- čítanie: Jer 33,14-16
Jeremiášove prorocké texty, ktoré čítame na 1. adventnú nedeľu, sa aj v starozákonných časoch vždy vysvetľovali v mesiášskom zmysle. Vo výraze „Dávidov výhonok“ treba rozumieť potomstvo z Dávidovho rodu a je paradoxné, že prorok oznámil toto proroctvo v čase, keď Dávidova dynastia stratila kráľovstvo, pretože sa začínalo zajatie a kráľovské zriadenie už nemalo byť obnovené… To znamená, že Jeremiáš staval svoje proroctvo už na duchovnú rovinu, čo znamená výrazný posun Božieho zjavenia.
Jestvuje aj druhý argument pre túto ideu: V Jeremiášových časoch vládol v Jeruzaleme kráľ Sedekiáš. Jeho meno Cidkijáhu znamená Pán je moja spravodlivosť. Tento kráľ sa však ukázal ako slabý kráľ, nemal ani dostatok spravodlivosti, ani dostatok dôvery v Boha. Preto Jeremiáš obracia pozornosť na PÁNA, od ktorého bolo možné očakávať definitívnu záchranu a istotu v neľahkých časoch Jeremiášovho prorockého účinkovania.
Spomenutá duchovná rovina Jeremiášovho proroctva nám poskytuje patričné dôvody k tomu, aby sme si na začiatku nového liturgického roka uvedomili, že v jednotlivých tajomstvách, ktoré budeme sláviť, chceme hľadať istotu u Boha, právo a spravodlivosť Božiu, o čom tak presvedčivo hovoril prorok Jeremiáš.
-
čítanie: 1Sol 3,12 – 4,2
Pavlov prvý list kresťanom do Solúna je jeho prvým listom vôbec, ktorý napísal. Prejavujú sa v ňom veľmi osobné a vrúcne tóny, cieľom ktorých je povzbudenie veriacich, adresátov tohto listu, aby boli k sebe navzájom veľkodušní a láskaví a aby sa usilovali o stále väčšiu dokonalosť v Ježišovi Kristovi. Pavol sa v tomto liste sústreďuje hlavne na povzbudenie veriacich k radostnému životu bez úhony a k ich rastu vo svätosti.
Je dobré, ak si aj my na začiatku nového cirkevného roka všimneme tieto povzbudenia sv. Pavla a urobíme si pevné predsavzatie, že sa budeme usilovať o tento stály rast v kresťanskej dokonalosti, keď začíname sláviť nový liturgický okruh tajomstiev spásy.
Evanjelium: Lk 21,25-28.34-36
Adventné obdobie má v našom liturgickom slávení dvojakú náplň: najskôr upriamuje našu pozornosť na druhý príchod Ježiša Krista v sláve a v druhej časti adventu nám predstavuje tajomstvo prvého príchodu Krista v historických okolnostiach pred dvetisíc rokmi. Obidva príchody však majú spoločný účinok na nás v tom, že sa usilujeme vnútorne pripraviť na privítanie Ježiša Krista ako nášho Spasiteľa a Zavŕšiteľa dejín, darcu Božieho života a radosti zo spásy. On dáva dejinám zmysel, v ktorom človek nachádza perspektívu a nádej svojho dokonalého naplnenia.
Evanjelium tejto nedele hovorí o znameniach na slnku, mesiaci a na hviezdach. Ježiš bližšie nekonkretizoval tieto znamenia, ale pokračoval výzvou na svojich poslucháčov, aby práve uprostred zmätkov a chvenia zodvihli hlavu a vzpriamili sa v ústrety prichádzajúcemu Synovi človeka… Naozaj, kresťan žije nie z vonkajšej situácie, ktorá je raz pokojná, inokedy rozkolísaná, či plná zmätkov a chaosu. Kresťan žije zo svojho vnútorného vzťahu k Bohu a čím je vonkajšia situácia komplikovanejšia, tým húževnatejšie sa kresťan upevňuje vo svojom osobnom vzťahu s Bohom. Tým opatrnejšie všetko hodnotí a skúma všetko, s čím sa stretáva. Takto môžeme zužitkovať aj terajšiu komplikovanú a nebezpečnú situáciu, v ktorej sme sa ocitli.
Výzva Pána Ježiša, aby sme bdeli a modlili sa, je aj v terajších časoch mimoriadne aktuálna. To najmúdrejšie, čo možno v tohoročnom advente robiť, je upevňovať si svoj osobný vzťah k Bohu, ktorý prichádza.
Mons. Anton Tyrol
