Sir 44,1.4–7.11–15
Starozákonné čítanie na slávnosť sv. Cyrila a Metoda je z Knihy Sirachovec a začína sa známym výrokom: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov… “ (v. 1). Svätopisec už ospieval Božie pôsobenie a jeho slávu, ktorá sa odráža v stvorených veciach (Sir 42,15–43,33). Náš úryvok je úvodom k oslave Boha za to, čo konal v ľuďoch a cez ľudí (Sir 44–49). Chváliť slávnych ľudí v kontexte Sirachovca však neznamená nič iné, ako chváliť Boha, pôvodcu všetkého.
Čitateľ sa o pár riadkov dozvie, že sa myslia predovšetkým veľké postavy izraelských dejín (Henoch, Noe, Abrahám, Mojžiš, Dávid, a celá plejáda ďalších). Skôr ako by zazneli konkrétne mená, ponúka Sirachovec akýsi katalóg typov osobností, ktoré si zasluhujú ocenenie (vv. 3–6). Predkovia, ktorých ospevuje, boli vodcovia; zbehlí v písme (v. 4); zostavovatelia piesní; autori básní (v. 5); bohatí a obdarení silou; pokojne žili vo svojich rodinách (v. 6).
Liturgia vynecháva celý tretí verš, ktorý hovorí o tom, že slávni muži „panovali vo svojich kráľovstvách“ (v. 3). Môžeme sa domnievať, že slová o panovaní nie sú v tento deň do lekcionára zaradené preto, aby sa zvýraznili ostatné charakteristiky, ktoré lepšie odzrkadľujú ľudský a intelektuálny profil slovanských vierozvestov, ako sú rozvaha, zbehlosť v písmach (v. 4), či zostavovanie piesní a básní (v. 5).
Pri pozornejšom čítaní si môžeme všimnúť ešte jednu vec. Sirachovec predstavuje dve skupiny ľudí; jedni zanechali po sebe meno (v. 8) a iní nemajú po sebe ani pamiatky (v. 9). Prvými sa bude menovite zaoberať zvyšok knihy, tým druhým je venovaná druhá časť dnešného čítania. V príbehoch týchto anonymných ľudí a ich potomstva (vv. 11.12.13) rovnako pôsobí Boh, darca a udržiavateľ života. Hoci to nie sú veľkí hrdinovia Izraelskej histórie, dobro, ktoré robili (v. 10), sa nestratí.
Ef 4,1–7.11–13
Pavol sa v úvode novozákonného čítania z Listu Efezanom predstavuje ako väzeň v Pánovi (v. 1). Na začiatku predchádzajúcej kapitoly sa už predstavil podobnými slovami ako väzeň Krista Ježiša za vás pohanov (Ef 3,1). Týmto spôsobom nechce útočiť na city adresátov a vzbudzovať v nich súcit, ale skôr povzbudzuje, že tak ako celý kresťanský život je život v Pánovi, tak aj jeho skúsenosť väzenia sa odohráva v Pánovi. Pavol je spútaný – vieme o jeho uväznení v Cézarei aj v Ríme –, ale aj v týchto nepríjemných okolnostiach smelo vykonáva úlohu ohlasovania evanjelia, pretože Božie slovo sa spútať nedá.
Adresáti, na ktorých sa list obracia, dostali povolanie (v. 1), resp. sú povolaní v jednej nádeji svojho povolania (v. 2). Toto povolanie je Božia iniciatíva; Boh ide v ústrety človeku a vovádza ho do vzájomného vzťahu s ním. Ale zo strany povolaného sa vyžaduje odpoveď; žiť dôstojne podľa povolania (v. 1), primerane povolaniu, teda súco. A to je oveľa viac ako jednorazový úkon. Tento trvalý spôsob života majú sprevádzať tri čnosti: pokora, miernosť a zhovievavosť (v. 2a). List ďalej upriamuje pozornosť na horizontálny rozmer života. Dobré vzájomné vzťahy sa dajú budovať iba tam, kde je láska – agapē (v. 2b). Láska vytvára a udržiava jednotu (v. 3).
Jednota cirkevného spoločenstva je prepojená so sedemnásobným vyhlásením jedinosti; jedno telo, jeden Duch, jedna nádej, jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh (vv. 4–6). Napriek tomu nie je kresťanstvo uniformné, ale zahŕňa v sebe rôznosť služieb, ktorých pôvodcom je vzkriesený Kristus. On ustanovuje apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov (v. 11), ktorých úlohou je „formovať“ kresťanov na budovateľov Kristovho tela (v. 12). V závere našej perikopy sa otvára veľkolepý pohľad na cieľ všetkého snaženia. Cirkev ešte stále dospieva, smeruje k zrelosti a plnosti v Kristovi (v. 13).
Mt 28,16–20
Úryvok Matúšovho evanjelia sa stručne zmieňuje o odchode jedenástich učeníkov z Jeruzalema na bližšie neurčený vrch v Galilei (v. 16). Poslušné kráčanie podľa inštrukcií žien, ktorým sa vo veľkonočné ráno zjavil a prihovoril vzkriesený Pán (28,7–8), kontrastuje s útekom tých istých učeníkov po Ježišovom zajatí v Getsemanskej záhrade (26,56). Na istý čas sa úplne vytratili zo scény a znova sa objavujú až teraz v samotnom závere evanjelia.
Videnie Ježiša vyvoláva v učeníkoch dvojakú reakciu – poklonu a pochybnosť (v. 17). Treba si uvedomiť, že podľa Matúša je to ich prvé (a jediné stretnutie) so Zmŕtvychvstalým. Klaňanie sa je viac-menej očakávané. Prekvapujúce je pochybovanie. Ani svedkovia tejto mimoriadnej udalosti nie sú automaticky prenesení do roviny absolútnej istoty. Ľuďom, ktorí prechádzajú skúsenosťou pochybnosti, neváha Ježiš zveriť veľký misijný príkaz.
Ježiš disponuje všetkou mocou na nebi a na zemi (v. 18). Napriek tomu si vyberá krehkých ľudí a posiela ich do celého sveta s úlohou učiť všetky národy (v. 19). Vieme, že na rozdiel od Hieronymovho latinského prekladu, z ktorého vychádza aj náš katolícky, grécky text nehovorí jednoducho o učení, ale o získavaní (robení, resp. činení) učeníkov. Úlohou jedenástich učeníkov bude teda trpezlivo navigovať ľudí na cestu učeníctva.
Veľkolepá scéna, a s ňou celé Matúšovo evanjelium, sa nekončí Ježišovým odchodom do neba, ale uistením o jeho prítomnosti (v. 20). Je isté, že solúnski bratia Cyril a Metod sa pri svojej misii na našom území spoliehali na toto Ježišovo slovo a vnímali jeho prítomnosť. Zároveň môžeme obdivovať trpezlivosť a pokoru, s ktorými pristupovali k zverenému poslaniu a k ľuďom, ktorých stretávali.
Spracoval Jozef Kohut
