-
čítanie: Sir 24,1b-2.12-16
Múdroslovná alebo tzv. sapienciálna literatúra Starého zákona (ide o skupinu „poučných spisov“) ponúka niekoľko textov, ktoré sú „hymnami“ na múdrosť. Múdrosť v nich dostáva kontúry postavy (personifikácia), ktorá má jedinečné postavenie pred Bohom a stáva sa sprostredkovateľkou jeho darov pre tých, čo o ne stoja. Medzi také úryvky sa radí i text Sir 24,1-31, z ktorého je vzaté prvé čítanie tejto nedele. Autor v nej vníma múdrosť v spojitosti s „knihou života a zmluvy s Najvyšším“ (Sir 24,32), ktorá dáva poznať pravdu, priam „preteká múdrosťou“ (Sir 24,35). Múdrosť je teda akoby synonymom Božieho slova.
V samotnom texte múdrosť hovorí o poslaní, ktoré jej zveril Pán. Kladie pritom dôraz na to, že jej poslanie sa vzťahuje výlučne na vyvolený národ, Izrael, označený ako Pánovo „dedičstvo“. Jej prítomnosť uprostred neho je zdôraznená cez obraz zapustenia koreňov. Pripomína tým „strom života“, ktorý identifikuje s múdrosťou Kniha prísloví (3,18). Dokonca odkazuje na to ona sama slovami: „Od počiatku, pred vekmi som stvorená a budem trvať naveky“. Za zmienku stojí i výraz, ktorý vyjadruje jej poslanie byť medzi ľudom Izraela: „prebývaj“. Jeho koreň v gréčtine značí i postavenie stanu, a spája tak tento text s prológom Evanjelia podľa Jána, kde sa prebývanie Slova medzi nami (Jn 1,14) pomenúva rovnako.
-
čítanie: Ef 1,3-6.15-18
Druhé čítanie predstavuje spojenie dvoch úryvkov z úvodnej časti listu Efezanom. Prvý úryvok tvoria úvodné verše z hymnického „prelúdia“ listu (1,3-14), v ktorom Apoštol vyzdvihuje úlohu Ježiša Krista a účasť kresťanov na Božom pláne. Cieľom Božieho plánu je „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (1,10).
Prvá veta úryvku čítania obsahuje trojnásobné použitie výrazu spojeného s požehnaním. Ide o náznak pôsobenia Otca, Syna a Ducha. „Nech je zvelebený“ – doslova „požehnaný“ – sa vzťahuje na Otca, ktorý je prameňom všetkého dobra. On nás „v Kristovi požehnal“: Kristus, Boží Syn, je sprostredkovateľ požehnania cez dielo vykúpenia, ktoré vzápätí dostáva aspekt „vyvolenia k svätosti“, „predurčenia k synovstvu“ i „obdarovania milosťou“. Nuž a upresnenie „duchovným požehnaním“ nesie v sebe garanciu Ducha. Upresní to záver hymnickej časti v 1,13-14, ktorý hovorí o Duchu Svätom ako „závdavku dedičstva na vykúpenie“.
V druhej etape text prechádza do prvej osoby autora listu, ktorý oceňuje veľkodušnosť viery adresátov ako aj jej prejav vo vzájomnej láske „k všetkým svätým“. V prvotných komunitách sa veriaci zvykli označovať ako „svätí“, no nie pre ich morálnu bezúhonnosť, lež pre svoje vyvolenie k svätosti skrze krst a dar zmierenia. Apoštol sa modlí, aby rástli v poznaní Krista, teda v pripodobňovaní sa mu prostredníctvom pôsobenia Ducha.
Evanjelium: Jn 1,1-18
Evanjelium prináša opäť Prológ Jánovho evanjelia, ktorý v liturgii už zaznel na sviatok Narodenia Pána v rámci „omše vo dne“. Završuje tak hymnicky zamerané prvé dve čítania, ponúkajúc, do tretice, hymnus na večné Slovo, ktoré sa stalo telom.
V spojitosti s prvým čítaním možno vnímať niekoľko súvislostí. O múdrosti zaznelo, že bola „od počiatku bola stvorená“ a bude mať večné trvanie. Slovo však „na počiatku“ už jestvuje; nebolo stvorené, pretože jestvuje od večnosti u Boha. Poslaním múdrosti bolo prebývať (urobiť si stan) medzi ľudom Izraela, večné Slovo však svojím vtelením „prebývalo medzi nami“, kde to „my“ nemá národnostné obmedzenie, lebo je otvorené pre každého, kto je ochotný ho prijať vierou: „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“.
Prológ porovnáva poslanie Slova s poslaním Mojžiša, ktorý bol sprostredkovateľom zákona. Toho „zákona“, ktorý je vyjadrením zmluvy medzi Izraelom a Bohom, čiže starozákonnej múdrosti. „…ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“. Vtelené Slovo, Ježiš Kristus, prináša dar, ktorý presahuje dar zákona: v ňom sa totiž „uskutočňuje“ to, k čomu zákon naznačoval cestu, totiž poznanie Boha. Skrze Krista poznávame „z prvej ruky“ tvár Boha (1,18).
Marek Vaňuš SVD
