Prvé čítanie: Kazateľ 1,2; 2,21-23
Ak sa o niečom hovorí, že je to „márnosť“, myslí sa tým niečo pomíňajúce sa a prchavé. Pôvodne toto slovo znamená „závan vetra“ alebo „výpar“. Kazateľ z neho robí refrén svojich úvah o človeku, o jeho skutkoch a o veciach vôbec. Tento jeho text pripravuje cestu evanjeliu a robí aktuálnejším hľadanie opravdivých hodnôt.
Druhé čítanie: List Kolosanom 3,1-5.9-11
V tomto čítaní si môžeme všimnúť tri momenty nášho spojenia s Ježišom: „vzkriesenie s Kristom“, život s Kristom ukrytý v Bohu“, „zjavenie sa s ním v sláve“. Krst nám dáva účasť na Kristovom vzkriesení, umožňuje zomrieť hriechu, a mať podiel na pokornom a skrytom Kristovom živote, a napokon nám dáva účasť na jeho oslávení. V čase tohto života máme rozvíjať prvé dva momenty a to tým, že nebudeme klamať jeden druhého a budeme sa chrániť chamtivosti.
Evanjelium: Lukáš 12, 13 – 21
Bohatí na Boha
Lukášovo evanjelium je najsociálnejšie zo všetkých. Najviac útočí na boháčov a najviac sa zastáva núdznych. Bohatých má evanjelista doslova v zuboch. Podľa neho žiadne bohatstvo nie je legitímne. Ani to, ktoré nám poskytuje príroda vo forme dobrej úrody, ako to dosvedčuje nedeľný text evanjelia.
Vlastne jedno bohatstvo je podľa Lukášovho evanjelia predsa len legitímne. A je cieľom ľudského života: Byť bohatý pred Bohom. Ako? Byť bohatí skromnosťou, byť bohatí jednoduchosťou, milosrdenstvom, radosťou… Skrátka byť bohatí na Boha – lásku.
I my sa možno podobáme na Ježišovho roztržitého poslucháča, ktorý je zaujatý len tým svojím a preto nerozumie Ježišovmu učeniu a pokladá ho za bežného zákonníka. Ježiš ho chce prebudiť provokatívnym podobenstvom o boháčovi, ktorý nič zlé a nerozumné nerobí (v čom sa mu zaiste všetci tak veľmi podobáme) a predsa sa jeho bohatstvo rozplynie v ničotu. No tento podnikavý boháč je bohatý aj na niečo iné ako majetky: na ilúzie. Že bude hodovať v budúcnosti. A nikto jeho sebestačnosťou nemôže pohnúť, iba – ako o tom rozpráva Ježiš – Boh sám.
Žiadny majetok, akokoľvek veľký nám nemôže pridať na hodnote ani zväčšiť naše bezpečie. Preto žiadna chamtivosť a nenásytnosť, ktoré sa nikdy neuspokoja s tým čo človek má, ale požadujú stále viac. Lebo prostredníctvom bohatstva sa celkom zatočíme do seba a vystačíme si na všetko sami, ako boháč z príbehu.
Chamtivosť je modloslužba. Naopak, dávanie bohoslužba. Znamená to, že si nemôžeme dovoliť žiadnu zberateľskú vášeň, ktorá nám zvykne tak chutiť? Ale áno, zbierať je dovolené, ba potrebné. S tým rozdielom, že na prvom mieste nie pre seba. Inštinktívny strach o svoj život, ktorého krehkú krásu a vzácnosť zažívame všetci, by nemal zahlušiť našu schopnosť dávať. Inak bude náš život bez krídiel. A to by bola škoda.
sr. Dagmar Kráľová
