Prvé čítanie: Ex 24,3-8
Prvé čítanie je naráciou o uzatvorení sinajskej zmluvy (hebr. berít). Deje sa po tom, ako sa ľud pod vrchom Sinaj rituálne tri dni pripravoval na zmluvu (Ex 19) a ako Boh v teofánii tretieho dňa celému ľudu predniesol Dekalóg a následne len Mojžišovi slová Kódexu zmluvy (porov. Ex 20 – 23). Mojžiš tak pod Sinajom ľudu rozpovedal Pánove ustanovenia, ktoré počul iba on. A po súhlase ľudu splniť ich, zapísal ich pre ďalšie pokolenia do knihy. Na ďalší deň sa koná obradný rituál uzavretia zmluvy Boha s izraelským ľudom za pomoci obiet na oltári a krvi zvierat. Mojžiš je protagonistom zmluvy medzi dvoma partnermi: ľudom a Pánom, ktorého reprezentuje oltár a jeho slová. Mojžiš trikrát niečo vzal: krv na pokropenie oltára, potom knihu zmluvy a tretí krát vzal krv na pokropenie ľudu. Krv reprezentujúca život, hrá kľúčovú úlohu, spomína sa 4-krát a Mojžiš ňou pokropil oltár aj ľud. Krv je prostriedkom uzatvorenia zmluvy, čiže životodarného vzťahu medzi Bohom a ľudom. Slová knihy spečatil Mojžiš ich zapísaním a potom ich čítal do uší ľudu. Tento dôraz na slovo poukazuje na to, že zmluva je čin založený na slove. Týmto slovom sa Boh zjavuje ľuďom a je autorom a darcom slobody Izraela. Zmluvy sa v staroveku uzatvárali v obetnom kontexte (porov. v Gn 15,3 a Jer 34,18-19 archaický rituál rozpolenia zvierat a prechod zmluvných partnerov pomedzi ne; Ž 50,3 uzatvorenie zmluvy cez obetu). Uzavretie zmluvy sa vyjadruje v Ex 24 dvoma spôsobmi: obradom krvi s obojstranným záväzkom naznačeným jednak knihou zmluvy so slovami Pána a jednak krvou zmluvy na ľude po ich súhlase so slovami Pána. Druhým spôsob je hostina Mojžiša, Árona a 72 reprezentantov z pokojných obetí (v. 11). Naznačuje sa ňou účasť na vzťahu s Bohom. Pokojná obeta je obetou spoločenstva s Bohom. Eucharistia je tiež obetnou hostinou spoločenstva novej zmluvy.
Druhé čítanie Hebr 9,11-15
Úryvok je z veľmi náročnej homílie Listu Hebrejom s unikátnou kňazskou kristológiou a obetnou terminológiou, v ktorej boli doma najmä židokresťania. Krátka stať je stredom bloku listu Hebr 5,11 – 10,39 o neporovnateľnej hodnote Kristovho kňazstva a jeho obety. Kristus ňou nahradil staré rituály účinnejšími prostriedkami, ktoré raz navždy otvorili prístup do božskej svätyne. Uvádzajú sa tu dva prostriedky úzko prepojené vo v. 11-12: a) cez (gréc. dia) väčší a dokonalejší stánok“ a b) „so (gréc. dia) svojou vlastnou krvou“ Kristus „vošiel raz navždy do Svätyne“. V oboch prípadoch sú to metafory. Druhá je pochopiteľná, hoci sa niekedy vysvetľuje zle, ako nebeský obrad, pri ktorom Kristus obetuje svoju vlastnú krv. Text nehovorí o obetovaní krvi. Použitý výraz jednoducho znamená, že Kristus dosiahol oslávenie v nebi svojou smrťou na kríži, pretože násilnú smrť premenil na šľachetné sebaobetovanie. Záhadnejšia je prvá metafora „stánku“. Nie je to predsieň nebeského chrámu a s hlavnou sálou, kde býva Boh a nie je to ani nebo, lebo nebesia sú podľa Hebr 1,10-12 a 12,26-27 súčasťou „tohto stvorenia“, zatiaľ čo spomínaný stánok nie. Autor Listu Hebrejom iste poznal tradíciu o chráme Ježišovho tela v Jn 2,19-21 i v synoptikoch. Verše 11-12 naznačujú, že Kristus s ľudskou prirodzenosťou, bol schopný vstúpiť do dôvernej blízkosti s Bohom, práve vďaka svojmu vzkriesenému telu. Pretože sa svojou obetou „stal dokonalým“ (5,9), jeho oslávené telo je „dokonalejším stánkom“ ale aj „väčším“, pretože doň pojal všetkých veriacich (porov. 1 Kor 12,27; Ef 4,12; Hebr 3,6.14). Kristovo vzkriesené telo je prvým ovocím „nového stvorenia“ (porov. 2 Kor 5,17; Ef 4,24). Veta v 9,13-14 obsahuje výrazy z obetného slovníka a osobnej premeny. Na jednej strane sa hovorí o opakovaných neosobných obetách (9,9), na druhej strane o jedinej výlučne osobnej obete Krista (9,14). Na jednej strane ide o obetu z mäsa, na ktorej svedomie obetujúceho nemá žiadny vplyv (9,9), na druhej strane je tu obeta realizovaná skrze „večného Ducha“, ktorá obdaruje Kristovu krv mocou „očisťovať svedomie“ a pripravovať nás na bohoslužbu živému Bohu (9,14). Táto dvojitá účinnosť zjavuje hodnotu obety ako prostredníka zmluvy (gr. diathéké znamenalo „usporiadanie, závet“ (Gal 3,15).
Evanjelium Mk 14,12-16.22-26
Verše úryvku hovoria o príprave Poslednej večere (14,12-16) a jej priebehu (v. 22-26) s dôrazom na sloveso jesť (v. 12.14.22). Paschálna večera sa jedla v kruhu rodiny alebo najbližších priateľov. Učeníci, vidiac v Ježišovi hlavu spoločenstva, prichádzajú k nemu ako k hlave rodiny a pýtajú sa na miesto večere, ktorá sa musela sláviť v Jeruzaleme. Ježiš posiela do Jeruzalema dvoch učeníkov (v Lk 22,8 Petra a Jána), lebo sám je mimo mesta (v Betánii, porov. 14,3). V meste stretnú človeka nesúceho džbán vody. Nie je to náhodné stretnutie, Ježiš ho predvída. Nosenie vody v džbánoch bolo prácou žien, muži bežne nosili vodu v kožených vakoch. Výraz katalyma označuje miestnosť, „dočasný príbytok“, „útulok“ (porov. Ex 15,13; 1 Sam 9,22; Jer 40,12; Lk 2,7; 22,11). Obyvatelia mesta boli povinní poskytnúť pútnikom voľné miestnosti na slávenie Paschy bez nároku na akúkoľvek odmenu. Jedinou povinnosťou pútnikov bolo nechať hospodárovi domu kožu baránka. Výraz anagaion označuje „miestnosť“, „sieň na hornom poschodí“ (porov. Lk 22,12) a jej opis naznačuje, že bola pripravená na slávenie Paschy. Ježiš vedel o pánovi domu. Nevieme, komu patril dom. Podľa tradície matke Jána Marka, Márii, v ktorom sa zhromažďovala jeruzalemská cirkevná obec. Tento dom bol centrom rodiacej sa Cirkvi a prvým chrámom, miestom slávenia kresťanských obradov od apoštolských čias až do pol. 16. stor. (porov. Sk 1,13; 12,12). V opise eucharistického konania Ježiša je stredobodom on sám. Ježiš berie kus nekvaseného chleba a rozdáva ho so slovami: Vezmite, toto je moje telo, čiže on sám. Ešte nepochopiteľnejšie je, že im dáva kalich s vínom so slovami o svojej obetovanej krvi. Týmto svojim konaním anticipuje vyliatie svojej krvi na kríži. Keďže hovorí o „krvi zmluvy“, poukazuje spätne na pôvod zmluvy na Sinaji, o ktorej hovorilo prvé čítanie a stáva sa služobníkom novej zmluvy (porov. Hebr 9,15). V závere Ježiš hovorí o budúcej sláve a novej prítomnosti v Božom kráľovstve. Odvolal sa tu na židovské predstavy o eschatologickej hostine s Bohom, ktorá bola symbolom spásy, pri ktorej sa dostaví plnosť Božieho kráľovstva už pootvoreného Kristom.
Jozef Jančovič
