
V túto predposlednú pôstnu nedeľu sa farizeji evidentne zaoberajú Ježišovou likvidáciou. Hľadajú proti nemu ďalšiu zámienku. Za tým účelom sa neštítia vytiahnuť ženu z postele s cudzím mužom. Pascu postavili tak, že ak sa Ježiš zastane na smrť obvinenej ženy, bude to dôkaz, že brojí proti Mojžišovmu zákonu. Naopak, ak bude za jej ukameňovanie, tak sa previní proti Rimanom, ktorí právo rozsudku smrti židom zobrali. Podľa zákona mal na hriešnu ženu hodiť prvý kameň priamy svedok jej cudzoložstva. Ostatní sa mali k nemu pripojiť až po ňom.
Podľa evanjelistu málovravný Ježiš nie je pasívny. Dvakrát sa vzpriami a dvakrát zohne. Ale prečo spomína dvakrát aj Ježišovo písanie na zem? Možno preto, že situácia ženy pripomína Ježišovi tú jeho vlastnú. Aj on, hoc bez viny, sa ocitne v pasci, aby sa stal obeťou zloby ľudského srdca. On túto obetu dovŕši, aby sa splnilo, čo bolo o ňom napísané.
Na naliehanie farizejov, aby zaujal stanovisko k situácii ženy, Ježiš použije Mojžišov zákon tak, aby prvý kameň hodil ten z nich, kto je bez viny. Podľa pôvodiny najpravdepodobnejšie v sexuálnej oblasti. Upozorní tým na stav ich vlastného vnútra. Pritom taktne ďalej čmára po zemi, aby sa prípadní vinníci mohli nenápadne vzdialiť. Keď farizeji spolu s obecenstvom vyhrabali v sebe posledné zvyšky vlastnej dôstojnosti, musia ho nechať so ženou samého. Neostalo im nič iné, ako odsúdiť samých seba.
Ježiš zvláda situáciu, vzťah k tejto žene i k tým ostatným, pretože integroval svoju sexualitu. Lebo muž, ktorý to dokáže, vie komunikovať so ženou správne. Nehovorí ani jednu výčitku, neposudzuje ani za mak. Na druhej strane neschvaľuje jej konanie, reaguje naň odpustením, čím ju zaplaví dôverou v lepšiu budúcnosť.
Všeličo sa dá k tomuto silnému príbehu ešte dodať. No najviac by mala zaznieť skutočnosť, že ak partner onej ženy z toho vybŕdol bez najmenšej hanby, tak tej, ktorú farizeji ponížili pred všetkými Ježiš vracia stratenú dôstojnosť. Lebo jeho posúdenie situácií nie je dokrivené nadradenosťou ani patriarchálnymi zvyklosťami. A za to sme Ježišovi – tak ako nikomu – vďačné najviac my ženy.
sr. Dagmar Králová
