Komentár k sviatku Božieho Tela a Krvi

Prvé čítanie: Ex 24,3-8

Prvé čítanie je naráciou o uzatvorení sinajskej zmluvy (hebr. berít). Deje sa po tom, ako sa ľud pod vrchom Sinaj rituálne tri dni pripravoval na zmluvu (Ex 19) a ako Boh v teofánii tretieho dňa celému ľudu predniesol Dekalóg a následne len Mojžišovi slová Kódexu zmluvy (porov. Ex 20 – 23). Mojžiš tak pod Sinajom ľudu rozpovedal Pánove ustanovenia, ktoré počul iba on. A po súhlase ľudu splniť ich, zapísal ich pre ďalšie pokolenia do knihy. Na ďalší deň sa koná obradný rituál uzavretia zmluvy Boha s izraelským ľudom za pomoci obiet na oltári a krvi zvierat. Mojžiš je protagonistom zmluvy medzi dvoma partnermi: ľudom a Pánom, ktorého reprezentuje oltár a jeho slová. Mojžiš trikrát niečo vzal: krv na pokropenie oltára, potom knihu zmluvy a tretí krát vzal krv na pokropenie ľudu. Krv reprezentujúca život, hrá kľúčovú úlohu, spomína sa 4-krát a Mojžiš ňou pokropil oltár aj ľud. Krv je prostriedkom uzatvorenia zmluvy, čiže životodarného vzťahu medzi Bohom a ľudom. Slová knihy spečatil Mojžiš ich zapísaním a potom ich čítal do uší ľudu. Tento dôraz na slovo poukazuje na to, že zmluva je čin založený na slove. Týmto slovom sa Boh zjavuje ľuďom a je autorom a darcom slobody Izraela. Zmluvy sa v staroveku uzatvárali v obetnom kontexte (porov. v Gn 15,3 a Jer 34,18-19 archaický rituál rozpolenia zvierat a prechod zmluvných partnerov pomedzi ne; Ž 50,3 uzatvorenie zmluvy cez obetu). Uzavretie zmluvy sa vyjadruje v Ex 24 dvoma spôsobmi: obradom krvi s obojstranným záväzkom naznačeným jednak knihou zmluvy so slovami Pána a jednak krvou zmluvy na ľude po ich súhlase so slovami Pána. Druhým spôsob je hostina Mojžiša, Árona a 72 reprezentantov z pokojných obetí (v. 11). Naznačuje sa ňou účasť na vzťahu s Bohom. Pokojná obeta je obetou spoločenstva s Bohom. Eucharistia je tiež obetnou hostinou spoločenstva novej zmluvy.

 

Druhé čítanie Hebr 9,11-15

Úryvok je z veľmi náročnej homílie Listu Hebrejom s unikátnou kňazskou kristológiou a obetnou terminológiou, v ktorej boli doma najmä židokresťania. Krátka stať je stredom bloku listu Hebr 5,11 – 10,39 o neporovnateľnej hodnote Kristovho kňazstva a jeho obety. Kristus ňou nahradil staré rituály účinnejšími prostriedkami, ktoré raz navždy otvorili prístup do božskej svätyne. Uvádzajú sa tu dva prostriedky úzko prepojené vo v. 11-12: a) cez (gréc. dia) väčší a dokonalejší stánok“ a  b) „so (gréc. dia) svojou vlastnou krvou“ Kristus „vošiel raz navždy do Svätyne“. V oboch prípadoch sú to metafory. Druhá je pochopiteľná, hoci sa niekedy vysvetľuje zle, ako nebeský obrad, pri ktorom Kristus obetuje svoju vlastnú krv. Text nehovorí o obetovaní krvi. Použitý výraz jednoducho znamená, že Kristus dosiahol oslávenie v nebi svojou smrťou na kríži, pretože násilnú smrť premenil na šľachetné sebaobetovanie. Záhadnejšia je prvá metafora „stánku“. Nie je to predsieň nebeského chrámu a s hlavnou sálou, kde býva Boh a nie je to ani nebo, lebo nebesia sú podľa Hebr 1,10-12 a 12,26-27 súčasťou „tohto stvorenia“, zatiaľ čo spomínaný stánok nie. Autor Listu Hebrejom iste poznal tradíciu o chráme Ježišovho tela v Jn 2,19-21 i v synoptikoch. Verše 11-12 naznačujú, že Kristus s ľudskou prirodzenosťou, bol schopný vstúpiť do dôvernej blízkosti s Bohom, práve vďaka svojmu vzkriesenému telu. Pretože sa svojou obetou „stal dokonalým“ (5,9), jeho oslávené telo je „dokonalejším stánkom“ ale aj „väčším“, pretože doň pojal všetkých veriacich (porov. 1 Kor 12,27; Ef 4,12; Hebr 3,6.14). Kristovo vzkriesené telo je prvým ovocím „nového stvorenia“ (porov. 2 Kor 5,17; Ef 4,24). Veta v 9,13-14 obsahuje výrazy z obetného slovníka a osobnej premeny. Na jednej strane sa hovorí o opakovaných neosobných obetách (9,9), na druhej strane o jedinej výlučne osobnej obete Krista (9,14). Na jednej strane ide o obetu z mäsa, na ktorej svedomie obetujúceho nemá žiadny vplyv (9,9), na druhej strane je tu obeta realizovaná skrze „večného Ducha“, ktorá obdaruje Kristovu krv mocou „očisťovať svedomie“ a pripravovať nás na bohoslužbu živému Bohu (9,14). Táto dvojitá účinnosť zjavuje hodnotu obety ako prostredníka zmluvy (gr. diathéké znamenalo „usporiadanie, závet“ (Gal 3,15).

 

Evanjelium Mk 14,12-16.22-26

Verše úryvku hovoria o príprave Poslednej večere (14,12-16) a jej priebehu (v. 22-26) s dôrazom na sloveso jesť (v. 12.14.22). Paschálna večera sa jedla v kruhu rodiny alebo najbližších priateľov. Učeníci, vidiac v Je­žišovi hlavu spoločenstva, prichádzajú k nemu ako k hlave rodiny a pýtajú sa na miesto večere, ktorá sa musela sláviť v Jeruzaleme. Ježiš posiela do Jeruzalema dvoch učeníkov (v Lk 22,8 Petra a Jána), lebo sám je mimo mesta (v Betánii, porov. 14,3). V meste stretnú človeka nesúceho džbán vody. Nie je to náhodné stretnutie, Ježiš ho predvída. Nosenie vody v džbánoch bolo prácou žien, muži bežne nosili vodu v kožených vakoch. Výraz katalyma označuje miestnosť, „dočasný príbytok“, „útulok“ (porov. Ex 15,13; 1 Sam 9,22; Jer 40,12; Lk 2,7; 22,11). Obyva­telia mesta boli povinní poskytnúť pútnikom voľné miestnosti na slávenie Pa­schy bez nároku na akúkoľvek odmenu. Jedinou povinnosťou pútnikov bolo nechať hospodárovi domu kožu baránka. Výraz anagaion označuje „miestnosť“, „sieň na hornom poschodí“ (porov. Lk 22,12) a jej opis naznačuje, že bola pripravená na slávenie Paschy. Ježiš vedel o pánovi domu. Nevieme, komu patril dom. Podľa tradície matke Jána Marka, Márii, v ktorom sa zhromažďovala jeruzalem­ská cirkevná obec. Tento dom bol centrom rodiacej sa Cirkvi a prvým chrá­mom, miestom slávenia kresťanských obradov od apoštolských čias až do pol. 16. stor. (porov. Sk 1,13; 12,12). V opise eucharistického konania Ježiša je stredobodom on sám. Ježiš berie kus nekvaseného chleba a rozdáva ho so slovami: Vezmite, toto je moje telo, čiže on sám. Ešte nepochopiteľnejšie je, že im dáva kalich s vínom so slo­vami o svojej obetovanej krvi. Týmto svojim konaním anticipuje vyliatie svojej krvi na kríži. Keďže hovorí o „krvi zmluvy“, poukazuje spätne na pôvod zmluvy na Sinaji, o ktorej hovo­rilo prvé čítanie a stáva sa služobníkom novej zmluvy (po­rov. Hebr 9,15). V závere Ježiš hovorí o budúcej sláve a novej prítomnosti v Bo­žom kráľovstve. Odvolal sa tu na židovské predstavy o eschatologickej hos­tine s Bohom, ktorá bola symbolom spásy, pri ktorej sa dostaví plnosť Božieho kráľovstva už pootvoreného Kristom.

Jozef Jančovič