Komentár k prvému čítaniu (Ez 17,22-24)
Stať je prorockou alegóriou (hebr. mašal) v rámci alegórie o orloch v Ez 17, kde jednotlivé prvky obraznej reči odkazujú na dejinnú skutočnosť a sú proroctvom spásy. Poučenie o presadenej halúzke z vyvaleného libanonského cédra vo v. 22-24, odkazuje na Ez 17,1-10 a jasne hovorí o Bohu ako pánovi dejín. Céder je obraz rozvráteného judského kráľovstva. Boh aktívne vstúpi do deja, aby dal zarodiť halúzke, ktorá odkazuje na dávidovského kráľa, ktorý bude zasadený na jednom z vrchov a stane sa neočakávane v Izraeli obrovským cédrom, čiže mocným kráľom. Boh dá život alebo smrť podľa svojej vôle. Obnovené kráľovstvo nového Dávida dáva šancu aj iným národom, ktoré nájdu v tôni vyvoleného národa (porov. Mk 4,32).
Komentár k druhému čítaniu (2 Kor 5,6-10)
Druhé čítanie nesie v sebe eschatologický náboj. Kresťan vidí v tele a vo svete dobro, hoci sú zasiahnuté hriechom. Sú však iba predbežnou realitou. Definitívne a úplné je až to, čo je skutočné u Boha v plnosti jeho kráľovstva. Kresťan nepohŕda telom a svetom, ale ani sa na ne úplne neviaže. Nežije v tele ako vo väzení duše, ale sa vo všetkom usiluje páčiť Bohu, pred ktorým sa cíti byť zodpovedný. Druhý domov nám získal Kristus a sám nás do neho vovádza. Odplata, ktorá je nám prisľúbená (v. 10), musí byť chápaná vo svetle evanjelia ako pozitívna, pri ktorej sa nestratí nič dobrého, čo človek vykonal, hoci ani to zlé nie je Bohu ľahostajné.
Komentáre k evanjeliu (Mk 4,26-34)
Dve podobenstvá Ježiša nás poučujú, že sám Boh umožňuje pomalým, a vytrvalým spôsobom rast svojho kráľovstva/kraľovania (grécke dvojznačné basileia). Podobenstvo je rozvinuté prirovnanie prevzaté z prírody či bežného života, ktoré upútava živosťou a originalitou, pričom ponechá poslucháča v takej miere pochybnosti o použití, že ho privedie k aktívnemu premýšľaniu. Rast bylín a stromov je v Písme často odkaz na životaschopnosť podmienenú Bohom (Ž 92,13 spravodlivý sťa palma zakvitne a vyrastie sťa céder z Libanonu). Prvé podobenstvo kladie dôraz na samočinný rast kráľovstva (v. 26-29). Roľník nedáva semenu rast, ani nevplýva na jeho rast: zem a semeno prinášajú úrodu. Na základe vzťahu semeno-človek sa dedukuje, že pri šírení kráľovstva medzi ľuďmi koná Boh sám hlavnú činnosť, pričom ono má svoje zákonitosti. Žatva bude odmenou človeka, ktorý pripravil pôdu a zasial semeno a odkazuje tiež na koniec sveta zobrazovaný žatvou alebo vinobraním. Aj druhé podobenstvo (v. 30-32) je o raste horčičného minisemienka. Dôraz sa tu kladie však na skromný počiatok a prekvapivý efekt na konci, kde v korune horčice nájdu mnohé vtáky svoje miesto. Je tu možno aj odkaz na otvorenosť Božieho kráľovstva pre mnohých ľudí a národy. Z nepatrného sa teda stáva čosi veľké, na čo je treba však trpezlivo čakať a nikdy nepodceňovať deň skromných začiatkov. Hovorenie v podobenstvách patrilo k repertoáru Ježišovho kázania (v. 33-34). Hoci to bola názorná a zrozumiteľná reč, pre niektorých zostáva akoby tajomným učením, ktoré Ježiš učeníkom objasňuje, aby si osvojili jeho pohľad na Boha, svet a spásu.
Jozef Jančovič
