Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii

SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA TRNAVA 2018

Táto publikácia je výsledkom spolupráce komisií Konferencie biskupov Slovenska a Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike.
Il popolo ebraico e le sue Sacre Scritture nella Bibbia
cristiana (2001)
Perché i doni e la chiamata di Dio sono irrevocabili (2015)
© Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano, 2001, 2015

© Konferencia biskupov Slovenska, 2018
© Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR, 2018 Slovak edition © Spolok svätého Vojtecha – Vojtech, spol. s r. o., Trnava 2018, ISBN 978-80-8161-338-8

OBSAH

Stanislav Zvolenský

Desať dokumentov, ktoré sú významnou súčasťou obnoveného dialógu medzi židmi a kresťanmi, ponúka slovenským čitateľom cenné rozšírenie perspektívy. Ich vydanie prináša nielen množstvo historických faktov, ale aj dôležité podnety na uvažovanie a autentické pochopenie súčasných vzťahov medzi židovským a kresťanským náboženstvom.

Zmeny postojov, ktoré nastali v druhej polovici 20. storočia, otvorili dvere pre odstránenie predsudkov a prijatie nových spôsobov uvažovania. Posilnenie obojstrannej úcty a rešpektu, no najmä snaha pozerať sa na problematické otázky nezaujato a s pochopením pre druhú stranu, to všetko prinieslo množstvo dobrého ovocia. Sústredenie na to, čo židov a kresťanov spája, viac než na to, čo ich rozdeľuje, sa dá pokladať za východiskový princíp pre všetky dokumenty tejto publikácie.

Dôvodom na optimizmus je aj skutočnosť, že predkladané dielo stojí na reálnych, rozvíjajúcich sa vzťahoch medzi židmi a kresťanmi na Slovensku. Napriek bolestným kapitolám v našej histórii ostatné roky svedčia o vývoji, ktorý vzbudzuje nádej na ustálenie dialógu a hľadanie možností ďalšej spolupráce. To všetko by sa neuskutočnilo bez dobrej vôle a vzácnej ústretovosti predstaviteľov slovenskej židovskej komunity, čo pokladám za dôležité vyzdvihnúť a oceniť aj na tomto mieste.

Uzdravenie bolestných rán minulosti, predovšetkým tých, ktoré vznikli za tragickej účasti katolíckych predstaviteľov, si bude žiadať dlhý čas. Je však dôležité týmto smerom napredovať. Po množstve stretnutí a rozvíjaní vzťahov v odbornej i spoločenskej oblasti bol minuloročný vznik Komisie pre náboženské vzťahy so židmi ďalším rozhodným krokom. A práve výsledkom práce tejto komisie je slovenské vydanie kľúčových dokumentov týkajúcich sa dialógu, ktorý židia a kresťania vedú už vyše sedemdesiat rokov na medzinárodnej úrovni.

Úprimne si želám, aby sa dialóg v takýchto intenciách rozvíjal aj na Slovensku: aby čím viacerí mohli porozumieť východiskám, zásadám a smerovaniam tohto dialógu, aby sa prekonali spory, odstránili dezinformácie a čo najviac sa tak rozšírilo autentické porozumenie vzťahov medzi židmi a kresťanmi nielen v teológii a biblických vedách, ale aj v kultúrnej a sociologickej oblasti.

Mám nádej, že to napomôže aj táto publikácia, ktorú držíte v rukách; že nezostane ojedinelým dielom, ale stane sa úvodom do stabilnej odbornej spolupráce.

Igor Rintel

Členovia židovskej komunity a Cirkvi žijú vedľa seba už temer dve tisícročia. Nedá sa poprieť, že počas našej dlhej spoločnej a zároveň odlišnej histórie sa objavilo množstvo konfiktných udalostí. Napriek tejto histórii sa z hľadiska etiky, morálky a z hľadiska mnohých teologických otázok my židia spolu s kresťanmi hlásime k rovnakým hodnotám a aj k rovnakým koreňom. Toto tvrdenie je síce všeobecne akceptované, ale napriek tomu občas prekvapuje príslušníkov oboch vyznaní. Vyjadrenia duchovných autorít, ktoré sú uvedené v tejto publikácii, by mohli pomôcť prekonať nedôveru, ktorá existuje medzi príslušníkmi oboch náboženstiev.
Zmeny v sociálnom postoji Cirkvi voči židom sú výsledkom dlhodobého vývoja. Za najväčší prelomový moment vo vzťahu Katolíckej cirkvi k židovskému ľudu považujeme vydanie deklarácie Nostra aetate v roku 1965. Učenie uvedené v dokumente sa len postupne premieta do každodenného života národných cirkví a veriacich. To je aj prípad Slovenska, kde v súčasnosti žije niekoľko tisíc členov židovskej minority a niekoľko miliónov členov kresťanskej majority.
Vďaka pozitívnemu vývoju na katolíckej strane sa aj na našej židovskej strane začalo diskutovať o postavení kresťanstva a o príslušných teologických otázkach. Trvalo relatívne dlho, kým židia a židovské duchovné autority uverili v úprimnosť zmien v postojoch Cirkvi. Dnes si už časť našich duchovných všetkých smerov judaizmu uvedomuje, že kresťanská teológia sa vo vzťahu k nám židom zásadne a neodvolateľne zmenila, a preto musí prísť aj z našej strany primeraná odozva.

Na Slovensku sú touto odpoveďou v súčasnosti opakované kontakty vedúcich predstaviteľov Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike a Katolíckej cirkvi na Slovensku. Spoločné aktivity a hľadanie toho, čo príslušníkov oboch vierovyznaní spája, predstavuje nádej na lepšiu budúcnosť. Aby sme si ju udržali, považujem za potrebné nevytvárať obraz nepriateľa, ale naopak, budovať priateľské vzťahy a vzájomnú dôveru. Nebude to krátky a jednoduchý proces, pretože aj tu nás očakávajú ťažké chvíle, nepríjemné otázky a bolestivé odpovede. Spoločný pohľad do budúcnosti totiž nemôže znamenať hrubú čiaru za minulosťou. Naopak, je nevyhnutné citlivo, ale dôsledne sa vracať k tomu, čo sa pred desiatkami, stovkami, tisíckami rokov prihodilo. Spoločne hľadať vysvetlenie a porozumenie. Nie preto, aby sme niekoho obvinili a súdili, ale aby sme postupne odkrývali a chápali naše spoločné (a odlišné) dejiny.

Dôležitou súčasťou našich stretnutí a spolupráce je vysvetľovanie si vzájomných postojov. Ukazuje sa, že jednou z najväčších prekážok medzi nami je to, keď „si myslíme, že vy si o nás myslíte…“ Táto publikácia je svedectvom o tom, ako naozaj o sebe navzájom uvažujú určujúce autority na oboch stranách. Môže pomôcť odstrániť rôzne dezinformácie vo vnútri komunít, oprieť sa o skutočnosť, podporiť otvorené spoznávanie a ďalšiu spoluprácu.

Komisia pre náboženské vzťahy so židmi pri Konferencii biskupov Slovenska

Ján Orosch

trnavský arcibiskup, predseda komisie

Martin Kramara

tajomník

Anton Ziolkovský

Miloš Lichner

Peter Borza

Jaroslav Franek

predseda komisie

Maroš Borský

tajomník

rabín Jehošua Ahrens

rabín Miša Kapustin

__________

Lucia Hidvéghyová

Ako každý dialóg, aj ten židovsko-kresťanský sa odohráva medzi konkrétnymi ľuďmi. Náboženský systém a tradícia sa tak v osobnej skúsenosti spájajú s tvárou, menom a príbehom reálneho človeka. Aby mali takéto stretnutia oporu najvyšších autorít, impulz a usmernenie, vychádza desať základných dokumentov židovsko-kresťanského dialógu. Predstavitelia Katolíckej cirkvi a židovských komunít sa v nich vyjadrujú o svojom vzájomnom vzťahu a o vzťahu medzi kresťanstvom a judaizmom.
Úvodné štúdie sú dve. Táto sa týka šiestich vybraných dokumentov:1 deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá hovorí aj o židovskej komunite, potom štyroch dokumentov pápežskej Komisie pre náboženské vzťahy so židmi2 a rozsiahleho dokumentu Pápežskej biblickej komisie.3 Štyri ďalšie texty, prvé ovocie medzinárodného židovsko-kresťanského dialógu na konferencii v Seelisbergu a tri židovské vyhlásenia intelektuálov a inštitúcií ortodoxného judaizmu, približuje úvodná štúdia rabína Jehošuu Ahrensa.
Dokumenty napísali rôzni autori v rozpätí sedemdesiatich rokov (1947 – 2017), zoradené sú chronologicky. Prvý a najstarší zo Seelisbergu nestratil nič zo svojej aktuálnosti. Z katolíckych spisov má najväčší vplyv na židovsko-kresťanský dialóg štvrtý článok deklarácie Nostra aetate z roku 1965. Ostatných päť pokoncilových dokumentov jeho učenie ďalej rozvíja. Zmeny, ktoré vďaka tomu nastali, vyvolali na židovskej strane odozvu v podobe troch vyhlásení zo začiatku 21. storočia.
Túto publikáciu iniciovala katolícka Komisia pre náboženské vzťahy so židmi pri Konferencii biskupov Slovenska a židovská Komisia pre dialóg s Katolíckou cirkvou, ktorú menoval Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike. Obidve komisie vznikli na jeseň roku 2017. Na Slovensku vychádza väčšina týchto dokumentov po prvý raz v nádeji, že sa stanú podnetom na štúdium a širšiu diskusiu v rámci miestnych kresťanských a židovských spoločenstiev.

To, čo nás spája, je väčšie než to, čo nás rozdeľuje 

Židia a kresťania sú dve náboženské komunity, ktoré po stáročiach vzájomného odcudzenia a konfliktov už niekoľko desaťročí objavujú svoju vnútornú príbuznosť a spoznávajú, ako sa ich tradície dopĺňajú. Mnohým sa ešte stále zdá, že si vystačia sami, veľa kresťanov nechápe, prečo by mali spoznávať judaizmus, a židovská menšina sa často obáva nevyváženosti. Zároveň ale narastá pozitívna skúsenosť spoločných stretnutí, ktorá inšpiruje a obohacuje. Nie vždy je jednoduchá, ale vďaka nej môžu obe strany rásť. Spolu sa usilujú o rozvoj spoločnosti a spravodlivosti pre dobro všetkých; pomáhajú si zastávať etické postoje a chrániť hodnoty; prijímajú spoločné zjavené Božie slovo,4 spoznávajú Pánovo pôsobenie v dejinách a silu viery.
Dialóg učí židov aj kresťanov počúvať príbeh tých druhých a zrozumiteľne formulovať svoj vlastný. Stavia ich pred otázky, ktoré si sami možno nikdy nekládli. Odkrýva pred nimi zhody a paralely, aj rozpory a odlišnosti – niektoré vedú k precíznejšiemu rozlišovaniu hraníc, iné k prehodnocovaniu a ďalšiemu skúmaniu. Dialóg tak umožňuje lepšie pochopiť druhých, aj seba samých a vážiť si obe tradície. Prináša osobné poznanie, ktoré rozširuje obzor a preniká do hĺbky. Prebúdza úctu k tajomstvu osoby5 a obdiv voči pôsobeniu Boha, stáva sa jeho darom. „Boh sa nám dáva poznať v dialógu“,6 ktorý s nami vedie, keď sa počúvame navzájom.
Medzi judaizmom a kresťanstvom sú naďalej vážne rozdiely, ale prestávajú viesť k súpereniu, znevažovaniu, ľahostajnosti alebo presadzovaniu svojej pravdy nevhodným spôsobom. Namiesto vyvyšovania vlastnej tradície nad tú druhú rastie ich nezaujaté spoznávanie, obojstranné docenenie a záujem o hodnoty, ktoré zbližujú. Treba hľadať to, čo je spoločné, a rozdiely porozumieť v ich vlastnom rámci.7 Tak sa ukazuje, že duchovné bohatstvo a ciele, ktoré židov a kresťanov spájajú, sú väčšie než to, čo ich rozdeľuje.
Židia aj kresťania sa hlásia k Abrahámovi, otcovi svojej viery. Hľadajú možnosti, ako napĺňať svoje poslanie a byť pre ľudstvo požehnaním (porov. Gn 18, 18), ako šíriť posolstvo o Otcovi na nebesiach, ktorému záleží na každom človeku na zemi. Majú byť svetlom (porov. Iz 49, 6) nábožensky, národnostne a kultúrne rozmanitej spoločnosti, ktorá je súčasťou Božieho plánu, aj keď ho ešte nepozná. Židia ani kresťania sa neuzatvárajú len do náboženského spoločenstva. Prinášajú svedectvo tam, kde žijú, a aj ich vzťahy presahujú oblasť viery. V každodennom živote, vo vede a kultúre, ale aj v iných oblastiach sa ich spolupráca stáva prínosom pre celú spoločnosť.
Aj keď sa dnes spochybňujú predstavy a relativizujú hodnoty našich predkov, viera v Boha dáva ľuďom hlbokú istotu a zmysel, ktorý presahuje hranice prirodzeného života. Náboženstvo je zdrojom skúsenosti a motivácie pri vytváraní spravodlivejšieho a krajšieho sveta. Pri pohľade na dôvody niektorých kon iktov je však zrejmé, že náboženské presvedčenie nevedie ľudí len k šíreniu dobra a pokoja. Narastá náboženský fundamentalizmus, ktorý vo svojom čiernobielom videní sveta rozdeľuje ľudí na „my“ v protiklade k „oni“, odsudzuje druhých len preto, že sú „iní“, a nie je schopný s nimi konštruktívne komunikovať. Dialóg medzi židmi a kresťanmi patrí v tejto súvislosti k svetlým výnimkám.
O zbližovanie kresťanov a židov sa začali systematickejšie usilovať v prvej polovici 20. storočia vzdelaní jednotlivci a predstavitelia náboženských komunít. Do vzájomných vzťahov potom rozhodujúcim spôsobom zasiahla diskriminácia a ťažko opísateľný zánik takmer polovice európskeho židovstva, účinky tragédie šoa, vznik štátu Izrael (1948), ekumenické hnutie a učenie Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965).
Po týchto udalostiach začali niektorí kresťania prehodnocovať svoje zaužívané postoje a predstavy. Namiesto predsudkov, krívd a pohŕdania židmi čoraz viac spoznávajú ich živú a vnútorne bohatú náboženskú tradíciu a učia sa vážiť si jej význam. Na základe toho sa viacerí židia, ktorí sa uprostred väčšinovej spoločnosti tradične cítili osamotení a kresťanov pokladali za svojich nepriateľov, namiesto nedôvery a podozrievania otvorili väčšej spolupráci.8
Skutočný dialóg ako bytostný „spôsob hľadania pravdy v láske“,9 založený na rešpektovaní náboženskej slobody, začali viesť židia a kresťania ako dve náboženské komunity pred polstoročím. Pre medzináboženský dialóg bolo veľmi dôležité vyhlásenie o náboženskej slobode v deklarácii Dignitatis humanae (1965) na záver Druhého vatikánskeho koncilu. Iniciatíva jednotlivcov a malých skupín pred vojnou prerástla po koncile až na najvyššiu o ciálnu úroveň. Vedenie kresťanských a židovských náboženských spoločenstiev nadviazalo kontakty a založilo inštitucionálne vzťahy.
Od polovice 20. storočia začali vznikať vedecko-výskumné a vzdelávacie inštitúcie zamerané na židovsko-kresťanské štúdiá.10 Medzinárodnú sieť takýchto centier vytvorila po koncile katolícka kongregácia Sionských sestier, ktoré sa dialógu programovo venujú.11 Aj tam, kde nie sú židovské komunity, chápe Cirkev a väčšina protestantských komunít bratský prístup k židom a spoznávanie judaizmu ako svoju „posvätnú povinnosť“.12 Tak ako Nová zmluva/Nový zákon by nemala základ a zmysel bez Prvej, Starej zmluvy/Starého zákona, tak ani Cirkev a katolícka teológia by bez židov a judaizmu neboli úplné.
Biskupská synoda pre Európu sformulovala v októbri 1999 návrh, ktorý pápež sv. Ján Pavol II. zahrnul do posynodálnej exhortácie Ecclesia in Europa (2003). Vyzýva v nej na dialóg s judaizmom, ktorý kresťanom pomáha podstatným spôsobom pochopiť okrem židovskej komunity a jej náboženstva aj vlastné náboženstvo a seba samých.13 Povzbudzuje k práci na „novej jari“ vo vzájomných vzťahoch, ktorá si vyžaduje, „aby každá cirkevná obec, nakoľko to okolnosti dovoľujú, viedla dialóg a spolupracovala s veriacimi židovského náboženstva“.14 To tiež znamená, že „treba uznať každý podiel, ktorý mali deti Cirkvi v dejinách na raste a šírení antisemitizmu; musia si vyprosiť odpustenie u Boha a vynaložiť všetko úsilie, aby dali prednosť zmierujúcim a priateľským stretnutiam s deťmi Izraela“.15
Vytrvalé úsilie Cirkvi, rozvoj pozitívnej teológie judaizmu a reálne zmeny,16 ktoré kresťania urobili počas niekoľkých desaťročí, vnímali viacerí židovskí intelektuáli a rabíni ako dôveryhodné svedectvo. Aby v židovských komunitách podnietili diskusiu a revíziu postoja ku kresťanom, vydali Dabru emet: Židovské vyhlásenie o kresťanoch a kresťanstve (2000), ktoré podpísalo vyše dvesto neortodoxných rabínov. Neskôr vydala skupina ortodoxných rabínov vyhlásenie Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach: Smerom k partnerstvu medzi židmi a kresťanmi (2015) a Konferencia európskych rabínov, Rabínska rada Ameriky a Vrchný rabinát Izraela vyhlásenie Medzi Jeruzalemom a Rímom: Úvahy o Nostra aetate po 50 rokoch (2017). Zmeny sa prejavujú v činnosti židovských náboženských a sekulárnych, najmä vzdelávacích inštitúcií, vo vedeckých projektoch a kultúrnych podujatiach, kde sa vzájomná spolupráca židov a kresťanov stáva postupne samozrejmosťou.

Od Seelisbergu ku koncilovej deklarácii Nostra aetate17

Po vojne sa na konferencii vo švajčiarskom Seelisbergu (1947) stretli židia a kresťania, aktívni vo vzájomnom dialógu. Boli to univerzitní profesori, rabíni, rehoľníci, biskupi viacerých cirkví, zasvätení aj sekulárni, muži aj ženy. Vypracovali základné výzvy pre kresťanské cirkvi, ktoré dodnes neboli prekonané; štyri sú formulované pozitívne, šesť negatívne. Hlavný autorský podiel na Desiatich bodoch mal židovský historik Jules Isaac. V júni 1960 odovzdal tieto a iné materiály na osobnej audiencii pápežovi sv. Jánovi XXIII. Patrili k podkladom na vypracovanie 4. bodu koncilovej deklarácie Nostra aetate.
Druhý vatikánsky koncil otvoril priestor pre dialóg, ktorý má ambíciu stať sa „charakteristickou črtou bytia a pôsobenia Cirkvi“.18 Niekoľko týždňov pred ukončením koncilu, 28. októbra 1965, bola promulgovaná deklarácia Nostra aetate: O postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, ktorej 4. bod hovorí o vzťahu Cirkvi k židom a judaizmu. Má pätnásť viet, ale spôsobil radikálnu zmenu toho, čo Jules Isaac nazval starovekým „učením o pohŕdaní“. Od čias sv. Pavla a jeho Listu Rimanom ide zrejme o najdôležitejší dokument v dejinách Cirkvi, ktorý sa týka vzťahu kresťanov k židom.19 Obsah Nostra aetate (4) podnietil k zmene zmýšľania a prehodnoteniu zaužívaných postojov aj protestantské a pravoslávne cirkvi. Jeho pozitívny teologický pohľad na židov a ich náboženstvo má vplyv na biblistiku, kristológiu, ekleziológiu, liturgiku a ďalšie teologické disciplíny.
Význam Nostra aetate (4) spočíva v tom, že Cirkev odmietla protižidovské teologické polemiky, odsúdila antisemitizmus a položila základy pre obnovené chápanie trvalej úlohy židovského národa v pláne spásy pre celé ľudstvo.20
Zásadný význam malo odmietnutie kolektívnej viny Židov za smrť Ježiša. Lebo aj keď niektoré „židovské vrchnosti… nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo“.21 Týmto výrokom bol odstránený základ teologickej nadstavby, budovanej celé stáročia.22 Bolo nevyhnutné zvážiť, či a ako súvisí zničenie Jeruzalemského chrámu, strata krajiny a rozptýlenie Židov po svete s trestom za ukrižovanie.23
Spásonosná úloha Izraela sa neskončila v staroveku. Jeho význam a dejiny pokračujú aj po roku 70 „v početných diasporách, ktoré umožňujú Izraelu po celom svete vydávať – často hrdinské – svedectvo o svojej vernosti jedinému Bohu“.24 Preto „neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych“.25 Práve naopak, koncil potvrdil trvalú hodnotu ich vyvolenia, čím položil základy nového chápania vzťahov medzi kresťanmi a židmi.26 Rozhodujúce bolo vyhlásenie, že „Židia sú Bohu, ktorého dary a povolanie sú neodvolateľné, ešte stále veľmi milí kvôli otcom (porov. Rim 11, 28 – 29; porov. Lumen gentium II, 16)“.27
Koncil tiež poukázal na židovské korene kresťanstva a na ich stály význam: Cirkev „prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu“ prvej zmluvy a nemôže zabudnúť na to, že tak ako planý výhonok, naštepený na kmeň dobrej olivy, „sa živí z“ jej „koreňov“,28 podobne aj Cirkev sa dodnes živí z Božieho ľudu, zo židovskej komunity a z jej zmluvy s Bohom.
Vzájomné puto tvorí okrem spoločnej, základnej časti Božieho slova aj Ježiš, jeho Matka a prví nasledovníci, ktorí mali židovský pôvod.29 Tým skôr Cirkev vyjadrila „ľútosť nad nenávisťou voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli“.30
Cesta k výslednej podobe Nostra aetate (4) nebola jednoduchá. Pôvodne malo ísť o samostatné vyhlásenie o židoch, de Iudaeis. Jeho prípravou poveril pápež sv. Ján XXIII. Sekretariát pre jednotu kresťanov, ktorý od roku 1960 viedol biblista kardinál Augustín Bea, jezuita. K štyrom členom patril aj neskorší kardinál Johannes Willebrands,31 Jean-François Arrighi a Thomas Stransky, pavlín. Na príprave dokumentu spolupracoval John Österreicher, Gregory Baum a ďalší.

Vyhlásenie patrilo k prvým bodom koncilového programu, ale promulgované bolo medzi poslednými, po troch rokoch zložitého vývoja. Napríklad biskupi menšinových kresťanských komunít z moslimských krajín mali výhrady, pre ktoré nakoniec text nezaradili do ekumenického vyhlásenia O kresťanskej jednote, ale doplnili ho o vyjadrenie k islamu a iným náboženstvám, a tak sa stal súčasťou deklarácie O postoji k nekresťanským náboženstvám, ktorá pôvodne nebola plánovaná. Po niekoľkých prepracovaniach bola prijatá počtom 2 221 hlasov za a 88 proti.
Platný a neodvolateľný zmluvný vzťah s Bohom, o ktorom podrobnejšie hovoria neskoršie cirkevné dokumenty,32 sa stal ťažiskom pokoncilovej kresťanskej teológie judaizmu. Premietol sa napríklad do modlitby za židov na Veľký piatok. Táto staroveká liturgická prosba bola v roku 1970 zásadne zrevidovaná: „Modlime sa aj za synov židovského národa, lebo oni boli prví, ku ktorým Pán prehovoril: Nech vzrastajú v láske k Bohu a vo vernosti k jeho Zákonu.“ Ako koncil, tak ani modlitba nespomína snahu Cirkvi o konverziu židov, ale prosí o posilnenie toho, čo charakterizuje ich náboženstvo a život viery.

Pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi a jej dokumenty
Koncom roka 1970 sa v Ríme oficiálne stretli zástupcovia hlavných židovských inštitúcií a Katolíckej cirkvi. Dohodli sa na vytvorení Medzinárodného styčného výboru33 so zastúpením oboch strán. Na každoročných oficiálnych stretnutiach výboru od roku 1971 vzišla potreba zriadiť pápežskú Komisiu pre náboženské vzťahy so židmi. V roku 1974 ju vymenoval pápež sv. Pavol VI. a ako prvý ju viedol kardinál Johannes Willebrands.
Pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi nie je v rámci vatikánskych úradov (rímskej kúrie) zaradená pod Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg, ale pod Pápežskú radu na podporu jednoty kresťanov. Judaizmus má totiž v porovnaní s inými náboženstvami jedinečné postavenie. Cirkev „pokladá ľud zmluvy a jeho vieru za posvätné korene vlastnej kresťanskej identity“,34 z ktorých sa neustále živí. Preto aj vzájomný dialóg možno chápať ani nie ako „medzináboženský“, ale skôr ako „vnútro-náboženský“ alebo „vnútro-rodinný“ dialóg.35

Prvým krokom pápežskej komisie v roku 1974 bolo vydanie krátkych, praktických Smerníc a návrhov na aplikáciu koncilovej deklarácie Nostra aetate. Jej zámerom bolo „napomáhať a odporúčať… vzájomné poznávanie a úctu“ židov a kresťanov, ktorí majú spoločné duchovné dedičstvo.36 Smernice a návrhy sú cenným základným usmernením pre dialóg, liturgiu, výchovu a vzdelávanie, aj pre spoločné sociálne aktivity.
Na prvom mieste sú uvedené základné princípy dialógu. Spoločné putá „povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu“ a „je dôležité, aby sa kresťania usilovali lepšie poznať základné prvky náboženskej tradície judaizmu a aby si osvojili podstatné črty, ktorými židia definujú seba samých vo svetle svojej vlastnej náboženskej skúsenosti“.37 Ďalšie usmernenia sa týkajú spoločného biblického dedičstva: trvalej hodnoty Starého zákona, jeho vzťahu k Novému zákonu a k obsahu kresťanskej viery. Postoje k židom a ich náboženstvu výrazne formuje kresťanská liturgia, preto Smernice a návrhy upozorňujú kazateľov na potrebu výkladu polemických textov Nového zákona bez skresľovania a prehnaného zjednodušovania. Tretia časť upozorňuje na skreslené predstavy, ktoré stavajú do protikladu Starý a Nový zákon, judaizmus a kresťanstvo, alebo zabúdajú na židovský pôvod Ježiša. Dejiny judaizmu sa neskončili jeho príchodom ani zničením Jeruzalema, ale židovské náboženstvo sa doteraz rozvíja a predstavuje tradíciu stále bohatú na náboženské hodnoty.38
Smernice a návrhy odporúčajú odborné štúdium „problémov týkajúcich sa judaizmu a židovsko-kresťanských vzťahov osobitne v oblasti exegézy, teológie, histórie a sociológie. K riešeniu týchto problémov majú prispieť aj vyššie katolícke výskumné inštitúty… Všade, kde je to možné, treba zriadiť katedry judaistiky a podporovať spoluprácu so židovskými vedcami“.39 V Závere Smerníc a návrhov sa odporúča, aby biskupi zriadili príslušné komisie alebo poverili kompetentné osoby a podporovali uvádzanie koncilových nariadení a návrhov Smerníc do praxe. Keď pápežská komisia v spolupráci s biskupskými konferenciami a odborníkmi na židovsko-kresťanský dialóg doplnila a rozpracovala obsah Smerníc a návrhov, vydala v roku 1985 Poznámky k správnemu spôsobu predstavovania židov a judaizmu v ohlasovaní a v katechéze Katolíckej cirkvi. Poznámky k príprave dokumentu približujú jeho genézu, cieľ a hlavné myšlienky. Touto príručkou reagovala komisia na výzvu koncilu, „nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom“.40 Židov a judaizmus je potrebné predstavovať úctivo a bez predsudkov, „so živým uvedomením si spoločného dedičstva“.41 U učiteľov, katechétov a kazateľov sa záujem o judaizmus nemá obmedziť iba na biblické obdobie, ale má vnímať aj „vieru a náboženský život židovského ľudu, tak ako ju vyznáva a praktizuje až podnes“, čo „môže veľmi pomôcť lepšie pochopiť isté stránky života Cirkvi“.42 Judaizmus nie je prekonaná skutočnosť, vzácna len pre svoju historickú alebo archeologickú hodnotu. Ide „o stále živú realitu židovského národa v úzkom vzťahu k Cirkvi“43 a tento prístup má byť zohľadnený „na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania“44 a premietnutý do katechizmu, učebníc náboženstva, dejepisu a médií.
Najviac pozornosti venuje dokument biblickým otázkam: vzťahu medzi Starým a Novým zákonom, židovským koreňom kresťanstva a obrazu Židov v Novom zákone.
Vzhľadom na ne „židia a judaizmus nemôžu mať v cirkevnom učení náhodné alebo okrajové miesto, ale ich prítomnosť je tam podstatná a mali by v ňom byť organicky integrované“.45
Okrem liturgických otázok sa komisia po prvý raz vyjadruje k spoločným dejinám židov a kresťanov, ktoré vníma ako „zväčša neznáme alebo zle chápané, ak nie úplne skreslené“.46 Opisuje trvalý teologický význam judaizmu a židovskej komunity, ktorá aj dnes svedčí o svojej vernosti jedinému Bohu. Vyzýva katolíkov, aby pochopili, čo pre tento národ znamená zasľúbená zem, vznik štátu Izrael a vyhladzovanie počas druhej svetovej vojny, „aký rozhodujúci význam má pre židov táto tragédia, ktorá je, samozrejme, aj našou tragédiou“.47 K tejto téme pripravila neskôr komisia samostatný dokument.

***

Koncom 20. storočia sa Cirkev intenzívnejšie zaoberala dejinami kresťanstva. Uvedomila si, že myslenie a konanie jej členov v minulosti veľa ráz nezodpovedalo kresťanskému posolstvu ani prikázaniu milovať každého bez rozdielu. Osobitne uvažovala o svojom postoji k židovskej komunite, s ktorou ju spája jedinečné „duchovné príbuzenstvo“. Tieto myšlienky predložila komisia v dokumente Pamätáme: úvaha o šoa 16. marca 1998.48 Vyzýva kresťanov, aby uvažovali o utrpení židovského ľudu a uvedomili si svoju morálnu zodpovednosť, aby sa v novom tisícročí už nič podobné nezopakovalo.
Židia boli v minulosti prenasledovaní pre svoj židovský pôvod a pre vernosť Bohu a jeho Zákonu v rôznych dobách a na rôznych miestach. V 20. storočí ich v Európe postihla najväčšia národná tragédia, ktorá sa netýka iba ich, ale aj kresťanov, a to aj dnes. Vzhľadom na to, že strašná udalosť sa odohrala v krajinách s dlhoročnou kresťanskou civilizáciou, „predovšetkým od kresťanov sa žiada veľmi vážne zamyslenie nad príčinami, ktoré k šoa viedli“.49 Pamätať a pripomínať si je potrebné kvôli budúcnosti, nie iba kvôli minulosti.
Komisia sa nevyhýba ani otázke, aký bol vzťah „medzi nacistickým prenasledovaním a postojmi kresťanov voči židom v priebehu storočí“.50 Vysvetľuje rozdiel medzi antisemitizmom, ktorý popiera rovnakú dôstojnosť všetkých rás a národov, a medzi rovnako neprijateľným a protikresťanským antijudaizmom,51 dlhodobou nedôverou a nepriateľstvom, na ktorých „mali svoj podiel viny aj kresťania“.52 Vyjadruje svoju hlbokú ľútosť nad zlyhaním všetkých generácií, lebo členovia Cirkvi majú „účasť tak na hriechoch, ako aj na zásluhách všetkých jej detí“.53
Zmierenie si vyžaduje pokánie, skutočné obrátenie srdca (tešuva54) a zmenu zmýšľania (metanoia). V židovskej aj v kresťanskej tradícii zahŕňa tento proces uznanie a pomenovanie svojich vín, ľútosť nad spôsobeným zlom a odprosenie zaň. Skutočné zmierenie však nastáva až vtedy, keď je vnútorná premena viditeľná aj navonok, v konaní. Slová sú pri zmierení potrebné a dôležité, ale len slová rozhodne nestačia.

Pre lepšie pochopenie ďalšieho dokumentu sa znova vrátime do minulého storočia. Za posledných sedemdesiat rokov sa výrazne rozvinulo katolícke skúmanie metód výkladu Písma, čo prispelo k pozitívnym vzťahom medzi židmi a katolíkmi.55 Tento vývoj je zjavný v príslušných cirkevných dokumentoch, počnúc encyklikou Divino Afflante Spiritu (1943), ktorú vydal pápež Pius XII., ale výraznejšie v koncilovej dogmatickej konštitúcii Dei verbum: O Božom zjavení (1965). Po nich nasledovalo niekoľko dokumentov, ktoré vypracovala Pápežská biblická komisia. Medzi nimi má pre židovsko-katolícky dialóg najväčší význam dokument z roku 2001 s názvom Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii.
Pápežská biblická komisia obhajuje autoritu a výklad Svätého písma v Cirkvi od roku 1902. Pôvodne ju tvorili kardináli, ktorí mali podporovať biblické štúdiá, skúmať a hodnotiť sporné výklady a vyjadrenia o Písme. Po reforme z roku 1971 tvorí komisiu medzinárodný tím biblistov z rôznych univerzít. Podlieha Kongregácii pre náuku viery a jej prefekt je zároveň predsedom komisie. Od roku 1997 začala komisia skúmať vzťahy medzi Starým a Novým zákonom, medzi židmi a kresťanmi. Výsledky publikovala v roku 2001 v spomenutom dokumente Židovský ľud. Predhovor k nemu napísal kardinál Joseph Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery.
Autori dokumentu hovoria, že tragické udalosti šoa a nedostatočný odpor kresťanov proti hanebným zločinom viedli „všetky cirkvi k tomu, aby úplne prehodnotili svoj vzťah k judaizmu, a teda aby znova zvážili svoju interpretáciu hebrejskej Biblie, Starého zákona“.56 Napríklad kresťania si prisvojili „židovskú Bibliu a čítali v nej významy, ktoré tam žiaden žid nenachádzal“.57 Museli zvážiť, či majú nárok na Bibliu Izraela ako jej výluční dedičia, či smú predkladať jej kresťanský výklad ako jediný možný a správny, alebo si prisvojili niečo, čo nepatrí len im. Nemohli sa vzdať Prvej zmluvy (Starého zákona), pretože by stratili základ celého Písma a korene svojej viery. Rovnako sa nemohli vzdať kristologického výkladu starozákonných spisov, lebo Ježiš Kristus je pre Cirkev naplnením Písem a kľúčom k ich pochopeniu. Začali však objavovať hodnotu židovského výkladu Tóry, ktorý si v Cirkvi zaslúži úctu a záujem ako alternatívny spôsob jej čítania.
Dokument je svedectvom o návrate Cirkvi k židovským koreňom jej viery. Skúma, aké vzťahy sú medzi spismi Nového zákona a Písmami židovského ľudu, ako spolu súvisia obe časti kresťanského Svätého písma, aký vzťah majú kresťania k Starému zákonu,58 ako vykresľuje Nový zákon Židov a judaizmus a aký nejednotný je tento ich obraz v rámci judaizmu vtedajšej rozmanitej spoločnosti.
Princípom kresťanského výkladu Svätého písma je jeho vnútorná jednota a kľúčové postavenie Ježiša Krista. On dáva predchádzajúcim prisľúbeniam a očakávaniam zmysel, ktorého plnosť vytvára medzi Starým a Novým zákonom vzťah kontinuity, ale aj diskontinuity a pokroku.59
Sväté písmo60 vytvára medzi židmi a kresťanmi mnohoraké a blízke vzťahy, lebo väčšinu týchto spisov tvoria Sväté písma židovského ľudu. Ďalej preto, že kresťanská viera v Ježiša Krista sa nezakladá len na niektorých udalostiach, ale na ich zhode „so zjavením obsiahnutým v Písmach židovského ľudu“.61 „Bez Starého zákona by bol Nový zákon nerozlúštiteľnou knihou, rastlinou zbavenou koreňov a odsúdenou na uschnutie.“62 To isté platí aj o vzťahu medzi židmi a kresťanmi, ľudom prvej, starej zmluvy a ľudom novej zmluvy.
Kresťania chápu Starý zákon tradične kristocentricky, ale Cirkev sa vracia aj k jeho židovskému pôvodu a zmyslu. Dokument vysvetľuje, aký význam má pre kresťanov židovský výklad Písem. Aj keď ho nemôžu prijať so všetkým, čo predpokladá, „môžu a musia uznať, že židovský spôsob čítania Biblie je prípustným“ a analogickým čítaním „ku kresťanskému čítaniu, ktoré sa vyvinulo paralelne“. Tieto dva spôsoby „nemožno vzájomne vylučovať“.63 Kresťania sa „môžu veľa naučiť zo židovskej exegézy“64 a netýka sa to len Starého zákona. Aj Nový zákon je nezrozumiteľný „bez úzkeho spojenia s ním a so židovskou tradíciou, ktorou bol odovzdávaný ďalej“,65 v pobiblickom období.
V tejto súvislosti pápež František napísal, že „Boh je neustále činný v ľude starej zmluvy a dáva zrod pokladom múdrosti, ktoré pramenia zo stretnutia tohto ľudu s Božím slovom. Preto aj Cirkev sa obohacuje prijímaním hodnôt“66 judaizmu. Aj napriek vážnym rozdielom, ktoré jasne oddeľujú židov od kresťanov, „bohatá komplementárnosť…“ im „umožňuje spoločne čítať texty hebrejskej Biblie a vzájomne pomáha objavovať bohatstvá Slova“.67
Koncil odporúča na prehĺbenie úcty a poznania medzi židmi a kresťanmi spolu s bratským dialógom aj biblické a teologické štúdiá.68 Biblická interpretácia a teologický výklad sa vzájomne dopĺňajú. Aj v cirkevných dokumentoch sa dajú sledovať tieto dve hlavné línie. Prvá bola historicky predpokladom druhej, ale kvôli chronologickému zoradeniu dokumentov v tejto publikácii boli najprv predstavené dokumenty, ktoré rozvíjajú teologickú líniu. K nej sa teraz opäť vrátime.

Dokument „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29)
V jubilejnom roku deklarácie Nostra aetate, 2015, vydala Komisia pre náboženské vzťahy so židmi dokument s cieľom prehĺbiť teologickú rovinu židovsko-katolíckeho dialógu. Zamýšľa sa nad jeho jedinečnou povahou a vplyvom deklarácie, nad významom zjavenia a nad vzťahom medzi dvoma zmluvami, starou a novou. Skúma, ako súvisí univerzálnosť spásy v Kristovi s platnosťou zmluvy medzi Bohom a Izraelom a aké postavenie majú židia vzhľadom na misijné poslanie Cirkvi.
Názov dokumentu cituje časť výroku sv. Pavla z Listu Rimanom, podľa ktorého židia „vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 28b – 29). Verš okrem iného poukazuje na stálosť a hĺbku Božej vernosti. Aj keď my ľudia sme „neverní“, Boh naďalej „ostáva verný“ (2 Tim 2, 13). Nemení svoju prísahu, ani ju neľutuje, preto nie iba kresťania, ale aj židia majú trvalé miesto v dejinách spásy a sú „ľudom zmluvy, ktorá nebola nikdy odvolaná ani nahradená (porov. Rim 9, 4; 11, 29)“.69 Cirkev Izrael nenahrádza, ale „zostáva s ním pevne spojená“.70
Skutočnosť, že „Božia stará zmluva je stále platná“,71 má dôsledky, ktoré sú v dokumente rozvinuté. Pre židovskú komunitu má osobitný význam stanovisko Cirkvi k úsiliu o konverziu židov. Ani Nostra aetate nespomína potrebu židovskej konverzie, ale uvádza výrok, inšpirovaný prorokom, podľa ktorého „Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)“.72
Ak je zmluvný vzťah medzi Bohom a židmi stále živý a platný, môžu sa ešte kresťania usilovať o konverziu židov a majú sa za ňu modliť? Dokument odpovedá a vysvetľuje, ako má byť Cirkev verná svojmu poslaniu a plniť misijný príkaz (hlásať evanjelium a krstiť všetky národy) a zároveň rešpektovať spomenutú skutočnosť.
Vzťah medzi Cirkvou a Izraelom charakterizujú podľa dokumentu dva pojmy: jednota a odlišnosť.73 Medzi týmito dvoma pólmi sa pohybuje židovsko-kresťanský dialóg, ktorý nechce stierať rozdiely medzi oboma tradíciami, ani miešať prvky, ktoré sú podstatné pre každú z komunít.
Židia a kresťania, dlho znepriatelené spoločenstvá, dnes otvárajú dvere jedni druhým a spoločne stavajú mosty. Ako o nich napísal pápež Benedikt XVI.: „Akoby sa rozhodli tieto dva svety, ktoré sú označované z rozličných dôvodov za odlišné či protichodné, zjednotiť a ponúknuť ľudstvu ušľachtilé spojenie. Tento zväzok, ktorý zjednocuje židov a kresťanov, no zároveň ich predsa od seba oddeľuje, sa musí otvoriť novej zodpovednosti za seba a medzi sebou navzájom.74 Lebo oba národy dostali rovnaké požehnanie a prisľúbenia večnosti, ktoré umožňujú spoločne napredovať v bratskej dôvere.“75

1  Vzťahu Cirkvi k židom a judaizmu sa týkajú početné výroky pokoncilových pápežov, návrhy biskupských synod a konferencií, Katechizmus Katolíckej cirkvi, dokumenty Pápežskej biblickej komisie a i. 

 2  Editorská poznámka: uvedená komisia a texty tejto publikácie sa týkajú židovsko-kresťanského dialógu, ktorý spolu vedú dve spoločenstvá viery. Preto v zhode s pravidlami slovenského jazyka používame na označenie náboženskej komunity v slove „židia“ malé začiatočné písmeno, podobne ako v slove „kresťania“. V prípade, že ide vyslovene o národný alebo etnický význam slova, napr. v staroveku, používame veľké písmeno „Židia“, aj keď obidva významy sa prekrývajú. Toto rozlišovanie je špeci kom slovenčiny, v iných jazykoch, z ktorých boli prekladané publikované texty, sa dvojaké písanie začiatočného písmena nepoužíva.


10 Prvé Centrum židovsko-kresťanských štúdií založil v roku 1953 v USA Johannes Österreicher, rodák z Moravy, ktorý bol jedným z „architektov“ Nostra aetate (4). Porov. KESSLER, Edward – WENBORN, Neil: A Dictionary of Jewish-Christian Relations. Cambridge: Cambridge University Press 2005, s. 231, 322.

11 Im vďačí autorka tejto úvodnej štúdie za základy svojho vzdelania a formovanie postojov v oblasti židovsko-kresťanských vzťahov. 

___________

Jehošua Ahrens

Takmer dve tisícročia stáli kresťanstvo a judaizmus na opačných póloch, pričom ich ambivalentné vzťahy poznačili do veľkej miery odmietanie, nenávisť a vyčleňovanie židovskej menšiny väčšinovou kresťanskou spoločnosťou. Ozajstný dialóg na rovnocennej úrovni považujeme teda za novodobý jav, hoci existovali viaceré obdobia, ktoré sa vyznačovali väčšou mierou tolerancie, a v každom čase sa našli priateľsky naklonení jednotlivci ochotní ísť za hranice náboženstva. V posledných desaťročiach tento dialóg vzrástol a dnes je pevnou veličinou v kresťanských cirkvách a v židovských komunitách.

Dokument Desať bodov zo Seelisbergu


Medzinárodným zrodom židovsko-kresťanského dialógu bola konferencia, ktorá sa konala v roku 1947 v Seelisbergu. Kresťansko-židovské organizácie sa najprv zakladali v anglo-amerických krajinách: v dvadsiatych rokoch v USA, v tridsiatych rokoch v Južnej Afrike a nakoniec začiatkom štyridsiatych rokov aj v Anglicku, Kanade a Austrálii. V kontinentálnej Európe sa inštitucionalizovaný dialóg konal až po druhej svetovej vojne a po hrôzach holokaustu (hebr. šoa).1
Ešte počas vojny, v marci 1943, navštívila delegácia americkej Národnej konferencie kresťanov a židov (National Conference of Christians and Jews – NCCJ) novozaloženú britskú partnerskú organizáciu v Londýne. Američania informovali o svojej činnosti, čím sa rýchlo zrodila myšlienka medzinárodnej kresťansko-židovskej konferencie, ktorá by po ukončení vojny umožnila vzájomné zdieľanie a užšiu spoluprácu.2 Táto konferencia sa nakoniec uskutočnila v auguste v roku 1946 v Oxforde. Okrem domácich hostiteľov a organizátorov, teda britskej Rady kresťanov a židov (Council of Christians and Jews) a americkej NCCJ, ktorí tvorili spolu väčšinu delegátov, boli prizvaní aj zástupcovia ďalších kresťansko-židovských organizácií, prípadne jednotlivci, ktorí boli aktívni v kresťansko-židovskej oblasti. Celkovo sa podujatia zúčastnilo 120 delegátov z pätnástich krajín.
Témou konferencie bola „sloboda, spravodlivosť a zodpovednosť“. Šesť komisií sa zaoberalo základnými otázkami a aktuálnym stavom kresťansko-židovských vzťahov, ako sú napríklad vzájomné napätie, náboženská sloboda, spravodlivosť, spoločenská zodpovednosť a vzdelávanie. Rezolúciu, ktorá sa týkala náboženskej slobody, zaslali na Parížsku mierovú konferenciu a prijali ďalšie dve veľmi dôležité uznesenia: predovšetkým založenie medzinárodnej organizácie zastrešujúcej kresťansko-židovské organizácie, Medzinárodnú radu kresťanov a židov (International Council of Christians and Jews – ICCJ) a ako ďalšie čo možno najrýchlejšie uskutočnenie nevyhnutnej konferencie k problému antisemitizmu.3
Konferencia sa konala v Seelisbergu (v kantóne Uri v centrálnom Švajčiarsku), kde sa začiatkom augusta roku 1947 zišlo viac ako 70 delegátov z 19 krajín.4 Účastníci a závery konferencie ukazujú, že táto konferencia sa neplánovala v žiadnom prípade ako nábožensko-teologické podujatie, ale sledovala jasný spoločensko-politický cieľ. Napriek tomu práve Príhovor k cirkvám tretej komisie si neskôr zaslúžil hlavnú pozornosť.

Zloženie tretej komisie pre prácu cirkví bolo nasledovné:5

otec Calliste Lopinot (katolícky delegát) z Vatikánu, kapucín, aktívny v židovsko-kresťanskej práci v Ríme, tri roky pôsobil v internačnom tábore pre židov vo Ferramonti-Tarsia.

biskup Dr. Miroslav Novák (husitský delegát) z Československa, biskup Cirkvi československej husitskej.

Tajomník:
dôstojný pán Dr. E. L. Allen (protestantský delegát) z Anglicka, profesor teológie na univerzite v Durhame, čestný sekretár Rady kresťanov a židov v Newcastli.

profesor Erich Bickel (protestantský delegát) zo Švajčiarska z vysokej školy ETH v Zürichu a prezident CJA (Kresťansko-židovskej pracovnej skupiny vo Švajčiarsku),

Madelaine Davy (katolícka delegátka) z Francúzska, riaditeľka štúdií na École Hautes Études v Paríži,

otec Paul Demann (katolícky delegát) z Belgicka, kongregácia Sionských bratov, zachraňoval židov počas vojny,

farár Adolf Freudenberg (protestantský delegát) zo Švajčiarska, generálny sekretár ekumenickej utečeneckej komisie ÖRK, Ženeva,
profesor Jules Isaac (židovský delegát) z Francúzska,

generálny inšpektor verejného školstva,
opát Charles Journet (katolícky delegát) zo Švajčiarska,

profesor na Ober-Seminar vo Fribourgu, neskorší kardinál, rabín Jacob Kaplan (židovský delegát) z Francúzska,

pomocný vrchný rabín vrchného rabína Francúzska, otec Jean de Menasce (katolícky delegát) zo Švajčiarska, dominikán, Albertinum, Fribourg, profesor židovských dejín na univerzite vo Fribourgu,
Dr. Algie I. Newlin (protestantský delegát) zo Švajčiarska, sekretár amerického Kvakerského výboru a Kvakerskej rady pomoci,

rabín Dr. William F. Rosenblum (židovský delegát) z USA, prezident Národnej rady UNESCO, prezident Synagogue Council of America a Inštitútu pre demokratickú výchovu, New York,

dôstojný pán Robert Smith (protestantský delegát) z Československa, Škótska cirkev v Československu, dočasne činný v židovsko-kresťanskej spolupráci v Škótsku,

rabín Dr. Chaim Zwi Taubes (židovský delegát) zo Švajčiarska, vrchný rabín Zürichu, člen predstavenstva CJA.

Zo začiatku hrozilo, že práca komisie stroskotá. Vznikli spory o tom, ako je potrebné postupovať a ktoré spoločné vyhlásenia možno urobiť, a to tak medzi samotnými katolíkmi, ako aj medzi kresťanskou a židovskou stranou. Bol to predovšetkým vedúci komisie otec Lopinot, vatikánsky nuncius, ktorý za predpokladu priznania si viny a nápravy učenia na kresťanskej strane očakával rovnaký ekvivalent aj na strane židovskej. To narazilo na rozhorčený odpor židovských delegátov a tento spor bolo možné vyriešiť len nasledujúcou formuláciou, ktorá bola výsledkom práce komisie: „Za svoju stranu boli židovskí účastníci ochotní zabezpečiť, že v židovskom vyučovaní sa budú vyhýbať všetkému, čo by mohlo narúšať vzájomné porozumenie medzi kresťanmi a židmi.“

Fakticky je potrebné podotknúť, že v židovskom učení neexistujú paralely k protižidovským obsahom kresťanskej náuky a katechézy, zväčša sa Ježiš a kresťanstvo jednoducho nepreberajú a netematizujú.6

Ohľadom Príhovoru k cirkvám sa zišli a diskutovali len kresťanskí členovia tretej komisie, ale základy pre známych Desať bodov zo Seelisbergu tvorilo 18 bodov na zamedzenie antisemitizmu v kresťanskom učení od francúzsko-židovského historika Julesa Isaaca, ktorý v úvode konferencie vystúpil so zásadným príspevkom. Jeho obsah bol už pred konferenciou prediskutovaný s francúzskymi katolíckymi kruhmi. Tieto body ovplyvnili ďalší vývoj a neskôr viedli až k deklarácii Nostra aetate. Desať bodov zo Seelisbergu potvrdil štátny sekretár Vatikánu Giovanni Montini, neskorší pápež Pavol VI., a katolícki účastníci ich tak mohli ďalej šíriť.

Vyhlásenie Dabru emet: Židovské vyhlásenie o kresťanoch a kresťanstve


Dokument Nostra aetate bol míľnikom vo vývoji kresťansko-židovského dialógu, ktorý pôsobil aj mimo Katolíckej cirkvi a výrazne vplýval na ostatné kresťanské cirkvi.7 Druhý vatikánsky koncil revolučne preformuloval kresťanské učenie vo vzťahu k judaizmu, čím sa otvorili celkom nové možnosti aj na židovskej strane. Od vydania deklarácie Nostra aetate sa o ciálne učenie Katolíckej cirkvi vo vzťahu k judaizmu a predovšetkým k židom zmenilo. Vďaka tomuto pozitívnemu vývoju na katolíckej strane sa stále viac diskutovalo o postavení kresťanstva aj na strane židovskej. Prvé židovské vyhlásenie o kresťanstve bolo zverejnené v roku 2000.

Táto myšlienka vzišla zo skupiny židovských vedcov, ktorí aktívne skúmali kresťansko-židovské témy a založili pracovnú skupinu s názvom Národný projekt židovských vedcov (National Jewish Scholars Project). Hlavným iniciátorom bol Michael Wyschogrod, ortodoxný žid a profesor religionistiky na Houstonskej univerzite v Texase. Už roky jestvovala interná diskusia a prepracovania rabínmi a vedcami aj mimo tejto skupiny, a tým aj živá výmena názorov jej podporovateľov. Napokon bolo toto vyhlásenie podpísané predovšetkým neortodoxnými americkými akademikmi a rabínmi. Dôvodom bola formulácia obsahu, ktorá vyvolala vlnu kritiky predovšetkým zo strany židovskej ortodoxie. Bez kritiky ostal iba bod 8, v ktorom išlo o základy praktickej židovsko-kresťanskej spolupráce: „Židia a kresťania musia spolupracovať na spravodlivosti a pokoji.“

Najväčšia kritika sa týkala bodov 1 a 5, teda téz, že „židia a kresťania sa klaňajú tomu istému Bohu“ a že „nacizmus nebol kresťanským fenoménom“. Podľa rabína prof. Michaela Signera bolo síce správne, že sa tieto výroky dali porozumieť ako quaestio disputata, či sa napríklad „modlia židia a kresťania k rovnakému Bohu“ alebo či „môžu kresťania rešpektovať nárok židovského národa na krajinu Izrael“, židovské publikum to však takto nechápalo.8

Rozhodujúce pre vyhlásenie Dabru emet sú však dve veci: po prvé, je to prvé židovské vyhlásenie ku kresťanstvu, ktoré rozhodujúco prispelo a viedlo k diskusii o kresťanstve v rámci judaizmu. Po druhé, toto vyhlásenie je dôležitou zmenou zmýšľania o vzájomných vzťahoch. Podľa Dabru emet platí: „Židia si môžu vážiť vernosť kresťanov ich zjaveniu, práve tak ako my očakávame od kresťanov, že si budú vážiť našu vernosť nášmu zjaveniu. Ani žid, ani kresťan by nemal byť nútený uznať učenie druhej komunity.“

Jednoducho povedané: tak ako pre kresťanov z dôvodu viery v Ježiša Krista existuje trvalé napojenie na žijúce židovstvo, tak existuje pre veľa židovských učencov a rabínov aj trvalé napojenie na kresťanstvo, ktoré sa neobmedzuje len na negatívne skúsenosti z minulosti alebo spoluprácu v prakticko-spoločenských otázkach dneška. Hoci židia a kresťania kráčajú rôznymi cestami, ostávajú zjednotení vo viere v jedného Boha, Stvoriteľa neba a zeme, ktorý si vyvolil svoj ľud, zjavil svoju vôľu, ako správne žiť, stvoril všetkých ľudí na svoj obraz a dal im „neodňateľnú svätosť a dôstojnosť“. Skrz kresťanstvo našli milióny ľudí svoj vzťah s Bohom Izraela. A z tejto viery v jedného Boha, Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, vyplýva naša spoločná spolupráca, aby sme „prinášali svetu spravodlivosť a pokoj“.

Je zrejmé, že podstatné spoločné štruktúry, ktoré vytvárajú prepojenie medzi židmi a kresťanmi v dokumente Dabru emet, sú skôr historického rázu: od začiatku daná biblická viera, spoločné morálne princípy Tóry, zasadenie sa za „zlepšenie života našich blížnych“, rovnako v boji „proti nemorálnosti a modloslužbe“.

Zároveň sa tu jednoznačne vyjadruje aj to, čo nás rozdeľuje. „Zmiešanie judaizmu a kresťanstva“ sa odmieta ako neprimerané, rovnako aj konverzie zo židovstva na kresťanstvo alebo miešané manželstvá: „Vážime si kresťanstvo ako náboženstvo, ktoré má pôvod v rámci judaizmu a ktoré má s ním stále významné kontakty. Kresťanstvo nevnímame ako rozšírenie judaizmu. Len ak budeme mať v láske naše vlastné tradície, môžeme uskutočňovať tento vzťah v úplnosti.“

Päťdesiatročné jubileum dokumentu Nostra aetate a s tým spojený vývoj v rámci židovskej ortodoxie 

Päťdesiatročné jubileum od vyhlásenia dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate bolo nesmierne dôležitou udalosťou nielen v rámci Katolíckej cirkvi (alebo všeobecne v kresťanských cirkvách) vo vzťahu k vzájomnému dialógu, ale stal sa základom diskusie o stave a budúcnosti židovsko-kresťanského dialógu v rámci židovskej ortodoxie.

Vatikán posilnil svoje stanovisko v jubilejnom roku ešte raz, a to dokumentom „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29).9 Zo židovského pohľadu bolo obzvlášť výnimočné jasné odmietnutie úsilia o konverziu židov: „Konkrétne to znamená, že Katolícka cirkev neriadi ani nepodporuje žiadne inštitucionálne misijné úsilie, osobitne zamerané na židov“ (Božie dary VI, 40).

V rámci židovskej ortodoxie sa vynorila otázka, ako primerane v tomto jubilejnom roku zareagovať. Predovšetkým v Európe sa diskutovalo, či je potrebné sa vyjadriť, a ak áno, tak ako. Dňa 20. apríla 2015 sa delegácia Konferencie európskych rabínov (Conference of European Rabbis – CER), ortodoxného európskeho združenia rabínov oficiálne prvýkrát zúčastnila audiencie u pápeža Františka. Vedúcim delegácie boli prezident CER rabín Pinchas Goldschmidt, vrchný rabín Moskvy, a rabín Haim Korsia, vrchný rabín Francúzska, ktorý mal po delegačnej návšteve u pápeža aj súkromnú audienciu. Obaja rabíni sú židovsko-kresťanskému dialógu pozitívne naklonení.

Združenie CER uznalo dôležitosť a potenciál jubilejného roka a niektorí rabíni trvali na vyjadrení sa k dokumentu Nostra aetate a k otázke kresťanstva. Iní rabíni, hoci v zásade podporovali vzájomný dialóg a vážili si zmeny v rámci Cirkvi, nepovažovali za nutné explicitne sa k nemu vyjadriť formou nejakého dokumentu. Takže na začiatku neexistoval v Európe celkom jednotný postoj. Zároveň sa verilo, že by sa mohol vyjadriť aj Vrchný rabinát Izraela, zastupujúci ortodoxiu vo všeobecnosti, ale rýchlo sa ukázalo, že by sa tak nestalo (z viacerých dôvodov, ktoré tu nebudem menovať).

Na tomto mieste je dôležité poukázať na to, že vyššie uvedené je potrebné chápať vo všeobecnom vývine posledných 10 – 15 rokov v ortodoxii, a to v snahe posilniť vzájomný dialóg.Práve v rámci modernej ortodoxie v Európe a v USA a v neposlednom rade predovšetkým v Izraeli vidí a uznáva kresťanky a kresťanov stále viac ako svojich partnerov. Medzináboženský dialóg v Izraeli nadobúda stále konkrétnejšiu podobu, a to aj inštitucionálne badateľnú v rôznych zoskupeniach a organizáciách.

Ortodoxné Centrum židovsko-kresťanského porozumenia a spolupráce (Center for Jewish-Christian Understanding & Cooperation – CJCUC) založil v roku 2008 rabín Shlomo Riskin, vrchný rabín Efratu. Centrum zverejnilo už v roku 2011 ortodoxné vyhlásenie ku kresťanstvu s názvom Židovské chápanie kresťanov a kresťanstva (A Jewish Understanding of Christians and Christianity), ktoré, žiaľ, ostalo takmer bez povšimnutia.

Vyhlásenie Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach: Smerom k partnerstvu medzi židmi a kresťanmi

Myšlienka medzinárodného ortodoxného židovského vyhlásenia sa zrodila v máji 2015 na jednej katolícko-židovskej konferencii v Izraeli. Spolu s rabínom Yitzom Greenbergom a rabínom Davidom Rosenom som bol aj ja sám jeden z iniciátorov.

Nášmu rozhodnutiu predchádzali štyri smerodajné dôvody. Po prvé, potreba jasne a pevne zareagovať za židovskú stranu na päťdesiate výročie deklarácie Nostra aetate. Čo sa toho týka, radšej by sme si želali stanovisko zo strany Vrchného rabinátu Izraela alebo prinajmenšom Komisie Vrchného rabinátu Izraela a Svätej stolice, ale žiaľ, bolo jasné, že by sa tak nestalo. Po druhé, za posledné roky došlo k celkovému zlepšeniu vzťahov čiastočne aj vďaka zásadným zmenám, akou je napríklad jasné odmietnutie snáh o konverziu židov. Po tretie, chceli sme zareagovať na niektoré protikresťanské činy v Izraeli a dať jasne najavo, že táto extrémne malá menšina nekoná na základe judaizmu. A nakoniec po štvrté, chceli sme urobiť za židovskú stranu krok vpred vo vzájomnom dialógu a nanovo definovať stav najmä vo vzťahu k teologickému postaveniu kresťanstva.

Prvý návrh vyhlásenia som sformuloval, keď som sa inšpiroval rozhovormi s rabínom Greenbergom, Rosenom a ďalšími počas konferencie. Tento návrh rozšírili, skorigovali a preformulovali vyššie spomenutí rabíni a malý okruh ďalších rabínov, o. i. rabín Shlomo Riskin, až kým sme nemali konečný text, ktorý sme predložili prvým signatárom. Po tom, čo ho všetci odsúhlasili, sme ho 3. decembra 2015 zverejnili na domovskej stránke CJCUC – nie náhodne týždeň predtým ako vyšiel dokument Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (Rim 11, 29) z dielne pápežskej Komisie pre náboženské vzťahy so židmi. Presný text vatikánskeho dokumentu nám síce nebol známy, poznali sme z neho len niektoré tézy v hrubých črtách. Veľmi významnou bola pre nás pasáž, ktorá sa týka úsilia o konverziu židov.

Naše vyhlásenie Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach: Smerom k partnerstvu medzi židmi a kresťanmi sa rýchlo rozšírilo a na našu nesmiernu radosť získalo veľa pozornosti a ohlasov, čo, samozrejme, súviselo aj s tým, že signatármi boli a sú renomované osobnosti a vrchní rabíni rozličných štátov a krajín, vedúci rabínskych seminárov a spolkov a iných dôležitých inštitúcií. Zatiaľ vyhlásenie podpísalo viac ako sto rabínov, z toho siedmi úradujúci alebo bývalí vrchní rabíni európskych krajín a päť rabínov z Nemecka.

Spektrum signatárov siaha od progresívnej tzv. otvorenej ortodoxie až po ultraortodoxných rabínov. Štruktúra nášho vyhlásenia sa rýchlo objasnila. Dôležitý je už samotný názov: Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach. Ním vyjadrujeme presvedčenie, že dialóg – a s ním spojená partnerská spolupráca celého ľudstva – nie je jednoducho len dobrým skutkom, ale je Božou vôľou. Samozrejme, je vždy trochu trúfalé tvrdiť, že poznáme Božiu vôľu, ale podobnú formuláciu v spojení s kresťanstvom nájdeme aj u rabína Mosesa Rivkisa (Be’er Hagoleh), rabína Jacoba Emdena a u ďalších.

Preambula pomenúva aj dôsledok: po traumatizujúcej minulosti odteraz platí, že „pri riešení morálnych výziev našej doby musia židia a kresťania partnersky spolupracovať“. Morálnou výzvou tu vonkoncom nemyslíme len nejakú spoluprácu v spoločensko-politickej oblasti. V zmysle židovskej záverečnej modlitby (Alenu) je potrebné teologické chápanie a spoločné zasadenie sa o to, aby celý svet spoznal, že Boh je jediný Boh.

Prvý odsek sa ešte raz ohliada za nevypovedateľnou minulosťou: „Šoa skončila pred sedemdesiatimi rokmi. Išlo o zvrátené vyvrcholenie stáročí neúcty, útlaku a odmietania židov a následného nepriateľstva, ktoré vzniklo medzi židmi a kresťanmi.“ Svedčí o tom fakt, že tento konikt stál neskutočné obete, ľudské aj teologické. Namiesto plnenia Božej vôle a spolupráce sa kresťania a židia od seba nepriateľsky vymedzovali. Na náboženskej úrovni sa zdôrazňovali rozdiely a nie to, čo nás spája. Kresťanstvo zároveň popieralo svoje židovské korene. To sa však zmenilo s dokumentom Nostra aetate, ktorý vyšiel v jubilejnom roku a v ktorom sa tejto téme venoval osobitný odsek.

Revolučné zmeny v rámci Katolíckej cirkvi sa uznali druhým odsekom: „Nostra aetate a ňou inšpirované neskoršie oficiálne cirkevné dokumenty jednoznačne odmietajú akúkoľvek formu antisemitizmu, potvrdzujú večnú zmluvu medzi B-hom a židovským ľudom, odmietajú b-hovraždu a zdôrazňujú jedinečný vzťah medzi kresťanmi a židmi…“

Hoci ťažisko leží na pleciach Katolíckej cirkvi, v rovnakom paragrafe sme sa obrátili aj na ďalších kresťanských hodnostárov, pretože „dnes majú židia s mnohými kresťanmi skúsenosť úprimnej lásky a úcty, ktorú vyjadrujú prostredníctvom mnohých iniciatív dialógu, stretnutí a konferencií po celom svete“. Nájsť stanovisko k protestantským cirkvám bolo pre nás náročné, keďže sú vo svojich náhľadoch priveľmi heterogénne. Napriek tomu sme, prirodzene, do nášho vyhlásenia zahrnuli aj evanjelických kresťanov a kresťanky.

Hlbšia teologická diskusia sa začína odsekom 3. Pre nás ako ortodoxných rabínov bolo dôležité, aby naša pozícia k postaveniu kresťanstva bola halachická, teda vychádzajúca zo židovského práva, a nespochybniteľná. Aby sme upevnili hlavnú tézu, že „kresťanstvo nie je náhoda ani omyl, ale chcený výsledok B-žej vôle a dar národom. B-h chcel oddelením judaizmu od kresťanstva odluku medzi partnermi s významnými teologickými rozdielmi, nie odluku medzi nepriateľmi“. Citujeme veľké rabínske autority z rôznych čias, ako napríklad Maimonida a Jehudu Haleviho zo stredovekého Španielska, rabínov Emdena a Hirscha z Nemecka 18. prípadne 19. storočia a súčasného rabína Šeara Jašuva Cohena z Izraela. Revolučné na vyhlásení nie sú výpovede ku kresťanstvu alebo pozitívne hodnotenie úlohy Ježiša, ale fakt, že predstavujú už od stredoveku, najneskôr novoveku, konsenzus v rámci rabínskych autorít.10 Revolučná je otvorená a jasná formulácia a jej zverejnenie pre široké publikum, ktorú vytvorila skupina ortodoxných rabínov. Veta v odseku 3 je veľmi dôležitá a potrebuje ešte krátke objasnenie, pretože bola čiastočne zle pochopená: „Teraz, keď Katolícka cirkev uznala večnú zmluvu medzi B-hom a Izraelom, môžeme my židia uznať trvalú konštruktívnu platnosť kresťanstva ako nášho partnera pri vykúpení sveta bez obáv, že to bude zneužité na misionárske účely.“ To neznamená, že budeme dobre hovoriť o kresťanstve, pretože sú k nám cirkvi milé, ale že až teraz, po desaťročiach určovania nového vzťahu kresťanstva k judaizmu je možný skutočný dialóg na rovnakej úrovni medzi judaizmom a kresťanstvom predovšetkým aj preto, že až de facto odstránením úsilia o konverziu židov zo strany etablovaných cirkví sa uviedlo do praxe to, čo sa dosiaľ iba vravelo, a to je neodvolateľnosť večného zväzku medzi Bohom a jeho ľudom, Izraelom.

Práve na nebezpečenstvo snáh o konverziu židov poukázala vo svojom slávnom článku z roku 1964 Confrontation11 jedna z najväčších židovských autorít našich čias rabín Joseph B. Soloveitchik. Skeptici voči vzájomnému dialógu sa preto oprávnene opäť a znovu odvolávali na rabína Soloveitchika, ale v súčasnosti sa nachádzame v novej fáze dialógu, v ktorej sa našťastie jeho obavy nenaplnili, ale úsilie o konverziu židov skončilo. Dnes môžeme článok rabína Soloveitchika vnímať v jeho pôvodnom zámere: ako nábožensko-filozofickú dobovú pozíciu, a nie ako halachicko-záväznú výpoveď vo vzťahu k vzájomnému dialógu. Otvárajú sa nám tak nové možnosti spolužitia a hlbšieho vzájomného porozumenia, a to práve v teologickej oblasti.

Ako už bolo spomenuté v súvislosti s preambulou, odsek 4 sa orientuje na Alenu (záverečnú modlitbu). Začiatkom je takmer doslovný citát zo židovskej liturgie, ktorý popisuje, čo musí nasledovať ako dôsledok odseku 3: „Židia aj kresťania majú spoločné zmluvné poslanie zdokonaľovať svet pod zvrchovanosťou Všemohúceho, aby celé ľudstvo vzývalo jeho meno a aby boli zo zeme odstránené ohavnosti.“ Židia a kresťania sú bratmi, ktorých náboženstvá chcú spraviť svet, v ktorom žijeme, lepším – takže by sme mali konať spoločne. Stojíme pred naplnením vízie rabína Naftaliho Zvi Berlinera, citovanej v odseku 4.

Veľa kresťanov si neuvedomuje, že kľúčovým miestom Tóry, čo sa týka židovsko-kresťanských vzťahov, je stretnutie Ezaua a Jakuba. Rozhodujúcou scénou príbehu je srdečný pozdrav a Ezauov bozk.12 Midraš13 a rabín Šimon bar Jochai učia, že Ezauovi bolo Jakuba ľúto, a preto ho pobozkal z celého srdca. S tým ale nesúhlasí rabín Jannai. Trvá na hebrejčine a text interpretuje tak, že Ezau ho pohrýzol a nie pobozkal. „A pobozkal ho“ (vajišakeihu) a „pohrýzol ho“ (vajišacheihu) sa naozaj v hebrejčine odlišujú len rozdielnou vokalizáciou v jednom písmene. A to je pre židovské chápanie kresťanstva rozhodujúce, pretože Ezau zastupuje v židovskej tradícii kresťanstvo.

Tento komentár je teda polemikou proti kresťanstvu, ktoré sa tu predstavuje ako agresívne a nezmieriteľné. Tento stredoveký postoj je pochopiteľný na základe skúsenosti z utláčania a prenasledovania. Je reakciou aj na skorú protižidovskú polemiku v Liste Rimanom (9, 10 – 13), podľa ktorej Ezau zastupuje Izrael a Jakub kresťanstvo, na ktoré teda zmluva s Bohom prechádza. Rabín Naftali Zvi Berliner (Netziv) zmenil už koncom 19. storočia vo svojom komentári polemiku okolo Jakuba a Ezaua a vyzýval na skutočné partnerstvo medzi židmi a kresťanmi. Zo židovského pohľadu ide o revolučnú novú interpretáciu.

Prirodzene, pri pohľade na hrôzy šoa je táto nová orientácia na židovskej strane ťažká. Nedôvera voči kresťanom všeobecne a obzvlášť voči Cirkvi je pochopiteľne veľká. Čo sa má teraz zmeniť? Vnímame to nasledovne: „Chápeme váhanie oboch strán uznať túto pravdu.“ A predsa: „Vyzývame naše komunity, aby prekonali obavy a vytvorili vzťah dôvery a úcty.“ Len takto sa môže budúcnosť podariť a obe strany môžu získať, ak začnú novú kapitolu, lebo ako hovorí odsek 5: „My židia a kresťania máme oveľa viacej toho, čo nás spája, než toho, čo nás rozdeľuje…“

Zároveň si uvedomujeme aj časť neprekonateľných rozdielov: „Naše partnerstvo žiadnym spôsobom nezmenšuje pretrvávajúce rozdiely medzi našimi dvoma komunitami a dvoma náboženstvami.“ Tiež veríme, že „B-h využíva na zjavenie svojej pravdy mnohých poslov“. Odmietame relativizmus a „lichotnícky“ dialóg. Kresťania a židia majú svoje vlastné presvedčenie a nemusia sa vzdať svojej terajšej pravdy a svojho chápania. Jestvuje dostatok ciest, na ktoré môžeme napriek tomu spoločne nastúpiť. Zo židovského pohľadu je najmenším spoločným menovateľom ľudstva, keď „potvrdzujeme základné etické záväzky, ktoré majú všetci ľudia pred B-hom a ktoré judaizmus vždy učil prostredníctvom univerzálnej Noemovej zmluvy“.

Nežid sa nemusí stať židom, aby získal účasť na spáse, monoteizmus ako viera v jedného Boha postačuje. Tento náboženský pluralizmus (vrátane teologických rozdielov) zotrvá podľa vízie Micheáša aj v mesiášskych časoch: „Keď sa však raz zmenia časy, bude vrch Pánovho domu pevný na čele vrchov a bude vyšší než pahorky. Potom sa pohrnú k nemu národy. Mnohé národy poputujú a povedia: Poďte, vystúpme na Pánov vrch, k domu Boha Jakubovho, aby nás učil svojim cestám a aby sme chodili po jeho chodníkoch. Zo Siona totiž vyjde Tóra a slovo Pána z Jeruzalema. (…) Potom si prekujú meče na pluhové radlice… Nepozdvihne národ proti národu meč a nebudú sa už učiť vojne. Každý bude sedieť pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nik ho nevydesí, lebo ústa Pána zástupov prehovorili. Aj keď všetky národy chodia v mene svojich bohov, my však budeme chodiť v mene Pána, nášho Boha, na večné veky“ (Mich 4, 1 – 5).

Aby sme naplnili našu požiadavku a ukázali aj v modernom, čiastočne sekularizovanom svete, aké dôležité sú naše tradície a hodnoty, ako sa píše v odseku 7: „musia židia a kresťania poskytnúť príklady služby, bezpodmienečnej lásky a svätosti“ a „spolu zohrávať aktívnu úlohu pri vykúpení sveta“. Musí teda nasledovať niečo konkrétne. Uvádzať konkrétne príklady prekračuje rámec vyhlásenia, pretože tie môžu byť regionálne rôznorodé, ale v každom prípade sa musíme my stať aktívnymi.

Kresťanské kruhy prijali vyhlásenie veľmi kladne. V židovských kruhoch sa hodnotilo rôzne, ale aj tu nájdeme prevažne pozitívny ohlas. Je dôležité si uvedomiť, že väčšina (ortodoxných) židov stojí voči tomuto dialógu indiferentne. K tomu je tu ešte aj menšina, ktorá ho čiastočne alebo úplne odmieta, a iná menšina, ktorá sa zaň prihovára a chce ho dokonca ďalej zintenzívniť. V indiferentnej väčšine však prichádza k pohybu a cesta dialógu jednoznačne získava v rámci židovskej ortodoxie podporu.

Žiaľ, zo strany vedúceho grémia Konferencie európskych rabínov (Conference of European Rabbis – CER – strešná organizácia ortodoxných rabínov v Európe) došlo k nepochopeniu (nie je možné sa tu konkrétnejšie k nemu vyjadriť) a vyzvala svojich členov, aby vyhlásenie nepodpísali. V e-maile svojim členom o. i. uviedla: „V zhode so závermi stáleho výboru a vedúcim názorom rabínov sa rabíni nemajú pripojiť alebo podpísať dokument, ktorý je v súčasnosti v obehu a má názov Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach, nakoľko jeho obsah nie je v zhode s duchom nášho učenia.“

Po osobnom rozhovore s prezidentom CER rabínom Pinchasom Goldschmidtom som mohol dané výhrady objasniť a hore uvedená pasáž je teda bezpredmetná. V rovnakom e-maile z decembra 2015 oznámilo vedenie CER, že zamýšľa zverejniť vlastné vyhlásenie v spolupráci s Rabínskou radou Ameriky a Vrchným rabinátom Izraela. Pôvodne mal tento dokument vyjsť 17. januára 2016 pri príležitosti návštevy pápeža Františka v synagóge Tempio Maggiore v Ríme, ale z dôvodu omeškania zo strany Vrchného rabinátu Izraela vyšiel neskôr.

Vyhlásenie Medzi Jeruzalemom a Rímom: Úvahy o Nostra aetate po 50 rokoch


Dňa 31. augusta 2017 odovzdala pápežovi Františkovi v Ríme spoločná delegácia CER, Rabínskej rady Ameriky (Rabbinical Council of America – RCA, združenie amerických ortodoxných rabínov) a Vrchného rabinátu Izraela vyhlásenie s názvom Medzi Jeruzalemom a Rímom. Úvahy o Nostra aetate po 50 rokoch. Trvalo to síce dlho, kým sa najdôležitejšie rabínske združenia a inštitúcie židovskej ortodoxie prvýkrát o ciálne vyjadrili ku kresťanstvu a urobili tak až po dvoch rokoch od jubilea Nostra aetate, ide však o kvantový posun vpred.

Myšlienka sa zrodila na rokovaní stáleho výboru CER v novembri 2015, kde bola ustanovená komisia, úlohou ktorej bolo vyhlásenie naformulovať. Komisia pozostávala z rabínov Pinchasa Goldschmidta (prezident CER), Arieho Folgera (predseda výboru), Yaakova Bleicha, Riccarda Di Segni, Bruna Fiszona, Jonathana Guttentaga, Reného Gutmana, Mochého Lewina, Aryeho Ralbaga a Yihyeho Teboula. Komisia CER spolupracovala s komisiou RCA v USA, ktorú reprezentovali rabíni Shalom Baum (prezident RCA), Mark Dratch, Yitzchok Adlerstein, David Berger a Barry Kornblau, ako aj Vrchný rabinát Izraela zastúpený rabínom Davidom Rosenom a Odedom Wienerom.

Stavba vyhlásenia Medzi Jeruzalemom a Rímom je nápadne podobná štruktúre vyhlásenia Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach. Nejde o náhodu. Hlavný zostavovateľ nového vyhlásenia rabín Arie Folger dostal totiž odo mňa krátko pred zverejnením nášho dokumentu tento text k dispozícii, a tak vychádzam z toho, že sa ním nechal viesť. Navyše je rabín David Rosen jedným z iniciátorov nášho vyhlásenia a ako vedúci stál aj pri zrode nového vyhlásenia. Naznačuje to, že v rámci ortodoxie existuje konsenzus týkajúci sa židovsko-kresťanského dialógu.

Prirodzene, obsahovo nejde vyhlásenie natoľko dopredu ako dokument Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach a jazykovo je aj zdržanlivejšie. Stále sa v ňom zdôrazňujú rozdiely, čo je logické a pochopiteľné, keďže vyhlásenie Medzi Jeruzalemom a Rímom je dokumentom kompromisu, ktorý reprezentuje názor väčšiny židovských ortodoxných rabínov a učencov. Od začiatku nám bolo jasné, že niektoré postoje, ktoré sme zastupovali v dokumente „Plniť vôľu nášho Otca na nebesiach“, nepredstavujú názorovú väčšinu vo vnútri ortodoxie. Chceli sme sa ale vedome postaviť do roly, a to najmä preto, aby sme začali hlbšiu diskusiu vo vnútri židovstva, a špeciálne ortodoxie, aké by mohlo a malo byť naše stanovisko k súčasnému kresťanstvu, a to sa nám podarilo.

Tak ako aj v našom vyhlásení, aj dokument Medzi Jeruzalemom a Rímom uvádza v preambule svoj vzťah k veľmi ťažkej minulosti – šoa, ktorá „predstavuje nepochybne historické dno vo vzťahoch medzi židmi a našimi nežidovskými blížnymi v Európe“. Napriek tomu sa spomínajú aj zmeny posledných desaťročí a cení sa obzvlášť zmena vo vnútri Katolíckej cirkvi predovšetkým po dokumente Nostra aetate, ktorý sa považuje za dôležitý míľnik.

Dokumentom Nostra aetate začala Cirkev „proces sebareflexie, ktorý čoraz viac vylučoval z cirkevného učenia nepriateľstvo voči židom a umožnil nastoliť a rozvinúť dôveru medzi našimi náboženskými spoločenstvami“. Samozrejme, jestvujú dôležité rozdiely medzi kresťanstvom a judaizmom: „teologické rozdiely medzi judaizmom a kresťanstvom sú hlboké“ – podobné znenie ako v našom vyhlásení v odseku 6.

Rovnako sa uvádzajú halachické pramene (sčasti rovnaké) na doloženie špeciálneho a pozitívneho postavenia kresťanstva: „Napriek týmto hlbokým rozdielom niektoré z najvyšších autorít judaizmu potvrdili, že kresťania si udržiavajú osobitné postavenie, pretože sa klaňajú Stvoriteľovi neba a zeme, ktorý vyslobodil ľud Izrael z egyptského otroctva a ktorý uplatňuje prozreteľnosť nad celým stvorením.“ A práve preto aj v novom vyhlásení podobne ako u nás v odsekoch 5 a 7 nachádzame: „My židia, napriek nezmieriteľným teologickým rozdielom, považujeme katolíkov za našich partnerov, blízkych spojencov, priateľov a bratov v našom spoločnom hľadaní lepšieho sveta, požehnaného pokojom, sociálnou spravodlivosťou a bezpečnosťou. Rozumieme nášmu poslaniu byť svetlom národov, ktoré nás zaväzuje prispievať k tomu, aby si ľudstvo vážilo svätosť, mravnosť a zbožnosť. Západný svet sa stáva čoraz sekulárnejším a opúšťa mnoho morálnych hodnôt zdieľaných židmi a kresťanmi.“

Nové vyhlásenie sa končí víziou, ktorú aj my z hĺbky duše zdieľame: „Dialóg a partnerstvo s Cirkvou sa snažíme prehĺbiť preto, aby sme posilnili vzájomné porozumenie a dosiahli pokrok v napĺňaní vyššie uvedených cieľov. Usilujeme sa nachádzať ďalšie spôsoby, ktoré nám umožnia zlepšovať svet spoločne: kráčať po Božích cestách, kŕmiť hladných a ošatiť nahých, potešovať vdovy a siroty, poskytovať útočisko prenasledovaným a utláčaným, a zaslúžiť si tak jeho požehnanie.“

Na záver 

Kresťansko-židovský dialóg je v novej fáze. Židia a kresťania, cirkvi a židovské komunity postupne uznávajú, že musíme spolu ako veriaci a ľudia dobrej vôle spolupracovať, aby sme spolu utvrdili v našej spoločnosti vieru v Boha a potvrdzovali naše spoločné náboženské hodnoty. V rámci židovskej ortodoxie sa stále viac chápe, že sa kresťanská teológia vo vzťahu k nám židom zásadne a neodvolateľne zmenila. Okrem toho ortodoxným rabínom a vedúcim osobnostiam je stále jasnejšie, že úloha náboženstva sa v našich spoločnostiach veľmi zmenila a naše hlasy – ako aj ostatných náboženských spoločenstiev – počuť stále menej. To nás privádza k otázkam, diskusiám a tiež k väčšej angažovanosti v spolupráci s inými náboženstvami.

Ukazuje sa, že pôvodne skeptický postoj židovskej ortodoxie po druhej svetovej vojne, ako bol naformulovaný rabínom Soloveitchikom, sa pomaly prispôsobuje novej situácii. Spôsob a komplexnosť stanoviska rabína Soloveitchika necháva – a ja vychádzam z toho, že to tak chcel – dostatok priestoru.14 Rabín Soloveitchik povedal aj to (o. i. v On Interfaith Relationship z 1967),15 že dialóg medzi rabínmi a katolíckymi duchovnými musí byť vždy teologický a má sa viesť z teologickej perspektívy, lebo rabíni a kňazi nie sú sociálni vedci, ale teológovia. Nové ortodoxné židovské vyhlásenia sú veľkým krokom vpred, a ako povedal biskup Ulrich Neymeyr, predseda Subkomisie pre náboženské vzťahy so židmi Nemeckej biskupskej konferencie, treba si povšimnúť, že „aj zo židovskej strany je kresťansko-židovský vzťah výnimočný, a to predovšetkým z teologických dôvodov“.16

1  Porov. SIMPSON, William W. a WEYL, Ruth: The Story of the International Council of Christians and Jews. Heppenheim: ICCJ 2009, s. 19 – 21. 

 2  BRAYBROOKE, Marcus: Children of One God: A History of the Council of Christians and Jews. Londýn: Vallentine Mitchell 1991, s. 118.

4  RUTISHAUSER, Christian: The 1947 Seelisberg Conference: The Foundation of the Jewish-Christian Dialogue. In: Studies in Christian-Jewish Relations, zv. 2, 2. vyd. (2007). 

 5  Porov. INTERNATIONALER RAT VON CHRISTEN UND JUDEN (ed.): Der Antisemitismus: Ergebnisse einer internationalen Konferenz von Christen und Juden – Seelisberg, Schweiz. Ženeva 1947. 
  
 6 Rapport de Monsieur le Grand Rabbin Jacob Kaplan sur la Conférence de Seelisberg, In: Sens, máj 1995, s. 192 – 200. 

12  Gn 33, 4. 

 13  Berešit Rabba 78, 9.

14  Pozri aj: Verhülsdonk, Andreas: Rabbiner Joseph B. Soloveitchik oder die Frage, worüber Juden und Christen miteinander reden können und sollen, in: Ahrens, Jehoshua; Heil, Johannes; Blickle, Karl-Hermann; Bollag, David (ed.): Hin zu einer Partnerschaft zwischen Juden und Christen. Die Erklärung orthodoxer Rabbiner zum Christentum, Berlin 2017, s. 107 – 123; Korn, Eugene: The Man of Faith and Religious Dialogue: Revisiting ‚Confrontation‘ After Forty Years“, in: Modern Judaism, zv. 25, č. 3 (okt. 2005), s. 290 – 315, [cit. 2017-10-16], URL:<https://www.bc.edu/content/dam/ les/research_sites/cjl/texts/ center/conferences/soloveitchik/Korn_23Nov03.htm 

 15  SOLOVEITCHIK, Joseph B.: On Interfaith Relationship In: Confrontation and Other Essays. New Milford/Jerusalem 2015, s. 85 – 114.

________

________

________

________

________

________

________

________

Zdroj: Konferencia biskupov slovenska/dokumenty