Komentár k prvému čítaniu Ez 37,12-14
Ezechielovo proroctvo je súčasť veľkolepého videnia údolia so suchými kosťami. Na Božie slovo sa kosti pokryjú svalmi a kožou a do takých tiel Boh vloží oživujúceho ducha. Daný prísľub „znovuzrodenia“ bol pôvodne určený židom v babylonskom zajatí, ktorí prežívali po tom, čo padol chrám v roku 586 úplný vonkajší aj vnútorný rozklad a hovorili si: „Zoschli nám kosti, nádej nám odumrela, sme vykynožení.“ (Ez 37,11). Národu, ktorý má zlomené srdce a ktorý už vlastne zomrel, Pán ohlasuje, že ho oživí, čiže privedie späť do Zasľúbenej zeme. Ezechielove slová však naznačujú niečo hlbšie: „vzkriesenie“ a oživenie tých, čo sú mŕtvi pre svoj hriech a vzburu proti Bohu, naznačuje nový život, ktorý má aj vnútornú podobu (očistenie od hriechov a dar nového srdca). Božia spása je totiž úplná a zasahuje celého človeka.
Komentár k druhému čítaniu Rim 8,8-11
V Liste Rimanom sv. Pavol v kap. 5-7 uvádzal negatívnu stránku vykúpenia v zmysle toho, čo sa odstraňuje: slobodu od hriechu a smrti, od vlastného ja a od zákona. Pozitívna stránka vykúpenia je obsahom 8. kapitoly. Je obšírnym pojednaním o Duchu Svätom, hybnom princípe vykúpeného človeka. Kristus nás vyslobodil z otroctva hriechu a sebectva umožnil nový štýl života „podľa Ducha“ a preto je kresťanská existencia pod mocou Ducha a nie tela (8,1-13). Telom sa mieni sebastredná ľudská prirodzenosť narušená hriechom. Krstom človek odumiera hriechu a prijíma Ducha, darcu života. Stredom života už nie je sebecké ja, ale Boh sám. Duch Svätý premieňa srdce človeka, takže už nemá záľubu v hriechu a v živote pre seba, ale v živote podľa Krista a jeho evanjelia a prebýva v ňom Duch.
Komentár k evanjeliu Jn 11
Tento úryvok je prechodom medzi rozprávaním o verejnom Ježišovom živote a jeho pašiovým týždňom. Spájajú sa v ňom dve roviny: na jednej strane je to Lazárova smrť, jeho vyvedenie z hrobu a ohlas zázraku medzi ľuďmi a na druhej strane je to Kristova smrť, prorocké pomazanie (v. 2) a návrat do Judska „po rozsudok smrti“ ako dôsledok vzkriesenia Lazára! Celý príbeh je veľmi dynamický, všetci sú v pohybe: Ježiš ide s učeníkmi zo Zajordánska, židia z Jeruzalema, Marta z dediny, Mária a židia zo svojho domu a dediny a Lazár vyjde z hrobu. Zázrak samotný je opísaný veľmi stručne a Ježiš vyvádza Lazára z hrobu slovom, čím sa potvrdzuje, že jeho slová sú skutočne „Duch a život“ (Jn 6,63). Lazár vychádza omotaný do plátna, no Kristus pri vzkriesení plátna sám poskladá. Zázrak, ktorý sprevádza Ježišova modlitba dosahuje cieľ, pretože mnohí uverili. Vzkriesenie Lazára je v Jánovom evanjeliu vrcholným siedmym znamením odkazujúcim na Kristovo vzkriesenie. Posledné znamenie Ježiša jasne ukazuje, že nám dáva život. Všetky predošlé znamenia (premenenie vody na víno, rozmnoženie chlebov, uzdravenie slepca) sú zahrnuté v poslednom znamení: vo všetkých ide o dar života, no vždy s iným črtami. V znamení Lazárovho vzkriesenia však ide maximálne o dar života: ide o explóziu života pri vzkriesení. Nejde len o „opätovné privedenie“ bežného života ako v prípade Lazára, ale o novú kvalitu existencie, ide o zásadný skok kvality. Dar prirodzeného života Lazárovi je znakom, že Kristus nám tu a teraz dáva nadprirodzený život. Veď: „Kto verí vo mňa,… kto je moje telo a pije moju krv … má večný život“ (Jn 3,36; 6,47.54). S Kristom sa realizuje eschatológia už tu v pozemskom živote. Je však pre nás naozaj Kristus vzkriesením v postupnom odumieraní pozemského života? Alebo sme pod problémami života bezmocní? Vierou v neho nás Pán vyťahuje z bahna problémov a uprostred upadania životných síl zakúšame reálne moc Kristovho vzkriesenia. Kristus však necháva voľný priechod udalostiam: nechá umrieť Lazára, dokonca jeho telo už na štvrtý deň rozkladá smrť. Necháva zdanlivo víťaziť smrť. Prichádza akoby päť minút po dvanástej! Podľa Marty, nemá už zmysel otvárať hrob. No napokon stačí iba jeho slovo, ktoré je Duch a život (Jn 6,63) a ním vyvedie Lazára z ríše smrti. Tento zázrak je vzorový, poukazuje totiž na síce neskorý ale veľmi účinný zásah Krista, napriek beznádeji, keď veci zašli ďaleko. Nie je vôbec ľahké mať živú vieru v beznádeji a neriešiteľných momentoch, no práve vtedy je tu priestor na vieru. Prosme Pána, aby v nás on, ktorý je vzkriesenie a život, túto vieru vzkriesil.
Obrázok: Kostol Lazára od Antonia Barluzziho z roku 1954 v Betánii v tvare Lazárovho hrobu.
Mons. Jozef Jančovič
