-
čítanie Sk 14, 21b-27
V prvom čítaní je opísaný záver prvej misijnej cesty svätého Pavla a Barnabáša. V Derbe sa otáčajú naspäť a vracajú sa po svojich stopách. Navštevujú mestá, kde predtým ohlasovali evanjelium Židom i pohanom a v každom z týchto miest zakúsili prenasledovanie a museli utekať. Ovocie ich ohlasovania však začína klíčiť a tak malé komunity učeníkov dostávajú svojich starších a sú povzbudzované k vytrvalosti v súženiach pre Božie kráľovstvo. Skúsenosť z tejto misijnej cesty neskôr v Antiochii Pavol s Barnabášom zdieľaj s domovskou cirkevnou komunitou, kde sa v modlitbe a otvorenosti Duchu Svätému zrodila celá misia.
-
čítanie Zjv 21, 1-5a
Úryvok z Knihy zjavenia svätého apoštola Jána opisuje nové stvorenie a nový Jeruzalem. Prívlastok nový charakterizuje túto oslavu Božieho diela vykúpenia. Ján vidí dve veci. Najprv je to nové nebo a nová zem, ktoré nahrádzajú prvé nebo, prvú zem. Zaujímavé je, že nahradenie mora sa neuvádza v Jánovom videní, len sa konštatuje jeho neexistencia, čo súvisí so symbolikou mora ako miesta v moci šelmy (Zjv 13, 1). V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že prvé nebo i prvá zem boli poznačené prítomnosťou draka – diabla, s ktorým na nebi bojoval Michal (Zjv 12, 7-12) a na zemi ľudia z potomstva ženy odetej slnkom (Zjv 12, 17). Druhým obrazom, ktorý Ján vidí, je mesto Jeruzalem, ktoré zostupuje z neba, očisteného od tieňa diabla. Je tu obraz nového vzťahu k Bohu vyjadrený symbolom nevesty a ženícha.
Okrem videnia Ján počuje aj vysvetľujúci hlas, ako je to bežné v celej knihe. Hlas prichádza od Božieho trónu a hovorí o naplnení prisľúbení, ktoré dal Boh ľudstvu cez vyvolený národ – že bude s nimi a oni budú jeho ľudom. Neprítomnosť žiaľu bolesti a smrti je garantovaná Božou blízkosťou a prítomnosťou ako aj jeho mocou všetko obnovovať.
Evanjelium Jn 13, 31-33a. 34-35
Tento krátky úryvok z večeradla, kde Ježiš hovorí svoje posledné slová učeníkom – svoju rozlúčkovú reč – je postavený na dvoch slovesách: osláviť (gr. doxazó) a milovať (gr. agapaó) – v zmysle „obetovať sa za“. Po Judášovom odchode hovorí Ježiš o sebe ako o Synovi človeka, že je oslávený. Judášov odchod znamenajúci začiatok Ježišovho potupenia a konca je tu vysvetlený ako začiatok Ježišovho oslávenia. Ježiš hovorí o sebe, že ako Syn človeka je jedno s Bohom, a preto je v ňom oslávený Boh. Je tu odkaz na tajomstvo vtelenia, ktoré sa nachádza v úvodnom prológu (Jn 1,1-18). Inými slovami povedané, Ježiš tu pripomína svojim učeníkom, že hoci ho vnímali doteraz len ako Syna človeka, je Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha a bolo Boh. Je Svetlom, ktoré prišlo na svet. Príznačná je zmienka o Judášovom odchode do tmy v predchádzajúcom verši. Od Ježiša – Syna človeka, ktorý je Slovom a Svetlom – sa odchádza už len do tmy.
Po pripomienke vtelenia Slova, prichádza na rad zmienka o blízkom oslávení Ježiša v Bohu, čo znamená odkaz na jeho vzkriesenie. Blízkosť tohto okamihu vedie Ježiša k formulácii nového prikázania. Vzájomná láska (agapé) učeníkov, ktorá znamená jeden za druhého sa obetovať, bude overením autenticity Ježišových učeníkov, ktorých on miluje a za ktorých sa obetuje. Je veľmi zaujímavé, že ich nazýva deťmi. Prezrádza to prítomnosť Otca v Ježišovej obetujúcej sa láske k učeníkom. Preto možno pokojne povedať, že v tomto úryvku ide znovu o zdôraznenie jednoty Otca a Syna a pozvanie učeníkov k účasti na tomto vzťahu sebadarujúcej lásky.
Štefan Novotný
