1. čítanie: Jer 31,2-9
Prorok Jeremiáš pôsobil na začiatku Babylonského zajatia. Dobytie Jeruzalema v r. 587 pred Kr. a odvlečenie väčšiny obyvateľstva Júdskeho zajatia do neobabylonského kráľovstva bolo pre Izrael obrovskou národnou a náboženskou tragédiou. Vyvolený národ nielenže stratil monarchickú samostatnosť, ale prišiel aj o jediné miesto kultu – Jeruzalemský chrám – a zasľúbenú zem, privilegovaný Boží dar zmluvy. Je preto paradoxné, až nepochopiteľné, že v takomto historickom kontexte prorok vyzýva svojich adresátov k plesaniu. Táto výzva je znásobená piatimi rôznymi slovesami, ktorými majú zajatí izraeliti vyjadriť svoju radosť. Rovnako prehnané sa zdá byť nazvanie Jakubovho pokolenia „prvým z národov“. Izraelský národ v tomto období určite nevynikal medzi ostatnými ani silou, bohatstvom či početnosťou. Môže byť nazvaný prvým, pretože napriek svojmu hriechu, za ktorý bol potrestaný, má privilegovaný vzťah s Bohom, na ktorého sa môže obrátiť so žiadosťou o záchranu. Práve táto nádej na záchranu je prameňom radosti i v beznádejnej situácii. Ľud, ktorý má byť subjektom Božej starostlivosti, je identifikovaný so zvyškom Izraela. Je to Jeremiášov špecifický termín (porov. 6,9; 23,3-7), ktorý označuje tú časť národa, ktorá zostala verná Bohu. Ona má byť zárodkom „veľkého spoločenstva“, ktoré Boh privedie naspäť zo severnej krajiny. Severná krajina je u proroka Jeremiáš obyčajne miestom, odkiaľ prichádza nepriateľ a ohrozenie (por. 4,6). Teraz sa odtiaľ vráti národ, ktorý je pod špeciálnou starostlivosťou Boha, čo je symbolizované vymenovaním tých najzraniteľnejších, tých, ktorí najviac potrebujú pomoc – „slepý, chromý, ťarchavá aj rodička“. Boh svoju záchranu, ba dokonca môžeme povedať benevolentný prístup k národu ktorý zhrešil a ktorý si právom zaslúžil trest, motivuje svojím otcovstvom. Rodičovská láska Boha je nekonečná, dokáže zraneného previesť cez rozvodnené vody a vyrovnáva hrboľaté cesty.
2. čítanie: Hebr 5,1-6
Druhé liturgické čítanie tvorí pasáž z ranno-kresťanskej homílie, ktorú nazývame Listom Hebrejom. Jeho hlavnou témou je vyvrcholenie Božieho zjavenia a dejín spásy v Ježišovi Kristovi, ktorý je predstavený ako najdokonalejší prostredník medzi Bohom a človekom. Už úvodnej definícii v 5,1 sa hovorí dvakrát o ľudskej strane kňazského prostredníctva. Spomedzi rôznych jeho znakov zvýrazňuje najmä tri nasledovné – ľudskú prirodzenosť, službu človeku, Božie ustanovenie. Z rôznych možných cieľov prinášania obetí (adorácia, vďakyvzdanie, oslava, atď.) je zvýraznený ten, ktorý je najviac spojený s ľudskou biedou: veľkňaz prináša obety „za hriechy“. V nasledujúcich veršoch autor zdôrazňuje schopnosť veľkňaza zastupovať hriešnikov, ktorí sú zhovievavo nazývaní ako „nevedomí a blúdiaci“ (porov. Lk 23,34; Sk 3,17). Autorovi sa podarilo nájsť v rituálnych zákonoch potvrdenie solidarity veľkňaza s hriešnikmi. Zákon totiž prikázal veľkňazovi, aby najprv obetoval za svoje hriechy (Lv 9,7-8; 16,6) a až potom za hriechy ľudu (9,15; 16,15). Ďalší aspekt človečenstva veľkňaza je obsiahnutý v požiadavke pokory. Text robí narážku na opis Korachovej vzbury a trestu (Num 16,1-17), z ktorého vyplýva ponaučenie, že kňazstvo nie je kariérou pre ambicióznych ľudí. Iba Boh môže v skutočnosti ustanoviť človeka za kňaza. Vo svojom opise sa autor snaží vyhnúť prvkom tesne spojeným so starozákonným kňazstvom (levitický pôvod, rituálny kúpeľ, kňazské rúcho, pomazanie, krvavá obeť zvierat, atď.). Používa všeobecné pojmy, aby mohol spojiť svoj opis s Kristom (ktorý nespĺňa starozákonné požiadavky pre zastávanie kňazskej služby, napr. levitický pôvod). Pre Krista bola cesta vzostupu ku kňazstvu cestou pokory.
Evanjelium: Mk 10, 46b-52
Epizóda, ktorá tvorí dnešné evanjeliové čítanie, predstavuje záver Ježišovej cesty z Galilei do Jeruzalema. Ježiš je už blízko Jeruzalema,, v ktorom má trpieť a zomrieť, ako čitateľ dobre vie, vďaka trom predpovediam o umučení Syna človeka (8,31; 9,30-31;10,32-34). Dnešnej epizóde o uzdravení slepca predchádza prosba zebedejových synov o privilegované miesta v Ježišovej sláve a následné Ježišovo poučenie o tom, že spoločenstvo Ježišových učeníkov sa nemá riadiť logikou prvenstva a moci. Na prvý pohľad sa zdá, že opis uzdravenia nevidomého Bartimeja s nesúvisí predchádzajúcou pasážou. Avšak Markova narácia celého evanjelia je vždy starostlivo usporiadaná a jednotlivé pasáže na seba logicky a tematicky nadväzujú. Prepojenie pasáží ukazuje, že v obidvoch máme do činenia so slepotou. V rozprávaní o uzdravení Bartimeja so slepotou fyzickou a v predchádzajúcom rozprávaní so slepotou symbolickou, duchovnou. Ježiš najskôr uzdravuje svojich učeníkov zo zaslepenia mocou a následne uzdravuje Bartimeja z reálnej slepoty. Zároveň toto rozprávanie o uzdravení slepého (10,46-52) slúži ako istý most spájajúci centrálnu časť evanjelia s jej vrcholom rozprávajúcom o paschálnom týždni v Jeruzaleme (11,1 – 16,8), podobne ako prvé rozprávanie o uzdravení slepého (8,22-26) slúžilo ako prechod od úvodnej do centrálnej časti evanjelia. Odchod Ježiša, jeho učeníkov a zástupu ľudí z Jericha vyzerá ako putovanie veľkej skupiny ľudí do Jeruzalema na sviatok Paschy. Keď Bartimej volá na Ježiša po mene a následne aj používa mesiášsky titul „Syn Dávida“ (v evanjeliu sa objavuje prvýkrát, následne druhýkrát vo volaní zástupu počas vstupu do Jeruzalema 11,10; porov. taktiež 12,35-37), odvoláva sa na všetky prisľúbenia a očakávania spojené s Dávidovskou dynastiou. Okríknutie Bartimeja a snaha o jeho umlčanie môže mať dve príčiny. Prvou môže byť vyjadrenie nesúhlasu s pripísaním Ježišovi dávidovského titulu (čo sa ale zdá byť nepravdepodobné vzhľadom na to, že samotný zástup neskôr používa identický titul). Druhou môže byť podobne ako v texte 8,13, snaha o privlastnenie si práva určiť, kto má prístup k Ježišovi. Ježiš však následne sám preberá iniciatívu do svojich rúk a uzdravuje Bartimeja. V texte sa nenachádza samotný opis uzdravenia, jedine sa hovorí o uistení, že jeho viera ho uzdravila. Keď sa mu už otvorili oči, ten ktorý dovtedy „sedel pri ceste“ (10,46), teraz ide „po ceste za ním“ (10,52). Je zaujímavé, že Ježiš nehovorí o tom, že on ho uzdravil, ale že viera ho uzdravila. Viera sa stáva tou dynamickou mocou, nadobúda moc, ktorá dovtedy bola rezervovaná pre osobu mesiáša. Vďaka viere Bartimej sa nielen, že môže zaradiť medzi spoluputujúcich do Jeruzalema, ale „ísť za“ Ježišom. „Ísť za“ Ježišom je v evanjeliu takmer vždy používané v súvislosti s učeníkmi a ich nasledovaním Ježiša (1,18; 2,14; 6,1; 8,34; 9,38; 10,21.28.32; 15,41).
Branislav Kľuska
