1. čítanie: Iz 42,1-4.6-7
V druhej časti spisu proroka Izaiáša sa nachádzajú štyri tzv. piesne o Pánovom služobníkovi. Ide o hymnické opisy postavy, ktorá dokonale plní Božiu vôľu v prospech vyvoleného ľudu, a jeho pôsobenie dokonca presahuje hranice Izraela [„…právo prinesie národom“; „na jeho zákon čakajú ostrovy“]. Začiatok kap. 42 je prvou zo štyroch piesní. Boh v nej cez svätopisca predstavuje postavu svojho služobníka ako postavu nádeje, toho, kto obnoví spravodlivosť a zmluvný vzťah s Bohom. Z kontextu nie je zrejmé, či ide o konkrétneho jednotlivca alebo kolektívnu metaforu celého vyvoleného národa. Často totiž výrazom „môj [Pánov] služobník“ prorok označuje kolektívne celý Izrael (Iz 41,8-9; 44,1-2.21).
Kým židovský výklad zostáva najmä pri kolektívnom chápaní Pánovho služobníka, Cirkev v ňom už od počiatku vnímala mesiášske proroctvo o Ježišovi Kristovi. Evanjelista Matúš doslova cituje text prvej piesne, keď opisuje Ježišovo uzdravovanie (Mt 12,17-21). Aj epizóda Ježišovho krstu u Matúša akoby chcela uchovať odkaz na Izaiášov text o Pánovom služobníkovi, keď na rozdiel od ostatných synoptikov uvádza Boží hlas nad Ježišom v tretej osobe: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Nemožno nepočuť echo toho, čo vraví cez Izaiáša Pán: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie“. Ježišova služba je tak od počiatku správne chápaná vo svetle prorockých slov o Pánovom služobníkovi. Súčasne s tým však zostáva naďalej platný aj rozmer kolektívny, ktorý možno vzťahovať na celé spoločenstvo Cirkvi.
2. čítanie: Sk 10,34-38
Petrove slová sú súčasťou katechézy, ktorú predniesol v Cézarei, v dome pohanského stotníka Kornélia, ku ktorému sa dostal podivuhodným Božím riadením. Boh mu najprv cez videnie v Joppe ukázal (Sk 10,9-16), že nemá robiť rozdiel medzi obradne čistým a nečistým, čo neskôr pochopil o vzťahu medzi židmi a nežidmi. Vzápätí sa pri dverách jeho hostiteľa ukázali poslovia od spomínaného Kornélia, aby mu tlmočili pozvanie do domu svojho pána. Peter ku Kornéliovi prichádza váhavo, no vzápätí uznáva, že Bohu je milý každý človek. Potvrdzuje mu to aj dar Ducha Svätého, ktorý dostávajú všetci prítomní (Sk 10,45).
To, čo Peter Kornéliovi ohlasuje, je posolstvo evanjelia v skratke. Začína od chvíle „po krste, ktorý hlásal Ján“, teda od chvíle začiatku Ježišovho verejného účinkovania. Zdôrazňuje tak kľúčový moment, ktorý predstavujú synoptické evanjeliá – Ježišov krst Jánom v Jordáne – ako začiatok Ježišovho uskutočňovania poslania v línii Pánovho služobníka: ohlasuje Ježiša ako prostredníka obnovy, spásy, „lebo s ním bol Boh“.
Evanjelium: Mt 3,13-17
Ježišovo pokrstenie v Jordáne je u synoptikov momentom akéhosi preberania štafety. Ježišova služba začína tam, kde služba Jána vrcholí. Od chvíle Ježišovho krstu sa Ján dostáva do úzadia. Celá pozornosť je sústredená na Ježiša. Moment krstu je, dalo by sa povedať, slávnostnou inauguráciou Pánovho služobníka skrze hlas, otvorené nebo a prítomnosť Ducha Svätého. Hlas identifikuje Ježiša; otvorené nebo je znamením novej éry bezprostrednej komunikácie medzi Bohom a človekom; a zostúpenie Ducha pripomína pomazanie Mesiáša.
Evanjelium podľa Matúša ako jediné uchováva v rámci epizódy krstu krátky dialóg medzi Jánom a Ježišom. Váhanie Jána je pochopiteľné, pretože krst, ktorý udeľoval, bol krst pokánia (Mt 3,11), ktoré bolo v Ježišovom prípade bezpredmetné. Prečo sa teda Ježiš dal pokrstiť Jánovým krstom? „…aby sluhovia videli ako sa majú náhliť ku krstu Pána, keď on neodmietol byť pokrstený svojím sluhom“, píše sv. Augustín. Iní cirkevní otcovia poukazujú na to, že ten, ktorý nemal hriech, zostúpil do Jordánu, aby v jeho vodách vzal na seba hriechy tých, čo ich pred Jánom vyznávali. Vystúpenie z vody Jordánu sa tak stáva prvým krokom na ceste výstupu na kríž… Z úst Ježiša pri krste zaznievajú vôbec jeho prvé slová v Evanjeliu podľa Matúša. Naznačujú jeho program, ktorým je naplnenie spravodlivosti. Pod spravodlivosťou však nemožno mať na mysli len jej obmedzené chápanie na sociálny rozmer. Ježiš prichádza naplniť spravodlivosť v biblickom zmysle, prichádza poukázať na správny vzťah s Bohom, ktorý má svoj dopad na správny vzťah s inými (Mt 5,20; 6,1.33). Pozýva objavovať a uskutočňovať Božiu vôľu tak ako ju predstavuje posolstvo Písma (Mt 5,17).
Marek Vaňuš
Alternatívny text:
1. čítanie: Iz 55,1-11
Veľmi dôležitým prvkom v snahe rozumieť jednotlivým udalostiam v Ježišovom živote je naša úloha vidieť ich vo svetle Starého zákona. Biblické texty sú k tomu výbornou pomôckou, pretože nám tento súvis naznačujú. Tak sa Starý zákon stáva zrejmým v Novom zákone, ako nás to učí sv. Augustín: Nový zákon sa skrýva v Starom a Starý sa stáva zrejmým v Novom zákone.
Historicky sa tieto veľmi pekné a príjemné texty vzťahujú na obnovu židovského národa po babylonskom zajatí, resp. na jeho konci v 6. storočí pred Kr., keď sa Židia vracali zo zajatia. Prorok im tu v Pánovom mene sľubuje obnovu, ktorú bude predstavovať večná zmluva, obnovu vzájomnej lásky medzi Bohom a jeho ľudom a taktiež im dáva prísľub, že Pána nájde každý, kto sa odvráti od zla a bude ho hľadať s úprimným srdcom. Pre židov muselo znieť mimoriadne utešujúco, keď počuli z úst proroka, že Boh im pomôže, verný láske, ktorou miloval Dávida… alebo že národy prídu k nim kvôli Pánovi, ich Bohu.
Slávnosť krstu Pána Ježiša je výrazným novozákonným momentom, v ktorom sa začínajú plniť tieto Božie prisľúbenia v plnom a definitívnom zmysle. Ježiš je ten, skrze ktorého sa plnia tieto vznešené proroctvá a ktorý uskutoční obnovu, ktorú Boh sľúbil ústami svojich prorokov.
2. čítanie: 1Jn 5,1-9
V tomto Jánovom úryvku z jeho prvého listu sa spomínajú tri podstatné prvky znovuzrodenia človeka: voda, krv a Duch Svätý. Voda je tu symbolom a nástrojom očistenia. Pripomína telesné očistenie. Tu však predstavuje krst. Krv predstavuje Ježišov otvorený bok a jeho obetu kríža. Tretím prvkom je Duch Svätý, ktorý je darcom viery v Ježiša Krista. Takto sa rodia pre Cirkev noví synovia a dcéry ako živé údy Cirkvi.
Od nás Boh očakáva vieru v Ježiša Krista, plnenie jeho prikázaní a lásku k Bohu konkretizovanú práve zachovávaním Božích príkazov. Tak sa plní poznámka o jednote vody, krvi a Ducha, ako je v jednote očistenie, viera a láska.
Evanjelium: Mk 1,7-11
Priame správy o Ježišovom krste prinášajú traja evanjelisti: Matúš, Marek a Lukáš. Markova správa je najstručnejšia, ale obsahuje podstatné prvky, ktoré sú všetkým evanjelistom spoločné: udalosť krstu, prítomnosť Jána Krstiteľa –nielen v pozícii krstiteľa, ale najmä v pozícii predchodcu Pána a Božie zjavenie konkretizované zjavením Ducha Svätého a hlasom z neba. Tak sa nám v tomto evanjeliu aj Pán Ježiš predstavuje ako Boží Syn, ktorý prináša pre človeka novú kvalitu duchovného života človeka. On totiž bude krstiť nielen vodou ako Ján, ale Duchom Svätým.
Hlas z neba hovorí o Ježišovi ako o milovanom Synovi. Druhý raz zaznejú podobné slová pri Ježišovom premenení, bezprostredne pred Ježišovým utrpením (Mk 9,7). Ide o začiatok a vrchol Ježišovho účinkovania. Na ňom sa napĺňajú starozákonné zmienky o (Ž 2,7; Dt 18,15; Iz 42,1) o Božom Synovi ako Pánovom služobníkovi, ktorého treba počúvať.
Pápež Benedikt XVI. kedysi na návšteve v Nemecku povedal: „Ak Boh nie je, kto nám povie, čo je spravodlivé?“ Boh je kritériom toho, čo je dobré a čo zlé. Od Ježiša musíme odvodzovať hodnoty. Preto slávnosť Pánovho krstu má pre nás znamenať „nový nádych“ v snahe počúvať Božie slovo a ochotu podľa neho žiť.
Mons. Anton Tyrol
